Vyhľadávanie
Ste dvojdomý autor: venujete sa literatúre faktu i poézii. Literatúra faktu si vyžaduje prácu s objektívnymi historickými skutočnosťami, poézia je zasa výsostne subjektívna. Ako sa vám darí vyvažovať tieto dva protipóly? A sú to vlastne pre vás protipóly?
Ani nie. Podobne, ako sa priťahujú dva protipóly, lákajú ma rôzne paralely umenia. Azda preto sa venujem na prvý pohľad protichodným literárnym žánrom. Poetickému vnímaniu sa neubránim ani pri písaní literatúry faktu. Viacerí čitatelia hovoria, že z nich cítiť pero básnika. Vnímam to ako pochvalu, lebo sa snažím písať predovšetkým zrozumiteľne a istá poetika historickým faktom neškodí. V poézii však veľmi prvky literatúry faktu nevyužívam. Najpodstatnejšie je hádam to, že do jedného i druhého žánru vkladám celé svoje srdce.
Oba literárne druhy majú niekoľko spoločných čŕt. Jednou z nich je hľadanie pravdy – v istej básni hovoríte: „Spovedám sa Bohu a básni. Nič pravdivejšie nepoznám“. Čo je pre vás kritériom pravdivosti v literatúre faktu a čo v poézii?
Neraz počujeme, že literatúra je akési odhaľovanie sa jej tvorcu. Nielen preto sa snažím byť pravdivý a presvedčivý v poézii, literatúre faktu, ale aj vo vedeckých štúdiách. Predovšetkým v živote však chcem byť takým svojimi postojmi, správaním a konaním. V tejto súvislosti mi prichádza na myseľ motto rozhovorovej knihy, ktorú som urobil s Ladislavom Ťažkým: „Každý deň svojím konaním píšeme testament pre naše deti.“ Dodávam, že nielen pre naše deti, ale aj pre ostatných blízkych či vzdialenejších ľudí. Každodenný testament máme napísaný v očiach, tvári, v dotyku rúk. Z nich sa dá ľahko vyčítať, akí sme, ako žijeme, v čom tkvie naša životná filozofia.
Vo viacerých názvoch vašich básnických zbierok sa objavujú slová evokujúce zvuky: Potichu, Odstrihnuté zvony, Šepot krokov. Aj v textoch básní je vám blízka zvuková aj vizuálna metafora a synestézia. Aký máte vzťah k hudbe a výtvarnému umeniu? Ako vnímate ich vzťah k poézii?
Názvy som dával akosi podvedome a vôbec som si neuvedomoval, či nejako súvisia s hudbou. Hoci mám hudbu rád, myslím si, že všeličomu z nej nerozumiem a skôr pocitovo viem vyjadriť, ktorá hudba je dobrá. Z mojich kníh je markantnejšie cítiť, že milujem a rozumiem viac výtvarnému umeniu. Priznávam, že mi obzvlášť záleží na pekných, graficky príjemných knihách. Možno to mám v génoch, veď môj otec bol umelecký knihár a celý život dával knihám krásny „šat“ a mama mala zase rada výtvarné umenie a všetko pekné. Aj preto tak trvám na tom, aby boli moje knihy básní ilustrované. Dokonca vehementne presviedčam hlavne zahraničných vydavateľov, aby súhlasili s ilustráciami, čo veľmi nechcú, lebo vydanie knihy sa tým predraží. Nakoniec sa vždy dohodneme, keď im sľúbim, že zabezpečím ilustrácie od vynikajúceho slovenského výtvarníka. Teší ma aj to, že mojimi knihami sa dostane do sveta slovenské výtvarné umenie, ktoré je vynikajúce a porovnateľné s hociktorým v Európe a vo svete.
Častým motívom vašich textov sú slzy a plač, zaoberajú sa vážnymi témami, no napriek tomu vo mne po ich prečítaní neprevládli pocity smútku, skôr naopak, vyžaruje z nich akýsi zvláštny pokoj a pokora... V čom nachádzate túto harmóniu?
V mojich básňach je síce priveľa smútku, sklamania, často sa v nich objavuje smrť, ale aj viera, Boh, láska, pohladenie. Zaujíma ma človek, jeho bytie a trápi ma dnešný svet. Úvahy o človeku začínam väčšinou od seba, pýtam sa, aký som, čo robím dobre, kam kráčam. Rovnaké otázky kladiem iným. Myslím si, že aj keď sú moje básne akokoľvek smutné, nie sú bezvýchodiskové a beznádejné. Sú o sile, o veľkej sile. Podstatu mojej poézie vystihol pred rokmi v doslove k zbierke Odstrihnuté zvony dnes už nebohý Jozef Urban, ktorý napísal, že je to „zbierka horkej, no nie ubolenej ľúbostnej lyriky, nesená presnou, čírou obraznosťou. Je to poézia bez zbytočných gest, sentimentu či moralizovania. Hoci po jej prečítaní môžeme mať pocit akejsi fatálnej neriešiteľnosti kvadratúry lásky, Jozef Leikert nás dokáže presvedčiť, že možno práve neriešiteľnosť je tá sila, ktorá ženie naše životy dopredu. Idem – teda som. A to bez ohľadu na zakopnutie.“ Čo k tomu dodať? Aj keď zakopnem, vstanem a idem ďalej. V živote i v poézii.
Napriek tomu, že ste napísali viacero básnických zbierok, ktoré vyšli v troch výberoch, verejnosť vás viac vníma ako spisovateľa literatúry faktu a menej ako básnika, pričom knihy poézie vám vyšli v 11 krajinách...
Asi je to tým, že mi skôr vyšli knihy literatúry faktu a až potom knihy poézie. Isto k tomu prispelo, že som sa stal predsedom Klubu spisovateľov literatúry faktu na Slovensku a začal ju presadzovať a obhajovať. Pokiaľ ide o mňa samotného, neviem alebo si nechcem robiť reklamu. Nekričím, nebijem sa do pŕs a pri poézii som ešte plachejší. Takmer sa bojím povedať, že som básnik, v takej úcte a vážnosti mám poetické slovo. Nezvyknem sa „chváliť“, že mi vyšla kniha v zahraničí. A veru by som sa mohol, veď moje knihy sú nielen pekné, ale aj dobre prijímané zahraničnými kritikmi. Navyše sú dvojjazyčné, vydané v tvrdej väzbe, čo je medzi odborníkmi najvyššia „trieda“. Knihy poézie mi vyšli napríklad v USA, Rusku, Poľsku, Rakúsku, Bulharsku, Maďarsku, Srbsku, Macedónsku, Českej republike. Na Ukrajine mi vyšli ako jedinému Slovákovi dve knihy poézie a teraz vychádza tretia. Ako prvému slovenskému básnikovi mi vyšla pekná kniha poézie vo Švédsku. V Českej republike vyšla zase na špeciálne vyrobenom ručnom papieri nádherná bibliofília s mojou básňou v 33 jazykoch.
Ako si spomínate na svoje básnické začiatky?
Je príjemné spomínať na obdobie, keď som bol „po uši“ zaľúbený a začal som ako mnohí podobne „zasiahnutí“ písať básne. Boli to krásne časy plné objavovania ženskej krásy, hltania básní, počúvania hudby, návštev divadla a galérií. Všetko som zrazu vnímal a cítil inak, dospelejšie. Aj stretnutia s umelcami, ktorých som dovtedy osobne nepoznal. Začal som si dávať dohromady ich tvorbu a konfrontoval ju s nimi. Neraz som zažil sklamanie, keď som videl diametrálny rozdiel. Pýtal som sa, kedy ten človek klame a kedy hovorí pravdu? V skutočnosti, alebo vo svojich dielach, ktorým som veril? Tak nejako som spoznal aj Vojtecha Mihálika, ktorý vtedy viedol Nové slovo mladých a učil písať socialistickú poéziu. Napriek tomu, že som mu nikdy neposlal do novín žiadnu báseň, zväz spisovateľov ma registroval cez nejakú literárnu súťaž a pozvali ma na stretnutie začínajúcich poetov, ktoré okrem iných viedol Vojtech Mihálik. Na konci stretnutia nás vyzval, aby sme sa spýtali, čo nás zaujíma.
A ja, chlapec z malého mestečka, som sa nevinne opýtal, prečo vychádzajú prvé knihy poézie viac dievčatám ako chlapcom. Akoby som mu stúpil na otlak. Zavolal ma nabok a vynadal mi, ako si dovoľujem spochybňovať ho a nech si dobre zapamätám, že žiadna kniha poézie mi nikdy nevyjde. Až neskôr som sa dozvedel, že mal slabosť pre dievčatá. Napokon sa naozaj pričinil, že mi zo Smeny a Slovenského spisovateľa vrátili rukopisy, ktoré boli kladne posúdené. Dlho som to ťažko niesol a tak trochu aj zanevrel na poéziu, ktorá za nič nemohla. Medzitým som sa dostal do literatúry cez literatúru faktu, kde dotyčný básnik nemal taký dosah. Prvá kniha mi vyšla 17. novembra 1989, keď sa mnohé začalo rúcať a meniť. O nejaký čas prišiel za mnou básnik Vojtech Kondrót a so smútkom v očiach sa mi ospravedlnil, že ma ako zodpovedný redaktor mojej pripravovanej knihy pred Mihálikom neobhájil. Prosil ma, aby som vydal zbierku poézie. Dlho som váhal, lebo rana sa stále jatrila, až som nakoniec súhlasil. Potešilo ma, keď na záložku knihy napísal, že verše „ani po rokoch nestrácajú na kvalite, naopak zosilnela ich mravná naliehavosť. Aj potichu možno hovoriť nahlas, ba práve potichu, bez zbytočných slov, možno povedať ešte viac.“ Kniha dostala príznačný názov Potichu. Nielenže píšem básne potichu, ale aj potichu žijem svoj básnický život.
Čo je pre vás najväčšou inšpiráciou?
Láska vo všetkých podobách. Nielen láska k žene, ktorá je pre mňa symbolom krásy a dokonalej estetiky prírody, aj keď je to najnevyspytateľnejší tvor a nikdy neviete, kedy vás očarí a kedy raní. Ale aj láska k človeku ako takému. Inšpiruje ma jeho vnútorný svet, filozofia, dobro i zlo, ktoré sa tak svorne prehupujú na miskách životných váh. Stále hľadám krásu, slnko, teplo, nech sú akokoľvek zastreté mrakmi. Nakoniec kedy-tedy preblesnú lúče a zohrejú nám tvár.
Jedným z vašich najznámejších diel je biografia Ladislava Mňačka. Tento rok uplynulo 95 rokov od jeho narodenia a 20 rokov od jeho úmrtia, no napriek významným výročiam sa zdá byť akosi v zabudnutí. Čím podľa vás môže táto osobnosť stále oslovovať súčasníkov?
Mňačko bol rozporuplná postava, veľký novinár, slušný beletrista, priemerný dramatik a slabý básnik. V čase „najväčšej slávy“ zohral v publicistike, ale aj v spoločnosti veľkú úlohu. Bol jedným z mála, čo sa nebál vykričať pravdu nielen v novinách a vo svojich knihách, ale priamo do očí komunistických funkcionárov. Jeho rozpornosť bola aj v tom, že ako bol veľkým komunistom, z noci do rána pochopil realitu a stal sa veľkým antikomunistom. Niektoré jeho diela, najmä kniha Ako chutí moc, sú dodnes viac než aktuálne.
Ktoré „biele miesta“ našich dejín by ste ešte chceli literárne spracovať?
V súčasnosti mám rozpracované tri tituly literatúry faktu. Najskôr by som rád dopísal druhý diel knihy o Ladislavovi Mňačkovi. Pred dokončením mám knihu o neznámom Markovi Frauwirthovi, ktorý bol v akcii 17. november 1939 na výstrahu zastrelený. Verím, že ma oslovia aj ďalšie dobré témy a nájdem čas a najmä vnútornú silu na písanie.
