Dostať slovenskú literatúru spoza opony

rozhovor s prekladateľkou Júliou Sherwoodovou

Pri príležitosti 30. výročia pádu komunistických režimov v strednej a východnej Európe prebiehal v Spojenom kráľovstve od 22. októbra do 27. novembra cyklus podujatí s názvom Raising the Velvet Curtain (Za zamatovou oponou), v ktorom sa britskej verejnosti predstaví nová generácia slovenských autorov, umelcov a interpretov. Program zahŕňa prezentácie a diskusie s renomovanými spisovateľmi a filmármi, jednodňovú konferenciu, ako aj divadelné a tanečné predstavenia. Pri tejto príležitosti sme pripravili rozhovor s prekladateľkou a propagátorkou slovenskej literatúry na britských ostrovoch Júliou Sherwoodovou, ktorá je organizátorkou týchto podujatí. Navyše, jej rodinný príbeh je úzko spojený s politickou situáciou v Československu pred rokom 1989 aj po ňom.

Z Československa ste emigrovali s rodičmi v roku 1978 ako dospelá mladá žena s vlastnými skúsenosťami s komunistickým režimom. Ako ste prežívali november 1989 a obdobie krátko po ňom?

Celých jedenásť rokov od emigrácie som bola presvedčená, že režim potrvá večne a nikdy  sa už  nebudem môcť vrátiť do vlasti. Prvá nádej svitla so zmenami, ktoré začali Gorbačovovou glasnosťouperestrojkou,potom prišli prvé takmer slobodné voľby v Poľsku v júni 1989. Len v Československu sa nič nehýbalo, dokonca ani po tom, ako v Maďarsku otvorili hranice. No po páde berlínskeho múru bola už len otázka času, kým sa to prelomí aj u nás. November som prežila prilepená na televízor – dovtedy som vôbec netušila, že vysielajú toľko spravodajských relácií. Keď vypukla Nežná revolúcia, mala som neopísateľnú radosť nielen z prebiehajúcich zmien, ale aj a z toho, že som počas bratislavských demonštrácií na pódiách videla kopu svojich kamarátov. 

 

Kedy ste uverili, že zmena bude naozaj radikálna a všetko sa neskončí ako v roku 1968?

Tým, že šlo o obrovský pohyb, tektonický zlom, ktorý postihol celý región, mi vlastne ani na sekundu nenapadlo, že by sa mala zopakovať trauma roku 1968. Sovietsky režim už v tom čase stál na veľmi vratkých nohách a zmeny sa ako domino postupne šírili z jednej krajiny do druhej.

 

Čelom k svojej minulosti

Dlhé roky ste pracovali v ľudskoprávnych organizáciách. Akú úlohu v tom zohrala vaša skúsenosť s totalitným režimom?

Ku svojej minulosti som sa nedokázala obrátiť chrbtom, chcela som robiť niečo zmysluplné, pomáhať ľuďom, ktorí na rozdiel odo mňa naďalej žili v neslobode a napriek tomu mali odvahu nenásilnými prostriedkami bojovať za zmenu. Preto som začala pracovať v medzinárodnej centrále Amnesty International, navyše to bola šanca splatiť dlh organizácii, ktorá sa angažovala v prípade mojich rodičov a adoptovala ich ako väzňov svedomia, keď ich v Československu väznili z politických príčin. V tíme, ktorý mal na starosti Sovietsky zväz, som potom za Gorbačova mohla zblízka sledovať prepúšťanie politických väzňov. Neskôr, po páde režimu, som presedlala na organizačnú prácu a pomáhala som rozbiehať činnosť Amnesty v celej strednej a východnej Európe. Vznik prvej skupiny na Slovensku bol pre mňa ohromným zadosťučinením.

 

V úlohe nielen prekladateľky a popularizátorky slovenskej literatúry v anglofónnom prostredí ste sa ocitli aj „vďaka“ osudu emigrantky. Za tieto aktivity ste získali Cenu P. O. Hviezdoslava za rok 2018 určenú prekladateľom zo slovenčiny do cudzích jazykov. Máte v tejto oblasti ďalšie plány či, nebodaj, nesplnený sen?

Mojím snom je dokázať anglofónnej verejnosti, že slovenská literatúra je prinajmenšom rovnako zaujímavá ako literatúry iných malých krajín v Európe, či dokonca prispieť k tomu, aby sa konečne prestalo hovoriť o „malých literatúrach“. Presvedčiť širší okruh britských a časom aj amerických vydavateľov, že stojí za to vydávať diela zatiaľ neznámych slovenských autorov. Nie som taká megalomanka,  aby som si nahovárala, že čosi také dokážem sama – dá sa to dosiahnuť len v spolupráci s ďalšími prekladateľmi a nadšencami. A nezaobíde sa to bez inštitucionálnej podpory, akú poskytuje napríklad Literárne informačné centrum.

 

Bude Brexit kultúrnou katastrofou?

Spomienka na zdvíhanie jednej opony sa koná v čase búrlivého brexitového protipohybu: Spojené kráľovstvo vystupuje z Európskej únie. Čo to znamená z vášho pohľadu prekladateľky a dlhoročnej propagátorky slovenskej, stredoeurópskej kultúry na britských ostrovoch?

Hoci nemožno povedať, že rozhodnutie vystúpiť z Európskej únie odráža názory drvivej väčšiny Britov, referendum ukázalo, že značná časť obyvateľov tejto krajiny, ktorú som považovala za tolerantnú a otvorenú, je naladená šovinisticky, xenofóbne až rasisticky. Doteraz tieto nálady tleli pod povrchom, no v posledných rokoch vypukli otvorene a otrávili celkovú atmosféru. A to neveští nič dobré pre slovenskú a stredoeurópsku kultúru.

 

Dá sa v tejto chvíli predvídať, aké dopady bude mať Brexit na oblasť prekladovej literatúry a propagácie slovenskej kultúry vo všeobecnosti?

Stretla som sa s obavami, že to veľmi sťaží postavenie prekladovej literatúry vo Veľkej Británii. Bola by to veru riadna katastrofa, keďže aj v normálnych časoch v anglicky hovoriacich krajinách preklady tvoria len zlomok (3 až 5 percent) celkového knižného trhu. Ako nepolepšiteľná optimistka však dúfam, že rozhľadenejší ľudia so záujmom o svet a literatúru – tí asi nikde na svete nebudú vo väčšine – začnú vyhľadávať literatúru menej známych krajín, lebo nebudú chcieť pripustiť, aby sa Británia uzavrela do ostrovnej izolácie. Myslím, že práve to je dôvod znásobiť úsilie a snažiť sa verejnosti sprostredkovať kontakt s inými kultúrami. Pokiaľ tu budú nezávislí vydavatelia ochotní riskovať, je tu šanca, že budú mať záujem aj o diela slovenských autorov.

 

Hľadanie nového publika pre slovenskú literatúru

Celé podujatie má pestrý, nielen literárny program. Ako vznikala dramaturgia a do akej miery výsledná realita zodpovedá vašim pôvodným plánom?

V prvom rade som chcela anglickému publiku predstaviť novú generáciu slovenských umelcov. Popri literatúre voľba padla na múzické umenia, ktoré najviac sledujem: film, divadlo, tanec a hudbu. Vychádzala som z toho, čo som o súčasnom kultúrnom dianí zachytila počas pobytov na Slovensku, radila som sa s odborníkmi a riadila vlastným vkusom. Tiež som musela brať ohľad na jazykovú prístupnosť a univerzálne posolstvo. Tieto kritériá spĺňala Sláva Daubnerová a jej monodráma Solo Lamentoso, ktorá sa konala v kultúrnom centre Rich Mix, kde prebehlo aj tanečné predstavenie Sone Ferienčíkovej Everywhen a diskusia Dash Café. Na jej dramaturgii a výbere účastníkov sa podieľala hostiteľská organizácia Dash Arts a České centrum v Londýne. Z Česka sa jej zúčastnila aktivistka Monika MacMonagh Pajerová a scenárista a spisovateľ Ondřej Štindl, zo Slovenska autorka Zuzana Kepplová a filmárka Tereza Nvotová. Jediný element pôvodných plánov, ktorý nevyšiel, bol koncert. Vyvinula sa z neho spoločná akcia Vyšehradskej štvorky zameraná na elektronickú hudbu, čo nie je celkom moja parketa. Do príprav koncertu som sa teda nezapojila, ale som rada, že sa nakoniec podarilo nájsť slovenského účastníka, bude ním Stroon.

 

S ktorými slovenskými a britskými inštitúciami ste spolupracovali?

V prvom rade to je Literárne informačné centrum, ktoré spoluorganizovalo a financovalo októbrové turné troch slovenských autorov – Ivany Dobrakovovej, Ballu a Uršule Kovalyk po Anglicku. Ústav slovenskej literatúry SAV sa aktívne zapojil do prípravy jednodňovej konferencie o súčasnej slovenskej literatúre, ktorá sa konala v Londýne 5. novembra. S riaditeľkou Ústavu Ivanou Taranenkovou sme spoločne pripravili program a so svojimi príspevkami vystúpili slovenskí literárni vedci z akadémie, ako aj univerzít v Bratislave a Prešove.

Všetky tieto inštitúcie prispeli k tomu, že sa po tridsiatich rokoch mohla konať prvá konferencia venovaná slovenskej literatúre v anglofónnom svete. Z britských inštitúcií musím spomenúť hostiteľov konferencie, School of Slavonic and East European Studies na londýnskej University College, kultúrne centrum Rich Mix a sympatickú malú organizáciu Dash Arts. Ďalším partnerom je European Literature Network a vydavateľstvá, v ktorých vyšli najnovšie preklady diel slovenských autorov: Jantar Publishing a Parthian Books. To všetko sa podarilo uskutočniť len vďaka podpore Fondu na podporu umenia, Arts Council England a Veľvyslanectva slovenskej republiky vo Veľkej Británii.

 

Odborná reflexia

Ako je na tom britská slovakistika, existuje vôbec?

Humanitné vedy a odbory, zamerané na cudzie jazyky či literatúry, to v posledných rokoch nemajú na britských univerzitách ľahké. Situácii nepomáha ani úpadok vyučovania cudzích jazykov na základných a stredných školách. Postihuje to nielen slovenský jazyk a literatúru, v rovnakej situácii sú aj študijné odbory zamerané na baltské krajiny či bývalú Juhosláviu. Slovakistika ako taká v Británii vlastne nikdy ako samostatný obor neexistovala, zopár ľudí sa jej systematicky venovalo v rámci bohemistiky. Londýnska Škola slovanských a východoeurópskych štúdií bola poslednou baštou, kde sa bohemistika/slovakistika dala študovať ako samostatný predmet. Zaslúžil sa o to profesor Robert Pynsent, ktorý v roku 1988 zorganizoval prvú medzinárodnú konferenciu venovanú modernej slovenskej literatúre vo svete vôbec (vrátane Slovenska).

V deväťdesiatych rokoch však nastala éra znižovania rozpočtov na univerzitách. Doplatili na to mnohé katedry slavistiky v celej Británii. Paradoxne sa to stalo práve v čase rozširovania Európskej únie, keď sa dalo očakávať, že sa zvýši záujem o nové členské krajiny. Čeština a slovenčina, ale aj poľština či maďarčina sa odvtedy v Londýne dajú študovať len ako vedľajší predmet v rámci štúdia ekonómie, sociológie či politológie. Po odchode Roberta Pynsenta do dôchodku sa slovakistike venoval Tim Beasley-Murray, no postupne sa preorientoval na všeobecnejšiu kulturológiu. Záujem o slovenskú literatúru ho, našťastie, celkom neopustil a nechal sa presvedčiť, aby na konferencii predniesol príspevok. Aj jeho nástupca Peter Zusi sa snaží venovať slovenskej literatúre, aj keď skôr okrajovo.

Takže jediný, kto v súčasnosti v Británii slovakistiku serióznejšie pestuje, je Dr. Rajendra Chitnis. Donedávna viedol katedru bohemistiky na univerzite v Bristole, kde študentom literatúry ponúkal prehľad súčasnej slovenskej literatúry. Od septembra zastáva pozíciu Associate Professor na univerzite v Oxforde a je šanca, že na tejto významnej inštitúcii prebudí záujem o slovenskú literatúru. Začal na tom pracovať už počas turné troch autorov: moderoval prezentáciu v Oxforde a priviedol aj niekoľko študentov.

 

Súčasťou tohto projektu je aj nová webová stránka Slovak literature in English Translation (http://www.slovakliterature.com), čo bude jej náplňou?

Stránka je pokračovaním facebookovej skupiny s tým istým názvom, ktorú administrujem s prekladateľkou Magdalénou Mullek. Zverejňujeme na nej informácie o nových prekladoch diel slovenských autorov v angličtine, recenzie a novinky zo slovenského literárneho diania.  S Magdalénou som spolupracovala aj na antológii súčasnej slovenskej prózy Into the Spotlight (2017) a portál je náš ďalší spoločný projekt. Vznikol v rámci programu Raising the Velvet Curtain, je však koncipovaný dlhodobo ako výkladná skriňa, kde si každý, kto má záujem o slovenskú literatúru v angličtine, bude môcť vyhľadať dostupné informácie o autoroch a prekladoch ich kníh. Začali sme profilmi autorov, ktorí sa zúčastnili októbrového turné po Anglicku, a recenziami ich kníh. [Od februára 2020 je portal skompletizovaný a sú na ňom profily 18 slovenských autorov a informácie o 26 dielach a 5 antológiách v preklade do angličtiny. Red.]  

Postupne budeme pridávať ďalšie profily a diela a časom pribudnú aj ukážky z prekladov, ktoré si zatiaľ vydavateľa nenašli. Náš portál chceme prepojiť aj so stránkami LIC, keď bude spustená anglická verzia vášho nového webu – mali by sa navzájom dopĺňať.

 

Júlia Sherwood (rod. Kalinová) sa narodila r. 1954 v Bratislave. Po emigrácii v r. 1978 vyštudovala anglistiku a slavistiku na univerzitách v Kolíne a Mníchove. Od r. 1983 žije v Londýne. Vyše dvadsať rokov pracovala na Medzinárodnom sekretariáte Amnesty International. V rokoch 2007 až 2014 žila v USA, kde sa začala venovať prekladom z rôznych jazykov do slovenčiny a spoločne s manželom Petrom Sherwoodom do angličtiny. Za svoje preklady získala Cenu P. O. Hviezdoslava za rok 2018, ktorú udeľuje Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska.