Vyhľadávanie
Spisovateľka a publicistka Mária Modrovich (1977) strávila niekoľko rokov v New Yorku a dojmy z metropoly zachytáva aj vo svojej tvorbe. Schopnosť bravúrne vykresliť myšlienkové pochody postáv a vdýchnuť im uveriteľný charakter dokázala v prvotine Lu & Mira (KK Bagala 2011) i v najnovšom románe Tichý režim (Vlna/Drewo a srd 2013).
Mária Modrovich dlho žila v New Yorku a zážitky z tejto metropoly pretavila aj do svojej druhej knihy Tichý režim. Porozprávala sa s ňou Diana Mašlejová.
Aký dojem na vás New York urobil?
Zo začiatku som ním bola fascinovaná a zároveň ma desil. Množstvo ľudí, rýchlosť, možnosti... Vždy tam bolo viac uhlov pohľadu.
V najnovšom románe je New York bydliskom Mikyho, partnera hlavnej postavy Heleny. Mesto je použité ako symbol toho vzrušujúcejšieho, zaujímavejšieho......
ale zároveň hlavná hrdinka cíti k mestu nenávisť, je ním ohrozená. Helena má typický pohľad človeka, ktorý do New Yorku príde prvýkrát. Je zneistená práve jeho veľkosťou, ruchom, celou tou grandióznosťou. New York je taký – dokáže zaskočiť aj tých, ktorí v ňom žijú roky a majú pocit, že sú tam doma.
Tichý režim rozpráva dva príbehy, ktoré vstupujú do vzájomnej interakcie: láska Heleny k Mikymu a patologická túžba jej „virtuálneho priateľa“ Fritza zmocniť sa Heleny. Prečo ste si vybrali práve tieto dva kontrastné vnútorné svety?
Nebolo to celkom zámerné rozhodnutie, jednoducho to tak vyplynulo. Aj v príbehu Heleny je istá patológia, jej forma je však iná, možno tradičnejšia. Hlavná hrdinka sa stavia do pozície obete, pýta sa: „Prečo sa toto stalo práve mne?“ Túži po záchrancovi, po magickom riešení problémov. Z môjho pohľadu teda patológia nie je zosobnená len v postave reálne narušeného Fritza – každý z nás môže byť tak trochu patologický.
Fritz plánuje Helenu uniesť. „Pomáha“ mu v tom ona práve spomínaným postojom obete?
Helena si svojím prístupom nekryje chrbát. Neznámemu človeku prezrádza intímne detaily zo svojho života, otvára mu dvierka. Tak, ako sa Fritz upína na ňu, aj Helena začína lipnúť na ich spoločných virtuálnych rozhovoroch.
V príbehu postupne odhaľujete možné príčiny Fritzovej poškodenej osobnosti. Bol to zámer ospravedlniť jeho úmysly?
Musím sa priznať, že prípady únosov a ich zvyšujúca sa frekvencia ma veľmi zaujali, či už to bol nedávny prípad v americkom štáte Ohio, alebo dlhoročné zadržiavanie Natasche Kampuschovej. Nesmierne ma fascinujú aj reakcie Rakúšanov na aktivity slečny Kampuschovej, pomocou ktorých svoju traumu verejne spracúva. Zdá sa, že ju za to nenávidia. Fritz z mojej knihy je symbolickým a potenciálne aj reálnym únoscom, teda monštrom. Kladiem si otázku, či sa človek ako monštrum narodí, alebo sa ním stane. Aj keď v knihe inklinujem k určitému vysvetleniu, netrúfam si ponúknuť jednoznačnú odpoveď. Určite však Fritza nechcem ospravedlniť – skôr je to snaha o pochopenie súvislostí.
Je človek ako Fritz vôbec schopný lásky?
To je práve otázka. Či človek, ktorý nikdy lásku nedostal, ani ju nemal odkiaľ odpozorovať, je vôbec schopný takého citu. Neviem – kto som ja, aby som to mohla s určitosťou povedať? Je to však pre mňa zaujímavá téma práve v dnešnej dobe, keď rodiny často fungujú len ako formálne zväzky bez hlbších hodnôt.
Čo vás inšpirovalo k vytvoreniu osobnosti Heleny?
Helena je otvorená láske, no miestami až detsky naivná, chce mať veci pod kontrolou. Mnohé jej črty sú odpozorované jednak z mojich vlastných reakcií, jednak z reakcií z môjho okolia. Mám pocit, že veľa žien, ktoré poznám, bojuje s podobným nastavením ako Helena, vnímam tú túžbu život presne naprojektovať, strážiť jeho priebeh. Vlastne sú takí aj muži, ktorých poznám. Myslím, že je za tým neistota, z ktorej následne vyplývajú vysoké nároky na seba aj na ostatných, aj neschopnosť dôverovať alebo naopak prehnaná dôvera v ľudí, ktorí pokojne môžu byť zruční manipulátori.
Ste vnímavou pozorovateľkou psychológie človeka, profily vašich postáv sú vybrúsené a dotiahnuté do poslednej skrutky. Je táto empatia darom alebo ju získavate skúsenosťami?
Neviem, či som naozaj taká empatická, ale okolnosti spôsobili, že som veľmi skoro začala pozorovať okolie a snažila sa vyhodnocovať prejavy ľudí, aby som sa čo najrýchlejšie zorientovala v osobnostiach aj vzťahoch – aspoň domnelo. Podobne ako pri mojich postavách, asi by sa dalo povedať, že ide o snahu mať nad vecami kontrolu.
Mnohí z tých, ktorí pracujú s jazykom, majú strach písať v inej reči. Ako to vnímate vy?
K angličtine som mala vždy blízko. Počas vysokoškolského štúdia som rok žila v Austrálii, v Bratislave som navštevovala bilingválne gymnázium, kde sme sa venovali anglickej a americkej literatúre, v angličtine sme písali eseje a poviedky. Napriek tomu stále vnímam mantinely, ktoré mi bránia vyjadrovať sa v cudzom jazyku bez bázne. O to viac ma to zrejme láka.
