Rozhovor s prozaičkou a prekladateľkou Vierou Švenkovou

Vyštudovala slovenčinu a ruštinu na FFUK v Bratislave. Pracovala ako redaktorka v Mladých letách, Slovenských pohľadoch a Revue svetovej literatúry, istý čas bola i vychovávateľkou. Publikovala časopisecky, najmä v Slovenke. Knižne debutovala zbierkou próz Biela pani Zuzana (l973) a o rok neskôr jej vyšiel román Limbový háj, ktorý sa zameriava na problémy žien. Obľúbené sú najmä jej novely Zátišie s gitarou, zbierky poviedok Malý herbár (l987) či Jablčné jadierka (l987) . Do rodného podtatranského kraja sa vrátila poviedkami Faraónov úsmev (l998), kde sa sústreďuje na hľadanie podôb modernej ženy. Vlani jej vyšli politicko-filozofické fejtóny Rýchlokurz sebaobrany a „žensky ladené“ Internátne lásky, za ktoré jej Spolok slovenských spisovateľov udelil Prémiu za prózu. Slávnostne jej ju odovzdali práve pri príležitosti 65. narodenín. Venuje sa aj prekladaniu z ruštiny, nemčiny, ukrajinčiny a češtiny.

Dobrota všetko prekryje
Rozhovor s prozaičkou a prekladateľkou Vierou Švenkovou

Vyštudovala slovenčinu a ruštinu na FFUK v Bratislave. Pracovala ako redaktorka v Mladých letách, Slovenských pohľadoch a Revue svetovej literatúry, istý čas bola i vychovávateľkou. Publikovala časopisecky, najmä v Slovenke. Knižne debutovala zbierkou próz Biela pani Zuzana (l973) a o rok neskôr jej vyšiel román Limbový háj, ktorý sa zameriava na problémy žien. Obľúbené sú najmä jej novely Zátišie s gitarou, zbierky poviedok Malý herbár (l987) či Jablčné jadierka (l987) . Do rodného podtatranského kraja sa vrátila poviedkami Faraónov úsmev (l998), kde sa sústreďuje na hľadanie podôb modernej ženy. Vlani jej vyšli politicko-filozofické fejtóny Rýchlokurz sebaobrany a „žensky ladené“ Internátne lásky, za ktoré jej Spolok slovenských spisovateľov udelil Prémiu za prózu. Slávnostne jej ju odovzdali práve pri príležitosti 65. narodenín. Venuje sa aj prekladaniu z ruštiny, nemčiny, ukrajinčiny a češtiny.

* Polstoročie žijete v Bratislave, no k rodisku sa vraciate v celej svojej tvorbe. Cítiť z toho čosi viac ako iba nostalgiu. Dalo by sa to pomenovať ako hlboké korene v kamenistej podtatranskej pôde?

Zažila som v detstve všeličo, vojnu, chvíľu, keď nás vojaci chceli vystrieľať, teda moju matku a nás deti, ale to všetko v pamäti prekrýva dobrota ľudí. Chudobný domov, v ktorom som vyrastala, voňal človečinou. Keď nám stará mať pri otvorených dvierkach pece, pri blikajúcich plamienkoch rozprávala rozprávky, bol to pre nás väčší zážitok ako zo svetového veľkofilmu. Aj tie rozprávky boli plné človečiny, ľudskej dobroty. Slovenským osudom, ako píše Kukučín, bol vždy korbáč a robota, ľudia pracovali tak, akoby nad nimi stál dráb, ale akú mali fantáziu, akí boli vnútorne slobodní! Nič ich neprinútilo ísť proti vlastnému svedomiu. To len my, ich deti, sa už dávame manipulovať. Ak odtneme vlastné korene, niečo podstatné v nás odumrie.

* Médiá často vytvárajú dojem, že Bratislava je jediným miestom na Slovensku, kde sa ,,odohráva” všetko okolo umenia, literatúry, a ostatné je len provincia...

Žijeme v časoch, keď je kultúra v ohrození. Novodobým tlakom môže odolať iba ten, kto je dobre vystrojený. My sa však svojho výstroja, svojich hodnôt vzdávame, neraz o nich ani nevieme. Napríklad o svojich demokratických tradíciách. Mestá, hoci sú náklonnejšie obdivovať cudziu kultúru (pripomeňme si zistenia Konrada Lorenza), boli u nás nositeľmi kultúrnych tradícií, ktoré si treba vážiť. Po odboji Matúša Čáka panovník prestal dôverovať oligarchii, šľachticov premiestňoval z úradu do úradu, sťahovali sa s celým majetkom, aby nezískali priveľkú moc. Podporoval mestá ako protiváhu šľachty, a to už o pár storočí skôr ako mocní európski panovníci Ivan Hrozný, Peter Veľký, Fridrich Veľký či Bismarck. U nás sa už v 14. storočí zúčastňovali na správe miest aj strední remeselníci, možno aj v mojom rodnom Poprade, v Kežmarku, v Hybiach (ktoré boli slobodným kráľovským mestom skôr ako Kežmarok či Poprad). Jozef Felix považoval demokratizmus za základnú líniu slovenskej literatúry 19. storočia. Demokratické tradície majú u nás hlboké korene, hoci si ich niekedy neuvedomujeme. Možno preto dnes, keď sa demokracia podopiera teóriou voľného trhu a ozdobuje ideou ľudských práv, pociťujeme vývoj ako málo demokratický. Jeho výsledkom je napríklad v Nemecku, kde vždy bola silná stredná vrstva, 13 000 superbohatých a miliónová masa chudobných. Ak sa všeobecné zbedačovanie oblieka do hávu demokracie, treba proti tomu zdvihnúť hlas. Kto iný by to mal robiť, ak nie intelektuáli, ľudia z oblasti kultúry? Veď ak sa thatcherovsky uberá zo sociálnych istôt, nie sú peniaze ani na kultúru. Je to zázrak, že sa u nás vydáva toľko kníh, že máme vari 3 000 spisovateľov (iste rekord), že konečne vychádzajú zásadné historické dokumenty. Škoda, že sa skutočné hodnoty nepropagujú, vie sa o nich málo alebo nič. Televízia radšej zabáva, herci na obrazovke donekonečna hovoria o ničom. Sú jediní, čo z ,,kultúry” vyžijú a my sa aspoň zasmejeme! Táto dnešná ,,bratislavská” kultúra, ktorá sa dostane všade to je najjednoduchší spôsob, ako sa odnaučiť myslieť. Žiaľ, jej pustošivý účinok zasahuje celú krajinu.

* Váš vzťah k čitateľom je známy, čitateľ je pre vás alfa a omega. Má však kniha v čase, keď sa preferujú elektronické médiá, vôbec šancu niečo alebo niekoho ovplyvniť?

Pre každého autora je čitateľ alfou a omegou, bez čitateľa je kniha mŕtva vec. Ja sama som určite nadšenejšia čitateľka ako spisovateľka. V detstve ma očarili ľudové rozprávky. Učili, že dobro sa vždy dočká odmeny. Staré grécke báje však hovoria aj presný opak. Keď boh bohatstva Plutos rozdeľoval pozemské statky podľa zásluh tým statočným, Zeus ho za trest oslepil. Najvyšší olympský vládca vládne nad všetkým, aj nad spravodlivosťou! Že by len naši predkovia tak naivne verili v dobro? Až dnes, keď sa dozvedám o novších výkladoch Biblie, doceňujem múdrosť otcov. Scéna, keď Kristus ukázal farizejom peniaz s portrétom cisára so slovami: ,,cisárovi, čo je cisárovo”, sa dnes vykladá aj tak, že prví kresťania v Ježišovej blízkosti vedeli, že cisárovo nie je vôbec nič, všetko je Božie. Naši predkovia akoby taký výklad tušili! Mali by sme si väčšmi vážiť odkaz predkov, všetky tie zaznávané knihy dnes už zabúdaných slovenských autorov, ktorí však za to, že niečo vytrhli zubu času a zapísali to na papier, platili v nepriaznivých časoch biedou, vyhnanstvom, zdravím, životom. Nás, čo sedíme pri obrazovkách, to už nevzrušuje, nezaujíma. Nepotrebujeme rady starších, je to iba zbytočná záťaž, svet sa pre nás začína vo chvíli nášho narodenia. Fellini kedysi konštatoval, že dnešný človek je detinský, aj staršie americké výskumy potvrdili, že ľudia sa dnes dožívajú vysokého veku, ale nedospejú do štádia životnej zrelosti... Po svete sa tmolí a koná! akýsi novodobý tvor, ne-človek. Hovoril o tom na tohtoročnom frankfurtskom knižnom veľtrhu, svetovej pastve pre čitateľov, aj známy africký spisovateľ Chinua Achebe. Dôležité však je, že podobné sviatky knihy sa ešte vôbec konajú. Myšlienky múdrych ľudí, náboženských mysliteľov, filozofov, spisovateľov, vedcov, zodpovedných politikov typu Gándhího, sú účinnou obranou pred dehumanizáciou sveta. To je klenba, ktorá drží kultúru , a dúfajme, nedovolí, aby sa človek zrútil, aby v sebe pochoval svoju ľudskosť. Myšlienky môžu šíriť knihy, ale aj časopisy, filmy, televízia. Žiaľ, na bezmyšlienkovitosti sa najlepšie zarába. Je smutné, že u nás jeden za druhým zanikajú literárne týždenníky, ale náklad bulváru stúpa. Aj to o niečom vypovedá.

* V hodnotovom zmätku, aký dnes vládne, sa ľudia prestávajú orientovať. Čím viac sa zdôrazňuje, že žijeme vo veku informácií, tým sme dezinformovanejší. Akú úlohu tu môže zohrať literárna kritika?

Kniha sa dnes stáva ,,miešaným tovarom”, najlákavejší obal na knižných pultoch mávajú gýče. Kritici vždy boli ,,strážcami hraníc”, dbali na podstatný predel: toto je umenie, toto sa iba tak tvári. Najlepší kritik je čas, ten ukáže, čo sa aj po stáročiach dá čítať. Knihy, ktoré ovplyvnili moju generáciu, najmä Rúfusova zbierka Až dozrieme, ale aj Šikulove novely plné dojímavo ľudských príbehov, Jarošove, Ballekove, Slobodove romány, nemôže odpísať nijaký hlásateľ teórie ,,čiernej diery”, nech by šlo o akokoľvek podkutého kritika. Veľkú úlohu, nielen v mojom živote, ale aj v spoločenskom kontexte, zohralo Mináčovo Dúchanie do pahrieb. V časoch internacionalizmu sme si zrazu spomenuli, že máme národné korene, ten prívlastok sa už nedal zatajiť. Bola to revolúcia, aspoň v hlavách. Veľa myšlienok dotýkajúcich sa národnej identity, našich chýb i predností, nájdeme v dielach Hurbana, Vajanského, Krčméryho, Matušku, Felixa atď. Títo myslitelia sa vedeli od národného odraziť k univerzálnemu, spomeňme len Štúrovu oslavu slobody, Felixovo volanie po tolerancii v čase vojny. Ich myšlienky by mohli dvíhať naše národné sebavedomie, keby... keby sme ich poznali. Hoci znejú ohromujúco aktuálne, nerezonujú v spoločenskom vedomí. V školách sa naďalej učia dátumy a výpočty diel, a nie myšlienky... Našťastie, veľa podnetov nachádzame aj v knihách a recenziách súčasných literárnych kritikov a teoretikov (Vincenta Šabíka, Michala Bartku, Andreja Červeňáka, Alexandra Halvoníka, Jozefa Bžocha atď). Kým sú medzi nami ľudia, ktorým ,,to myslí”, nie sme len ,,hŕba koží otrockých”, ako varoval Hurban. A potešiteľné je, že pribúdajú mladí!

* Je to náhoda, že práve Vincent Šabík od základov zhodnotil v Slovenských pohľadoch vašu tvorbu...

Vincent Šabík – tento čítajúci Titus slovenskej literatúry je autorom mnohých kníh, ktoré naliehavo oslovujú kultúrnu verejnosť, založil Literárny týždenník a bol jeho prvým šéfredaktorom, jeho tvorba má špičkové mysliteľské parametre, ako to dokazuje aj knižka Diskurzy o kultúre, za ktorú dostal nedávno Literárnu cenu Slovnaftu. Zástoj tohto svetovo rozhľadeného, ale v domácej pôde zakoreneného kritika možno ešte ani nevieme doceniť. Je pre mňa česť, ak mi kritik takého formátu venoval pozornosť. Od môjho vstupu do literatúry ma brali ako autorku, ktorá sentimentálne opisuje osudy nešťastných, ubitých, nespokojných žien. Po desaťročiach sa našiel kritik, ktorého devízou je ,,vnútorné slovo” a ktorý postrehol aj spodný prúd mojich prác, znepokojenie nad stavom človeka.

* Celý život ste písali poviedky. Čím vás tento žáner oslovuje ako autorku a čitateľku?

Možno je to z núdze cnosť, nebolo dosť času na písanie. O poviedky mali záujem noviny, časopisy, knihu som vydala až po dvadsiatich rokoch. Pre mňa je poviedka malý literárny šperk, často povie viac ako mnohozväzkový román. Keď som pracovala v Revue svetovej literatúry, tešila som sa z Prišvinových miniatúr, ktorými nás neúnavne zásoboval Július Rybák. To bol prienik nielen do prírody, ale aj do duchovného sveta. Ani dve zrnká piesku nie sú rovnaké, tvrdil Prišvin a nútil čitateľa skloniť hlavu pred veľkým tajomstvom. To je jednoducho večná téma. Alebo ako aktuálne dnes vyznieva Tolstého poviedka Koľko zeme človek potrebuje. Aj my tak bežíme opreteky s časom, aby sme nahonobili čím väčší kus pôdy, majetku, peňazí a napokon nám stačí malý kúsok zeme na cintoríne. Bežíme stepou, púšťou (o púšti hovorí v tejto súvislosti Nietzsche), veď citovo vyprahnutá spoločnosť pripomína púšť. Niečo z toho som chcela vyjadriť v zbierke poviedok Faraónov úsmev, ktorá má na obálke púštne pieskové násypy.

* Čo pokladáte vo svojej tvorbe za najdôležitejšie, najúspešnejšie?

Najúspešnejšie boli poviedky, na ich podklade vznikli dva televízne filmy: Steny a Prstienky z kukučiny. Pre mňa je dôležité zachytiť niečo ,,zo života podtatranskej dediny”, aby som parafrázovala Hálu. Od štrnástich rokov som chodievala v lete stanovať do Ružbách, kde bol dušou partie Belo Kapolka. Možno vďaka tým nezabudnuteľným rozhovorom pri nočnom ohníku sa dodnes hlásim k tzv. tatranským autorom, ako je po Belovi Anton Marec a Anton Rákay. Veď, ako si všimol Vincent Šabík, hrdinom, prítomným v každom mojom diele, je príroda. Ona nás odhaľuje, usvedčuje. Vyzliekame sa, aby sme sa nabili pozitívnou energiou, a pritom ukazujeme svoju prázdnotu, neprítomnosť ľudskosti, ktorá je aj vo vzťahu k prírode očividná. Našťastie, kultúra, umenie, literatúra uvzato stavia, ako písal Mikuláš Kováč, svoju ,,obranu stavebnice”, pri ktorej zaváži aj náš osobný prínos, celkom malý kamienok.

* Písali ste aj tzv. magazínové poviedky, publicistiku. Iste vnímate, ako médiá ovplyvňujú náš jazyk i literárny vkus, hodnotový systém i názor, kto je a kto nie je osobnosťou...

Médiá ovplyvňujú jazyk, veď dnes sa už hovorí po slovensky s anglickým prízvukom, ibaže namiesto oxfordskej výslovnosti máme bratislavskú. Diela televíznych a divadelných hviezd sú povzbudzujúcim dôkazom, že máme dosť úžasných osobností. Postmodernizmus trošku zrelativizoval, pomiešal hodnoty, ale v človeku uznáva to hlavné jeho živočíšnosť. Veď bez tela by nás nebolo, treba ho zbožštiť, ukázať v sexi reláciách. Nechceme predsa zaostávať za svetom! Už nás netrápi, že po uliciach sa tmolia nadrogované, žalostne vychudnuté deti, desiatky bezdomovcov... Opantáva nás ľahostajnosť. Prečo by sme mali v sebe alebo v blížnom vidieť zázrak stvorenia, ako to tvrdil nejaký Prišvin, ako to hovorí celá literatúra?

Postmodernizmus rozbil človeka s rovnakou vehemenciou ako vedci atóm, trhá ho na kúsky, oberá o zmysel života, no ľudia napriek tomu v kútiku duše túžia po ideáli celistvosti, na ktorej sa zakladá ľudská dôstojnosť. Ani najgeniálnejšie JA sa však nerozvinie do celistvosti samo zo seba, ale iba v prípade, ak sa napája živinami z dedičstva, ktoré zahŕňa jazyk, kultúru vystuženú morálkou, tradície, ktoré dodávajú odvahu ostať človekom. Naše kultúrne dedičstvo oceňujú zahraniční znalci, obdivujú našu ľudovú pieseň, ľudové umenie, kroje, maľované a vyrezávané predmety, našu reč, ktorá môže v odtienkoch prejaviť citový vzťah (Hana, Hanka, Hanulienka, Hanisko), čo angličtina neumožňuje, aj pre tento citový chlad je vraj na západe medzi mladými viac samovrážd. Zachovanú prírodu, architektonické pamiatky, to všetko nám zanechali predkovia a my by sme to nemali len pokaziť, zašantročiť, ale naopak, mali by k tomu niečo pridať aj nové generácie. (Veď knižnice a kníhkupectvá sú plné mladých ľudí, mladí autori pokúšajú múzu, píšu prvé básne...) Náš prínos svetu to je možno práve tá človečina, odvíjajúca sa zo slovenských rozprávok. Je možné, že ak západ objaví niečo z duchovnosti východoeurópskych krajín, začneme to obdivovať aj my, ako sa to už neraz stalo. (Mohol by sa Andy Warhol stať u nás svetovým?) Napokon dospejeme tak ďaleko, že budeme obdivovať sami seba! Veď aj dnes je nám vzdialený ideál, pre ktorý Hurban tak vysoko oceňoval Hollého: ,,Tys kázal lásku Slovákov k Slovákom!”

Pripravila Emília Boldišová