Vyhľadávanie
Vaše verše patria k tomu málu, čo ma v poslednom čase oslovilo. Odkedy píšete?
– Od puberty. Najprv tajný denník, neskôr básničky, vyrastala som s poéziou a ľahko sa ju učila naspamäť, od malička som chodila recitovať, Hollého pamätník, Hviezdoslavov Kubín, ale aj Puškinov a Goetheho pamätník, hrávala som divadlo, spievala so sestrou v kostole Gloria in excelsis Deo...
• S akou poéziou ste sa stretli najskôr?
– V štrnástich som sa dostala k Rúfusovi, Válkovi, Fabrymu, v ich veršoch bolo pre mladé romantické dievča čosi ako dunenie večnosti...
• Ktorí básnici sa vám páčia dnes?
– Zo svetových Derek Wallcott, Odysseas Elitys, Osip Mandeľštam, Shakespeare, Rimbaud, Ferlinghetti, čítam si básne zo zbierok s krásnymi názvami Man´jóšú – Miriady lístia a Kokinšú, kde sú mi najbližší Ótomo-no Jakamoči a Ono-no Komači, ale páči sa mi aj Macuo Bašó, z našich obdivujem krehkú, iskrivú, ľadovú, jaskynnú poéziu Ivana Laučíka...
• Ktoré poetky? Ktoré ich básne?
– Silvia Plathová, Anna Achmatovová, Jana Štroblová, Marceline DesbordesValmore: Nepiš mi, líp je už dohasnouti / bez tebe pěkný den, toť láska v temnotách / nač ruce vysílat, když stačit nemohou ti / kdo u mne zaklepe už najde jenom prách... alebo Marina Cvetajevová: Kočovní mlha vyslala zem k toulc e/ to chodí stromy po noční louce / to se dali na pochod hrozny nazlátlým vínem / od domu k domu putujú hvězdy stínem / to řeky obracejí, plynou k pramen i/ a mne se chce spát na tvém rameni...
• Naozaj krásne verše. Aj ja mám rada ruský Strieborný vek... Anna Andrejevna vraj hovorila o Marine: je chybou povedať všetko. Na druhej strane cítime, že tá cvetajevovská otvorenosť odzbrojuje. Ako to vnímate?
– Rozumiem obom tým postojom, jednej svedčí tajomstvo, druhej obnaženosť, je to vec vnútornej konštelácie, preferencie hodnôt, sú to dve cesty, obe vzrušujúce... dôležité je zistiť, kto som a čo tu chcem robiť, a vedomie povinnosti rozvíjať vlastný talent, pomáhať zraniteľným... myslím, že spôsob, ako tu zmysluplne pobývať sa formuje vždy v jedinečnom procese prepátravania sveta...
• Vaša kniha básní má tri polohy: Sú v nej voľnoveršové básne –
– ...staršie i novšie veci, smutné aj menej smutné, o hľadaní lásky, Boha, aj o ustatosti...
• V knihe sú aj Piesenky – kde počuť, že vám to spieva. Medzi nimi nájdeme štvorveršia, ktoré majú presnosť niektorých vašich voľnoveršových básní, aj hutnosť haiku. „Stratená v sebe bez seba / úžas z bytia ma míňa / mrznem na ceste do neba / v zlých neúrodných hlinách...“
– Báseň je pre mňa hudba, modlitba. Keď sa mi to, čo napíšem, pozdáva, tak si to opakujem ako mantru, pospevujem pri ranných alebo večerných prechádzkach.
• Vašu zbierku uzatvára cyklus haiku – kde vidno schopnosť abstrakcie, z jednej myšlienky a jedného nádychu – „chodníky v meste/ len zlatou čipkou z lístia/ spomínajú les“.
– Báseň haiku je prostá, je ale za ňou snaha čo najpresnejšie zaznamenať krásu okamihu, v ktorom sa mihne večnosť...
• Kniha je otvorenie. Čo od toho očakávate? Čo by ste ešte chceli napísať?
– Aby si ľudia našli v tej knižke pár veršov, ktoré ich potešia. Rada by som dokončila mýtus o Haďom pastierovi, je to príbeh inšpirovaný nádherou terstského krasu a jeho veľkolepých škocjanských jaskýň, príbeh umierajúceho národa, ktorý prišiel kedysi dávno zo vzdialenej hviezdy – to oni nás naučili všetkým našim zručnostiam a znalostiam, a my ich na oplátku máme milovať a spievať...
• Aké ďalšie želania máte?
–Aby sme nikdy neprestali žasnúť, aby sme nestratili túžbu po kráse a tvorivosti, pre mňa samu to znamená každý deň jeden úsmev, jedno objatie, jedno inak/novo/pekne použité slovo...
Dôvetok k rozhovoru...
Listy a rastliny na obálke knihy Svietiš keď miluješ i na jej stranách evokujú jeseň – celkom prirodzene pôsobí jesenne aj atmosféra básní. V zásade je poetika prvotiny Daniely Bojnanskej symbolistická, preto aj jeseň treba prečítať symbolisticky: znamená predovšetkým duševný ponor, sebareflexiu, portrétovanie nálad, pocitov a povzdychov na prírodnom pozadí, sebaopisy a melancholické opisy stavov smútku, sklamania a márnosti. Zaznieva tu však aj radosť, šťastie i nádej, no v súhre so symbolizmom, ide vždy skôr o želanie, alternatívu, o niečo trýznivé a z pohľadu tém básní neuskutočniteľné. Na tomto rozpore stavia emotívna hodnota básní, no nie je to žiadne lacné vyplakávanie: lyrický subjekt – žena je v tomto rozpore autentická, intuitívna a bytostná, no a výborne to ilustruje cyklus a mal si ma hľadať viac. Bojnanská sa u nás napojila na líniu kraskovsko-haľamovskú, na koľajnice, po ktorých prešli básnické vlaky Viery Prokešovej, Evy Luky, Anny Amadiny aj Eleny Hidvéghyovej-Yung. Jej „verše zo sĺz bolesti / smútkov čo inak / do slov nevmestíš“ sú čítavé, napĺňajú všeobecnú predstavu poézie. Ale na druhej strane sú poznačené aj mnohými prežitkami najmä v jazykovo-obraznej rovine textu, v častokrát nezaujímavej metaforike: spojenia, ako chrám smútku či pilulka snov už fakt nemusím. Naopak mi priam učarovala synestézia strapaté ticho púpav, rovnako ako niektoré básne, ktoré považujem za skvelé originály modernej lyriky: prehistória, domov, časová slučka, mať štyri steny, banská štiavnica II. a viaceré básne spomenutého cyklu a mal si ma hľadať viac. Formálne mám takisto mnohé výhrady k tendencii viazať verš, je to vajatavé, voľný verš pasuje Bojnanskej lepšie k významu a štýlu výpovede.
Daniela Bojnanská je ďalšou autorkou, ktorá debutuje už v zrelom veku, a musím povedať, že knihy z tejto kategórie sú mi sympatické, lebo ponad všetky nedostatky v nich cítiť nenásilnú snahu o verný čitateľský dialóg, nuž a to je výhra, ktorú dnes dosť preferovaná časť mladšej poézie už dávno prehrala.
PS. Doteraz som nepochopil, či chýbajúca čiarka v názve knihy pred keď je zámer alebo chyba...
Radoslav Matejov
