Vyhľadávanie
Paweł Smoleński (1959) patrí k najznámejším poľským reportérom, od roku 1993 publikuje v renomovanom denníku Gazeta Wyborcza. Napísal viacero reportáží o poľsko-ukrajinských politických vzťahoch a dlhodobo sa zaoberá najmä problematikou Blízkeho východu. V slovenskom preklade práve vychádza jeho kniha Oči zasypané pieskom (Absynt), ktorá je prvým titulom z edície Prekliati reportéri. V nej bude vydavateľstvo prinášať publikácie nielen od autorov známej „poľskej reportážnej školy“, ale aj z iných krajín sveta, pričom neobíde ani Slovensko. Paweł Smoleński sa stretol s čitateľmi 19. marca v bratislavskom kníhkupectve Artforum. S moderátorom Fedorom Blaščákom a zástupcami vydavateľstva Absynt Filipom Ostrowskim a Jurajom Koudelom, ktorý knihu aj preložil, sa dotkol politických problémov na Blízkom východe a ich možných riešení, ale napríklad aj izraelskej kultúry. Mladým reportérom odporučil, aby boli zvedaví a trpezlivo počúvali ľudí okolo seba. O knihe viac prezrádza v rozhovore.
Čo vás inšpirovalo obrátiť pozornosť práve na krajiny Blízkeho východu?
Blízky východ považujem za jeden z najzaujímavejších regiónov sveta s konfliktom, ktorý trvá už niekoľko dekád a nie je možné ho vyriešiť. Nemám pocit, že by bol problémom stret civilizácií. Je to skôr vojna radikálnych nacionalizmov a náboženských fundamentalizmov. Obávam sa, že práve takto budú vyzerať konflikty v 21. storočí. Preto je dobré poznať problémy na Blízkom východe, aby sme mohli pochopiť aj to, čo sa deje v Európe.
Kniha Oči zasypané pieskom zavedie čitateľa do Izraela a Palestíny. Ako ste vnímali súčasnú situáciu v týchto krajinách pri zbieraní materiálu?
Zdá sa mi, že v priebehu rokov je tam čoraz menej vyhliadok na vyriešenie konfliktu. Nádejou sú múdri ľudia na oboch stranách barikády a spolupráca krajín na tej najzákladnejšej úrovni. Hrôzu, naopak, budia tí politici, ktorí tvrdia, že udržať súčasný status quo na dlhší čas je reálne. Nie je. Chýbajúca predstavivosť je v politike tým najväčším hriechom Blízkeho východu.
Kritici vyzdvihujú vašu schopnosť preniknúť priamo do jadra problémov. Ako vyzerá vaša príprava na jednotlivé reportáže? Čo musí reportér urobiť, aby dokázal vo svojich textoch vystihnúť všetko podstatné?
Taká reportérska cesta musí istý čas trvať. Moja najnovšia kniha je výsledkom práce mnohých rokov a niekoľkých desiatok ciest do Izraela a Palestíny. Reportér nemôže napísať všetko, čo vie, ale to, čo je podľa neho najdôležitejšie. Jeho rozprávanie bude vždy subjektívne, ale podstatné je, aby bola reportáž čo najúplnejšia, podaná zo všetkých možných strán, lebo len vtedy sa približujeme pravde. Taktiež je potrebná túžba rozprávať sa s ľuďmi. Písanie je tou poslednou, a dá sa povedať najnudnejšou etapou práce. Dobré je opisovať veľké dejiny alebo komplikovanú súčasnosť prostredníctvom individuálnych osudov obyčajných ľudí. Čitatelia budú oveľa radšej čítať o niekom, kto sa na nich v istom zmysle podobá, než o premiéroch či ministroch.
