Vyhľadávanie
Nemlčať: Žena v literatúre
Anketa vznikla v spolupráci so slovinským vydavateľstvom Apokalipsa a americkým projektom Tell U. S. Poets zameraným na zmapovanie tvorivých podmienok pre ženy-autorky od Mexika až po Čínu. Ponúkame vám rôznorodé príspevky z našich zemepisných šírok – úvahy na danú tému. Anketu edične pripravila, príspevky zozbierala a do slovenčiny preložila spisovateľka a literárna vedkyňa Stanislava Repar.
1. Čo znamená byť spisovateľkou, poetkou, dramatičkou v dnešných podmienkach?
2. Akú úlohu na tomto poli zohrávajú príslušné inštitúcie?
3. Ako sa pozeráte na vzťah medzi ženským písaním, písaním žien a feminizmom (feminizmami)?
4. Kde vidíte rezervy, resp. možnosti na zlepšenie situácie?
Derek REBRO, literárny kritik, redaktor, interný doktorand na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FiF UK v Bratislave. Publikuje od roku 1998 – recenzie, kritiky, ale tiež štúdie, poéziu a i. Venuje sa aj rodovým otázkam a feminizmom.
1/ Nie som síce autorka, ktorú by vaše otázky priamo oslovovali, no keďže sa tejto problematike venujem už dlhšie, priťahuje ma oblasť „ženského“ písania (a umenia všeobecne), dovolím si tvrdiť nasledujúce. V slovenskej literatúre nemáme núdzu o autorky. Máme však núdzu o také, ktoré by svoju rodovosť reflektovali z odstupu. Môže sa zdať, že to nie je potrebné. Podľa mňa je opak pravdou, pretože ak sa aj sem-tam objaví text, ktorý klišé „ženského“ – rozumej emocionálnejšieho, sentimentálnejšieho atď. – vedomejšie (!) problematizuje, v lepšom prípade býva označený za „preintelektualizovaný“. Samozrejme, pokiaľ sa ním nezaoberá „rodovo“ poučenejší kritik či kritička, tí sa však dajú spočítať – obávam sa – na prstoch jednej ruky. Zároveň sa tu vytvára falošný stav, akoby ženy už dávno boli (neskreslene) zastúpené napr. v literárnohistorickej reflexii. Nové čítanie by mnohé autorky uviedlo do iných („pravdivejších“) súvislostí, ale to stále čaká na priaznivejšie spoločenské ovzdušie, v ktorom nebudú smrdieť tie a tí, ktorí odmietajú „čítať cez androcentrické okuliare“. Pracovné a životné podmienky sú také, že ako píšuci autor či autorka sa (až na výnimky) neuživíte – hovorím o autoroch, nie ľuďoch pracujúcich s textom. A na akademickej pôde ešte vždy funguje princíp „skleneného stropu“ – aj keď sa situácia pozvoľna zlepšuje. Samozrejme, pomohla by aj „reštrukturalizácia rodiny“, v zmysle prerozdelenia domácich prác medzi mužmi a ženami, ako aj „premiešanie“ prísnych rodových polarít. Už deťom by sa ukázalo, že život môže vyzerať aj inak ako ho prežívame my, ktorí môžeme výchovou a osobným vplyvom jemne (a o to účinnejšie) nastavovať nové podmienky pre budúce ženy a mužov.
2/ Pozitívnu úlohu u nás zohral feministický vzdelávací a publikačný projekt Aspekt. Nielen edične sprostredkoval široké spektrum feministických názorov, a tak obohatil slovenské myslenie o „ženskom“ umení a myslení. Samozrejme, pre tie a tých, ktorí na to mali chuť. Prínosom je tiež Centrum rodových štúdií na Filozofickej fakulte UK, vďaka ktorému – najmä jeho pedagogičkám, (aj hosťujúcim) filozofkám – sa vniesli priamo na akademickú pôdu oživujúce tendencie, ktoré pozmeňujú ešte stále stereotypný pohľad na to, čo je to „byť ženou“.
3/ Byť autorkou v našej krajine znamená, že svoju rodovosť „nemáte chuť“ reflektovať. Mnoho autoriek – dokonca aj takých, ktoré (problematizovanú) rodovosť (podvedome?) vnášajú do svojho diela – sa považuje za rodovo neutrálnych „autorov“. Svoju úlohu tu, samozrejme, zohráva nevedomosť a strach z nálepky „ženská literatúra“ – tento pojem sa u nás doteraz spája najmä so sentimentálnou produkciou autoriek typu T. Keleová-Vasilková. Účinný je aj strach z nálepky „feministka“, ktorá sa u nás takisto asociuje najmä s vulgárnou a pokrivenou podobou feminizmov. Iste, nájdu sa výnimky, tak na strane autoriek (E. Farkašová, S. Repar, J. Juráňová, I. Brežná...), ako aj na strane tých, ktorí a ktoré ich tvorbu teoreticky uchopujú (S. Repar, E. Farkašová...). Ako vidno, svojej „ženskosti“ sa neboja prevažne tie, ktoré aj teoreticky nazreli za „zatuchnutú oponu“ nášho intelektuálneho a kultúrneho prostredia a objavili tam „hlavu Medúzy“, ktorej sme sa po celé roky báli zbytočne. Zámerná reflexia rodovosti však automaticky nezaručuje kvalitu textu. Čiernobiele nazeranie na rody a obracanie polarít je rovnako nehorázne ako androcentrické zjednodušovanie javov. Je však prínosné, keď sa rodovo konštruované texty (aj keď rôznej kvality – ako pri všetkých iných kategóriách) píšu, pretože rozširujú a „korigujú“ paletu už napísaného. Napriek tomu, že gynokritika, „feministická kritika“ a rodové štúdiá sa vo svete uplatňujú už desaťročia, na Slovensku ešte stále panuje strach z prehodnocovania pevných myšlienkových rámcov. V praktickej rovine na náš knižný trh vplýva najmä prítomnosť Aspektu, ktorý už roky vydáva spoločenskovedné aj beletristické diela, rozširujúce obzory „ženskej produkcie a myslenia žien a o ženách“.
4/ Nemám chuť ani čas s kýmkoľvek a čímkoľvek bojovať. Cestu vidím skôr v individuálnej rovine, v zmysle: pokračovať vo svojej publikačnej (literárnokritickej) činnosti, v mapovaní textov autoriek, ako aj v prinášaní iného pohľadu na tvorbu týchto autoriek. Ako doktorand sa usilujem sprostredkovať „iné“ (aj feministické) pohľady svojim študentkám a študentom – no bez „patentu na jedinú pravdu“. Zaujímajú ma skôr ich reakcie na problematizujúce čítanie (tiež „mužských“) textov. Treba byť však kritický aj k nášmu feministickému podhubiu; jeho aktérky (aj pre množstvo byrokracie, ktorá im síce pomáha prežiť, no ktorá ich súčasne energeticky pohlcuje a vysiľuje) pomaly prestávajú myšlienkovo – žiaľ, chvíľami aj ľudsky – napredovať. Tu by, samozrejme, pomohla „mladá krv“, no mám pocit, že práve tej sa niektoré (!) naše „matky feministky“ ostýchajú. Zanietenosť či aktivizmus nás mladých však, myslím, nepostačuje, ak nie je napojený na myšlienkovú rozhľadenosť, nadhľad a zmysel pre humor – tu mám na mysli bezstarostný smiech, nie cynizmus. Občas mám totiž pocit, že niektoré aktivistky prebrali od tých starších najmä tvrdosť, neústupčivosť a bojovnosť, čo podľa mňa nie je cesta, ako dostať feministické myšlienky medzi ľudí – nielen „tých, čo vedia“. Rovnako mi chýba tvorivý dialóg medzi rôznymi názorovými skupinami (nestačí deklarovať: feminizmus, to sú feminizmy!, pomohlo by túto rôznorodosť aj „žiť“) a tiež sebareflexia, ktorá je vo feministických kruhoch na Západe ustavične prítomná (niekedy v dosť vyostrenej podobe). Budúcnosť teda vidím v tom, že sa nájde viac ľudí, ktorí síce berú požiadavky feminizmov vážne, no nezabúdajú pri tom „tancovať“.
