Vyhľadávanie
Patríte k „veteránom“ slovenskej fantastiky i fandomového hnutia, ich súčasťou ste od 70. rokov minulého storočia. Ako by ste priblížili toto obdobie mladším i menej zasväteným čitateľom?
Pripúšťam, že v rámci súčasnej slovenskej fantastiky ma považujú za akéhosi nestora, no pokiaľ ide o priamu účasť vo fandome, teda v komunite priaznivcov fantastiky, musím údaje poopraviť. Nebol som totiž nik dy členom žiadneho sci-fi klubu, hoci s viacerými som spolupracoval. Do fandomu ma nasmeroval Ivo Železný, v osemdesiatych rokoch editor skvelých antológií českej i svetovej fantastiky. Zoznámil ma s prezidentom spomenutej organizácie Zdeňkom Rampasom a ten ma potom po zýval na Parcony, čiže hlavné výročné stretnutia československého fandomu. Akcie boli vtedy zamerané predovšetkým na vedeckofantastickú literatúru, prednášky a besedy o nej. Vrcholom programu však bývala burza kníh. Ceny niektorých exemplárov sa vyšplhali do astronomických výšok – zošitové vydanie Zajatého vesmíru Harryho Harrisona sa predalo za 500 Kčs! Vďaka kontaktom vo fandome som získal čestný titul SFDr. (science-fiction doktor), ako aj cenu Euroconu – hoci osobne som sa na žiadnom nezúčastnil. Sú však aj iné legendy slovenskej fantastiky. Málokto dnes pozná Gustáva Reussa, ktorý predstihol aj Julesa Verna. Desať rokov pred ním napísal štúrovec Gustáv Reuss knihu Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava, v ktorej sa tiež letí na Mesiac.
Ako ste sa dostali k fantastike? Čo vás primälo k napísaniu debutu? Aké boli dobové reakcie?
Už ako chlapec som „hltal“ verneovky, neskôr knihy Stanislava Lema, bratov Strugackých, Františka Běhounka, Vladimíra Babulu. Diela zo západu sa objavovali len sporadicky a oneskorene. Uvedomil som si, že na Slovensku sa tomuto žánru okrem Jozefa Talla a Jána Bajlu nikto nevenuje. Tak mi raz napadlo skúsiť napísať vedeckofantastickú poviedku. Vyšla v časopise Kamarát, určenom staršej školskej mládeži. Povzbudený som sa pustil do románu, ktorý vyšiel pod názvom Tajomstvo Dračej steny. Inšpirovala ma k nemu skala za dedinou, v ktorej som učil. Bol som tam so žiakmi na vychádzke a všimol som si v skale dieru. Vtedy som čítal Dänikena a pod vplyvom jeho diela mi napadlo: Čo ak v tej diere niečo je? Jaskyňa alebo skrýša mimozemšťanov? Vychádzku som rýchlo ukončil, deťom som dal rozchod a šiel som písať. Kritika dielo „rozdupala“, no prišli nadšené listy detí, chlapcov i dievčat (tie písali dokonca častejšie) z celého Slovenska. Pritom si treba uvedomiť, že vtedy nejestvoval internet, tobôž facebook, čitatelia teda museli adresu zohnať prostredníctvom vydavateľstva alebo Zväzu spisovateľov (hoci členom tejto organizácie som nikdy nebol, lebo vedeckú fantastiku nebrali vážne).
Ste známy ako zberateľ vzácnych vedeckofantastických kníh a prvolezec v oblasti historického výskumu tohto žánra na Slovensku...
berateľom som sa stal až pod vplyvom pražskými klubmi vyhotoveného tzv. „Superseznamu“, ktorý obsahoval všetky tituly vedeckej fantastiky vydané na území ČSRČSSR-ČSFR. Vďaka tomuto dokumentu zberatelia mohli na dražbách či v antikvariátoch zháňať i zabudnuté raritky. Keďže som sa takto dostal k množstvu neznámych knižiek, nutkalo ma informovať o nich bližšie aj iných. Dodnes som vďačný dvom zberateľom, ktorí mi zapožičali vzácne exempláre z vlastných zbierok. Moja historiografia bola iba pokusom, ako učiteľ v základnej škole som nemal čas ani podmienky na dlhodobejšiu systematickú prácu. Som však rád, že moje články pomohli pri tvorbe publikácií o dejinách slovenskej fantastiky Ondrejovi Hercovi a vám.
Debutový román Tajomstvo Dračej steny bol sfilmovaný pod názvom Tretí šarkan. Ako vnímate toto spracovanie vášho diela?
Väčšina čitateľov považovala predlohu za omnoho lepšiu. Podľa môjho názoru sa film (bol som iba tvorcom námetu, priamo na príprave som sa nepodieľal) vzhľadom na chabé finančné zázemie vcelku vydaril. Veď získal aj viacero ocenení v zahraničí, napríklad na filmových festivaloch v Buenos Aires (cena detského diváka) alebo v Adelaide (osobitné odporúčanie poroty). Trošku filmárom zazlievam zmenu názvu. Pôvodný by asi do kín prilákal viac divákov.
Po celý svoj aktívny život ste pôsobili ako učiteľ v základnej škole. Ako vnímali vašu tvorbu vaši žiaci?
Priznám sa, že žiaci spočiatku o mojej tvorbe nemali ani tušenia, lebo sám som si nikdy nerobil reklamu. Raz mi však veľmi pomohli. Keď som bol suplovať na hodine výtvarnej výchovy, nakreslili obrázky mimozemskej fauny a flóry. Podľa viacerých z nich som vytvoril rastliny a živočíchy v knihe Prekliata planéta.
Hrdinovia vášho debutu sú traja chlapci. Inšpirovali ste sa pri týchto postavách v sedemdesiatych rokoch populárnym cyklom príbehov Troch pátračov?
Knižočky o Troch pátračoch ma nezaujali. Ide o zhodu okolností. Mal som bližšie k dielam, ako sú Dobrodružstvá Toma Sawyera, Dva roky prázdnin, Ostrov pokladov či Emil a detektívi. Spoločným menovateľom uvedených príbehov sú chlapčenskí hrdinovia. O nich a pre nich som sa potom aj sám pokúsil tvoriť. Inšpirácie som mal, chvalabohu, dosť. Poskytli mi ju moji žiaci.
Knižky Tajomstvo Dračej steny a Prekliata planéta tvoria voľnú dilógiu. Nepomýšľali ste alebo nepomýšľate na tretiu časť?
Túto otázku dostávam často, niekedy aj v podobe viac či menej priamej výzvy, raz som dokonca „utrpel“ aj ponuku na spoluprácu. Bránim sa medziiným Alexandrom Dumasom. Jeho trilógia o troch mušketieroch má skvelú prvú časť, pomerne slušnú druhú a slabulinkú tretiu. Nerád by som dopadol podobne. Nazdávam sa, že v najlepšom treba prestať.
Čo považujete ako skúsený autor za dôležité pri písaní pre deti?
Mojou snahou bolo tvoriť to, čo som mal sám rád ako čitateľ. Knižka má byť príbehom so zaujímavým dejom, nečakanými zápletkami a štipkou humoru. Podobne ako vyššie uvedené vzory autorov som sa usiloval vyvarovať zbytočného mentorovania.
Vo vašom najnovšom cykle príbehov Vesmírne prípady spätých postavou Rada Torysana kombinujete vedeckú fantastiku s detektívkou. Neuvažujete aj o prelínaní s inými žánrami, napríklad s dnes populárnou fantasy literatúrou?
Kombinácia vedeckej fantastiky s detektívkou sa mi javí prirodzená. Zločiny treba predsa vyšetrovať vždy a všade. Mojím vzorom boli v tomto prípade skvelé romány Isaaca Asimova Oceľová jaskyňa a Nahé slnko. Fantasy však nie je mojou parketou, prenechám ju iným. Veď ani všetci Slováci nemajú radi bryndzové halušky.
Prekvapilo vás niekedy niečo vo vašich knihách?
Na mojich vlastných výtvoroch ma najviac prekvapilo, že vôbec vyšli a že si ich osvojili aj čitatelia. Isteže, bolo to aj preto, že v sedemdesiatych rokoch u nás nikto takéto knižky pre mládež nepísal. V tom čase som vlastne nemal konkurenciu. Až potom sa postupne objavili Ján Fekete, Alta Vášová, Jozef Repko a ďalší.
Čítate súčasnú slovenskú fantastiku?
Vždy, keď sa mi dostane do rúk. Podobne aj súčasnú svetovú fantastiku. Avšak tam ponuka prevyšuje moju kapacitu... Navyše, mnohé moderné romány mi pripadajú brutálne realistické. Reality mám dosť v médiách. Uprednostňujem teda aj dnes skôr klasický štýl písania o dobrodružstvách veľkých diaľok.
Čo chystáte pre čitateľov v budúcnosti?
Román už určite nie. Aby som nedopadol ako spomenutý Dumas a iní. Poviedku by som aj napísal, lenže krátku prózu z tohto žánru je dnes u nás veľmi ťažké uverejniť. Môj plán sa teda zhoduje s výrokom T. G. Masaryka po jeho odchode z aktívneho života: „Budem sa na vás ešte chvíľu dívať.“ Ja len dúfam, že tá chvíľa nebude trvať tak krátko ako u neho.
