Vyhľadávanie
Spisovateľ a publicista Ľuboš Jurík (1947) debutoval v roku 1973 zbierkou poviedok Na Poľnej ulici. Jeho žánrové spektrum je veľmi široké, nájdeme v ňom romány, poviedky, novely, spomienkové prózy, kriminálne príbehy, knihy rozhovorov, literatúru faktu, politológiu i scenáre.
V knihe Dialógy s hviezdami literatúry (Perfekt) prináša nové alebo doplnené rozhovory s významnými slovenskými aj svetovými spisovateľmi. Chystá však aj román o Alexandrovi Dubčekovi Rok dlhší ako storočie, ktorý by mal vyjsť na budúci rok.
Patríš medzi viacdomých autorov oscilujúcich medzi publicistikou, literatúrou faktu a beletriou. V ktorej „koži“ sa cítiš najlepšie?
Rôznorodosť nepociťujem ako obmedzenie, ale ako obohatenie, oživenie. Jeden žáner nepopiera druhý, skôr sa vzájomne dopĺňajú. Novinárska skúsenosť ma naučila flexibilite, a to sa premietlo aj do literárnej tvorby. Zvyčajne píšem viacero textov, a keď sa mi zdá, že sa na nejakom mieste neviem pohnúť, nechám to tak a venujem sa inému. Veľa záleží aj na tom, aký mám tvorivý apetít, či sa mi chce písať, takpovediac, rutinné texty alebo dlhšie prózy. Nevidím v tom problém, zvykol som si žiť vo viacerých domoch a na rôznych poschodiach.
Mnohí spisovatelia tvrdia, že svoje knihy považujú za svoje deti a majú ich rovnako radi. Ako je to v tvojom prípade?
Nie všetky deti majú rodičia rovnako radi, to je overená skúsenosť. Niektoré svoje literárne texty nemám rád, prinajmenšom ich považujem za neúplné, zrodené z netrpezlivosti. O niektorých si zase myslím, že sa mi vcelku vydarili, a platí to aj po mnohých rokoch od ich vydania. Pravdaže, každý autor píše svoje knihy s plným nasadením, zakaždým je presvedčený, že práve táto je tá najlepšia. Ale nebýva to vždy pravda. Musí sa pripraviť aj na neúspech, na tvorivý omyl. V mojom prípade rozhoduje téma. Rád sa vraciam do čias detstva, do ulíc starej Bratislavy, dobre sa mi písala kniha Slovenský bigbít, za slušne napísaný považujem román Všetci sme potomkovia Kainovi alebo Krimi prípady reportéra AZ. Pred časom mal slušný úspech román Novinári – podľa knihy vznikol dvojdielny televízny film. Mal som naliehavý pocit, že sa musím vyrovnať s takými postavami našej histórie, ako boli Clementis a Dubček, aj so spoločenskou traumou, nádejami či sklamaniami, ktoré predstavovali. Preto som o nich písal s veľkým nasadením a záujmom. Trápil som sa s knihami literatúry faktu Pokušenie moci a Poučenie z moci, rovnako s politologickými esejami Eurochaos, bola to náročná práca. Uľavilo sa mi, keď som s tým skončil.
Ako si spomenul, napísal si životopisný román o Vladovi Clementisovi Smrť ministra a pripravuješ obsiahlu prózu o Alexandrovi Dubčekovi Rok dlhší ako storočie. Do akej miery sa pridŕžaš životných faktov týchto osobností a do akej fabuluješ?
Veľmi prísne sa držím historických reálií, nič si nevymýšľam, nič nejestvujúce nepridávam ani neuberám. Na druhej strane sa síce opieram o fakty, ale narábam s nimi podľa potreby, využívam autorskú licenciu, aby som im dal umelecký tvar. Pokúsil som sa o literárny experiment: oba príbehy rozprávajú hlavné postavy v prvej osobe. Umožnilo mi to viesť vnútorné monológy a vstupovať do ich psychiky. Podľa ohlasov usudzujem, že sa mi to vcelku podarilo, pravdaže, držím sa pri zemi. Po dopísaní románu Rok dlhší ako storočie som sa dohodol s redakciou Nového slova, že text bude vychádzať na webovej stránke noveslovo.sk na pokračovanie a čitatelia doň budú môcť vstupovať svojimi názormi, pripomienkami, spomienkami na Dubčeka a podobne, a tak ho dotvárať. Prekvapilo ma, koľko čitateľov zareagovalo: historici, politológovia, Dubčekovi známi i priatelia, ba aj jeho príbuzní. Viacero príspevkov som spracoval a zaradil do konečného textu, ktorý by mal vyjsť na budúci rok.
Tvoje knihy Pokušenie moci a Poučenie z moci sú napísané na základe vlastných skúseností z účinkovania vo vysokej politike. Konštatoval si, že tí hore sú nepoučiteľní. Ty si sa poučil?
Moc je vo svojej podstate nepoučiteľná. Kto ju má, dočasne či natrvalo, ten ju použije, či skôr zneužije. Opakuje sa to po stáročia. Dosť dlho som pracoval vo vysokej politike – ako hovorca predsedu parlamentu, člen delegácií predsedu vlády aj prezidenta i ako člen komisie EÚ v Štrasburgu a Bruseli – aby som vnikol do zákutí rozhovorov, rokovaní, rozhodnutí, ktoré ovplyvňovali vývoj spoločnosti. Veľká väčšina ľudí nemá možnosť žiť v tomto prostredí, a tak sú neraz ich postoje a názory ovplyvňované nedostatočnými informáciami. Robil som si poznámky, zhromažďoval dokumenty, výpovede politikov – mal som dostatok podkladov, aby som mohol podať obsiahle svedectvo o našej dobe. Je to takmer tisíc strán v dvoch knihách. Ak sa raz bude niekto zaujímať o toto naše nepokojné obdobie, tieto knižky nemôže obísť, pretože v nich je autentický pôdorys našich snažení, omylov i víťazstiev. Je to však najmä analýza moci konkrétneho obdobia. A či som sa ja poučil? Človek, osobitne spisovateľ, sa učí neustále. Poučenie je ako tekuté piesky. Čo platilo včera, dnes je osvetlené novou skúsenosťou. Žijeme vo svete tieňov a zo šera sa vynárajú nové poznatky. Preto nemôžem spokojne povedať, že som sa poučil.
Vydal si najviac kníh rozhovorov na Slovensku, zvyčajne o ľuďoch od pera. Boli to slovenskí, českí aj svetoví autori. Ako si sa cítil, keď si ako spisovateľ „spovedal“ spisovateľa?
Dialógy so svetovými spisovateľmi boli pre mňa veľkým intelektuálnym dobrodružstvom. Často som im kládol otázky, ktoré zaujímali aj mňa ako autora, pýtal som sa na problémy metodiky tvorby, tvorenia dialógov, vnútorných monológov, opisov prostredia, rešerše a podobne. Dobre sformulovaná otázka už indikuje odpoveď, preto je dôležité ju citlivo položiť. Hovorili sme o etike aj estetike, o spoločenských pomeroch, individuálnych osudoch, absurdnosti života, o nádeji, ktorá nikdy nezomiera. Mal som pred nimi veľký rešpekt a úctu, veď to boli autori známi a uznávaní po celom svete, ich diela vychádzali v státisícových nákladoch. Cítil som sa ako malý žiačik, ktorý počúva veľkého učiteľa.
Ako si sa na rozhovory pripravoval, ako si ich realizoval? Vznikali na základe osobného stretnutia alebo prostredníctvom korešpondencie?
Predovšetkým som sa snažil prečítať čo najviac kníh od daného autora a získať čo najviac informácií o jeho živote a diele. Musel som sa dohodnúť na termíne stretnutia a rámcovo som si pripravil okruhy otázok. Pravdaže, všetko poštou alebo telefónom. Spisovatelia zvyčajne chceli poznať témy, o ktorých budeme hovoriť – aj oni sa chceli pripraviť. Rozhovory vznikali prevažne pri osobnom stretnutí, nahrával som si ich na magnetofón a ešte aj robil poznámky. Potom sme však rozhovor dorábali písomnou formou, takže výsledný text bol kombináciou hovoreného a písaného slova. Ale boli aj takí autori, ktorí chceli odpovedať len písomne.
Líši sa titul Dialógy s hviezdami literatúry od predošlých kníh rozhovorov?
Líši sa – a to podstatne – v mnohých ohľadoch. V tom čase, keď rozhovory vznikali, mal som do značnej miery obmedzené možnosti. Nebolo možné uverejniť všetko, čo autori v rozhovore povedali, najmä nie – vtedy nežiaduce – politické témy. Týkalo sa to prakticky každého z nich. Günter Grass, Louis Aragon, Jaroslav Seifert, Jan Werich, Frederick Forsyth, Bohumil Hrabal, Ladislav Ťažký, Françoise Saganová... a mnohí ďalší sa veľmi kriticky vyjadrovali na adresu vtedajšieho režimu, ich názory bolo jednoducho nemožné uverejniť v úplnom znení. Teraz však rozhovory vychádzajú aj so zakázanými, resp. nezverejnenými pasážami. Okrem toho do knihy pribudli aj ďalší autori, ako Ladislav Mňačko, Johannes M. Simmel, Josef Škvorecký... Je to vlastne nová a úplná verzia predošlých dialógov.
Ako sa spolupracovalo s jednotlivými autormi?
Každý z rozhovorov, každé stretnutie je osobitný a vzrušujúci príbeh. Všetci tí spisovatelia sú jedinečné osobnosti. Veľmi komplikovane som napríklad prišiel do Chicaga za držiteľom Nobelovej ceny Saulom Bellowom – boli sme dohodnutí! Učil na univerzite, no jeho sekretárka mi odkázala, že na mňa nemá čas. Darmo som vysvetľoval, že som prišiel z Európy, že mám od neho list s presným dátumom stretnutia, nič nepomáhalo. Vymohol som si aspoň desať minút na prijatie... Prijal ma a povedal, že nemá náladu na rozhovor, je po rozvode, aby som ho pochopil. Prekvapilo ma to: Saul Bellow napísal román Herzog, ktorý vyšiel pred dvadsiatimi rokmi, a v ňom píše o bolestnom rozvode. Spýtal som sa ho, či ho to dvadsať rokov trápi až tak veľmi, že odmieta rozhovor... Zasmial sa: teraz sa rozvádzam štvrtýkrát... Uvoľnil sa a namiesto desiatich minút sme spolu strávili päť hodín. Potreboval sa vyrozprávať. Frederick Forsyth zasa rozhovor neustále dopĺňal, menil, korigoval, takmer sme nestihli uzávierku. Príjemné boli rozhovory s L. Aragonom a F. Saganovou, dlhodobý kontakt – až do súčasnosti – mám s iným nositeľom Nobelovej ceny Jeanom-Marie G. Le Cléziom. Napísal mi viacero listov, ktoré sú skvostnými esejami. Dobre sa mi robili rozhovory s našimi autormi: s mojim priateľom Lacom Ťažkým, Milanom Rúfusom, často som sa stretával s Ladislavom Mňačkom po jeho návrate z emigrácie, ale rád si spomínam aj na stretnutia s Hrabalom či Werichom.
Ak by si robil rozhovor sám so sebou, ktorú otázku by si si nepoložil?
Asi by som sa vyhol hodnoteniu tvorby iných autorov. Nerád by som hovoril o mojom vzťahu k ženám, pretože to je vždy citlivá téma a džentlmen musí byť diskrétny.
Máš nejaké autorské krédo, vyznanie, kódex, ktorého sa pri tvorbe pridržiavaš?
Už dávno som sa zbavil ambícií, že budem stáť vo svetle reflektorov. Pokojne a pokorne dožívam svoj literárny aj biologický život. Píšem, pretože neviem nič iné. Ani natrieť plot, ani vymeniť žiarovku. Písanie – aj čítanie – je pre mňa ako droga. Môžem si dovoliť byť ňou omámený, pretože žiadne iné impulzy ku mne nedoliehajú. Snažím sa žiť v súlade so sebou samým, aj keď som si občas protivným spoločníkom. Nie som služobník literárneho marketingu. Zbavil som sa aj akejkoľvek márnivosti, snažím sa len o jedno: aby boli moje texty pokiaľ možno poctivé a profesionálne spracované. Čitateľ nech sa sám rozhodne, či bola moja voľba správna.
