Vyhľadávanie
Dnes na naše anketové otázky odpovedá prozaik Vladimír Balla (1967), ktorý začínal publikovať v časopisoch začiatkom 90. rokov. Knižne vydal poviedky v zbierke Leptokaria (1996, Cena Ivana Krasku), po nej nasledovali Outsideria (1997), Gravidita (2000), Tichý kút (2001), Unglik (2003), De la Cruz (2005), s ktorou sa dostal medzi desiatich finalistov literárnej ceny Anasoft litera 2006. Tento rok vydal zbierku poviedok Cudzí, všetky knižné vydania publikoval vo vydavateľstve K. K. Bagalu L. C. A., výbery mu vyšli v slovinčine, češtine a poľštine.
Čím žije literatúra
Dnes na naše anketové otázky odpovedá prozaik Vladimír Balla (1967), ktorý začínal publikovať v časopisoch začiatkom 90. rokov. Knižne vydal poviedky v zbierke Leptokaria (1996, Cena Ivana Krasku), po nej nasledovali Outsideria (1997), Gravidita (2000), Tichý kút (2001), Unglik (2003), De la Cruz (2005), s ktorou sa dostal medzi desiatich finalistov literárnej ceny Anasoft litera 2006. Tento rok vydal zbierku poviedok Cudzí, všetky knižné vydania publikoval vo vydavateľstve K. K. Bagalu L. C. A., výbery mu vyšli v slovinčine, češtine a poľštine.
– Za slovenskú a určenú pre Slovákov považujem všetku literatúru, ktorá je dostupná v slovenčine, osobne mi nezáleží na tom, či v tomto jazyku pôvodne vznikla, alebo bola doň preložená, či ju vytvoril pravý Slovák, Slovenka, Marťan alebo hoci aj Marťanka, používajúca slovenský jazyk ako prostriedok, nástroj, prípadne dokonca ako zbraň. Aj pri takomto chápaní je, samozrejme, slovenská literatúra ostrovom samým pre seba. Ostrovom medzi ostrovmi ostatných literatúr, chápaných rovnako široko a voľne. Medzi ostrovmi sa v tomto monadickom svete premávajú čitatelia ako ďalšie ostrovy, putujú sami pre seba, nesú si svoju jazykovú výbavu ako väčšie či menšie batohy a vytvárajú si bizarné mapy ciest – lektúr. Našťastie, nie všetci ľudia majú zlozvyk čítať, písať, a vďaka týmto odolným borcom naša kratochvíľa – v akomkoľvek jazyku – nadobúda nádych exkluzivity. Nebolo by dobré, keby do kníh zrazu začali nazerať všetci. To by veľkej väčšine ľudí mohlo ohroziť ich jednoduché predstavy o živote, smrti, o živote po smrti i o živote a smrti pred narodením.
– Pravdupovediac, mne v slovenskom literárnom živote nič nechýba. Aj čitateľov slovenskej literatúry, ktorú chápem tak, ako som už povedal, je dosť. Najmä v čase Vianoc: keď v tie sviatočné dni vojdem do niektorého z kníhkupectiev, vidím davy našich čitateľov. Ich oči, ktoré si v priebehu celého roku od kníh odvykli, žiaria radosťou i prirodzenou kultivovanosťou. To sa potom odráža v rebríčkoch predajnosti jednotlivých titulov. Podľa tých rebríčkov si viem vždy spoľahlivo vyhodnotiť úroveň jednotlivých autorov. Ale ak by tento návalový, vianočný záujem o literatúru náhodou niekomu nestačil, ľahká pomoc: vedenie štátu by malo hnevlivým hlasom poučiť svojich voličov, že treba viac čítať a kupovať viac kníh. Nie, nie – žartujem! Vedenie by tým podporovalo aktivity, ktoré by v konečnom dôsledku znemožnili jeho budúcu zvoliteľnosť.
