Vyhľadávanie
ČÍM ŽIJE LITERATÚRA
Dnes na naše anketové otázky odpovedá prozaička a dramatička, prekladateľka a literárna vedkyňa Eva MALITI-FRAŇOVÁ. V Ústave svetovej literatúry SAV sa špecializuje na dejiny ruskej umeleckej literatúry a slovenského umeleckého prekladu. Za preklad ruského symbolistického románu Andreja Belého Peterburg jej udelili roku 2002 prémiu Ceny Jána Hollého a Zory Jesenskej. Píše prózu (Krpatý vrch, 1994), ale najmä dramatické texty, ktoré sú úspešne prezentované doma i v zahraničí. Vlani jej vo vydavateľstve Drewo a srd knižne vyšiel súbor štyroch divadelných hier pod názvom Hry – Krcheň Nesmrteľný, Jaskynná panna, Vizionár, Unavená Medea. Pútavo napísaná monografia Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská (Veda 2007) je učená nielen odborníkom, ale širokej kultúrnej verejnosti, ktorá o dielo prejavuje veľký záujem.
– Z posledných rokov mám skúsenosť s písaním dramatickej literatúry, ktorá cez divadlo reálne preniká k adresátom. Realizácia textu môže byť však problematická, lebo niekedy ide proti autorovi, veď inscenačný tím si text vykladá a tvorí jeho predstavenie. V našich pomeroch sa ťažko dá hovoriť o nejakej každodennosti. Divadlo je sviatok a pre slovenského dramatika ešte väčší, lebo kamenné divadlá k pôvodnej dráme pristupujú len sviatočne a veľmi opatrne. Hovorí sa, že náš autor potrebuje autorské divadlo (mnohí slovenskí dramatici ho majú), aby sa jeho hry hrali. Problém má svoje pozadie, nezanedbateľný je fakt, že krajina je malá, má málo obyvateľov a ani záujemcov o umenie a literatúru nie je až tak veľa. Na druhej strane sú krajiny, ktoré aj pri malých počtoch obyvateľov na scénach systematicky uvádzajú svojich autorov (napr. Fínsko). Naše divadlá sa na súčasnú slovenskú drámu dívajú skôr skepticky, hrať scénicky i divácky overené kusy zahraničných autorov je pohodlnejšie, ráta sa s komerčným úspechom, ktorý sa mnohokrát ani nepotvrdí. No je to aj vec štátnych dotácií, ktoré, ako predpokladám, pre sféru uvádzania pôvodnej drámy v divadlách nie sú.
Celkovo sa nazdávam, že slovenská literatúra je dnes v situácii, keď sa takmer netvorí literárny proces. Necítiť jeho prirodzené prúdenie, impulzy... Sú autori a diela, sú aj čitatelia (myslím čitateľov umeleckej, nie komerčnej literatúry), no sústavná kritická reflexia literatúry takmer absentuje a časopisy, ktoré čo-to z nej uverejňujú, sú málo čítané. Kritiku v duchu doby má asi suplovať nie veľmi podarený systém udeľovania literárnych cien, to je však niečo celkom iné. Mám pocit, že momentálne panuje v našej literatúre akýsi kolektívny zhon, priam panika, je tu veľká súťaživosť, z ktorej síce vzniká nejaký proces, ale je v ňom viac voluntarizmu a samoúčelnosti, než impulzov pre život. V tomto zmysle slovenská literatúra naozaj pripomína ostrov, ktorý existuje sám pre seba... V niektorých obdobiach sa literatúrou a umením priam žilo, ako to bolo u nás v 60. rokoch, keď tu pôsobili vynikajúci kritici. Zaoberala som sa prekladateľskou a kritickou tvorbou Zory Jesenskej. Svojou osobnosťou mnohé z tej doby stelesňovala. Vynikla v ostrých polemikách a zápasoch, ona však nebojovala len za seba a za svoje záujmy, ale vždy aj za vyššiu úroveň našej literatúry, za jej svetovosť, za práva umelca... Dnes by sme potrebovali zápal tých čias.
– Práve komunikácia mi chýba. Lebo literárna komunikácia pozostáva aj z komunikácie ako takej. Opäť spomeniem 60. roky, keď sa literárny život dial aj v redakciách časopisov či vydavateľstiev, kde sa žilo a komunikovalo. Žilo sa v klube, v starej Štefánke... A komunikovalo sa o literatúre a umení. Tak sa vytváralo nesmierne tvorivé ovzdušie a každý, koho to ovzdušie zasiahlo, sa cítil ako spolutvorca. Myslím tým čitateľov, ktorí diela čítali, potom čítali ich kritiky, prípadne kritické polemiky a potom niekde so spoločnosťou ďalej polemizovali a netrpezlivo čakali, čo nové autor napíše. Literatúra bola témou dňa. Dnes sa, samozrejme, všetko dá nájsť vo virtuálnom svete internetu, ale ja uprednostňujem komunikáciu so živými ľuďmi...
