Braňo Hochel (1951) je básnik, prozaik, prekladateľ, literárny vedec a šéfredaktor časopisu RAK. Pôsobí na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Vydal básnické zbierky Úryvky z kríža či Struny, knihu poviedok Gombíky a viacero odborných publikácií.

Igor Hochel (1953) je básnik, prozaik, prekladateľ a literárny vedec. Prednáša na Katedre slovenskej literatúry Filozofickej fakulty UKF v Nitre. Vydal napríklad básnické zbierky Strom pred domom, Svetlá na hladine, Uprostred je mlčanie a viacero odborných publikácií.

Braňo Hochel vydal v roku 2013 zbierku poviedok ThE ABBA alebo Tato je tatut (Pectus), ktorú čitateľom predstavil 3. apríla v bratislavskom KC Dunaj. Igorovi Hochelovi vlani vyšla prvá zbierka poviedok Muchy (v treťom roku okupácie) (MilaniuM). Nielen o nich autori hovoria v nasledujúcom dvojrozhovore.


Okrem rovnakého profesijného a umeleckého zamerania vás spája aj súrodenecký vzťah. Premietlo sa to do vášho literárneho smerovania – ovplyvňovali, motivovali, inšpirovali ste sa navzájom vo svojich tvorivých začiatkoch?
B. H.:
Myslím, že nie. Určite nie.
I. H.: Môj starší brat ma do istej miery ovplyvnil tým, ako sa profesijne orientoval a že sa dal na písanie. S tvorbou textov bol spätý v podstate od útlej mladosti. Už na strednej škole sa podieľal na príprave nielen školského časopisu, ale aj celoslovenského periodika a veľmi skoro prenikol do literárneho života. Myslím si, že v mojom smerovaní potom zohralo rolu – možno len podvedomé – úsilie v niečom sa mu vyrovnať. Páčilo sa mi, že študoval odbor slovenský jazyk a literatúra, a tak som sa i ja dal na takéto štúdium, hoci v inej kombinácii. Rovnako ako on som sa počas univerzitných štúdií popri básnických pokusoch pustil aj do písania recenzií – jednoducho som ho mal ako vzor v tom zmysle, že človek už ako študent môže preniknúť na stránky vtedy veľavážených literárnych časopisov. Určite ma však priamo neovplyvnila jeho básnická či prozaická tvorba a pochybujem, že by som ovplyvnil ja jeho. Domnievam sa, že spôsob nášho písania je zjavne odlišný.

Obaja ste básnici aj prozaici. No kým v posledných rokoch ste sa orien tovali skôr na poetickú výpoveď, aktuál ne sa hlásite o slovo prozaickými titulmi. V čom vidíte možnosti a limity poetického a prozaického jazyka?
B. H.:
Dešifrovať jazyk poézie – na to sa nájde menej ochotných čitateľov, na prózu viac. Na druhej strane – keď sa mi podarí presne zachytiť, čo chcem, v niekoľkých veršoch (alebo si to aspoň navrávam), som spokojný, môžem sa venovať inému. Byť presný v próze žerie veľa času.
I. H.: Limity básnického i prozaického textu podľa mňa spočívajú v obmedzeniach samotného jazyka. Jazyk je ohromný komunikačný nástroj, ale ani ním sa nedá vyjadriť všetko. Umelecká literatúra a z nej predovšetkým poézia pritom možnosti jazyka obohacujú a podstatne rozširujú. Limitujúcim faktorom,  prirodzene, je aj autor: jeho schopnosť pracovať s jazykom, miera talentu, to, či mu ide viac o dosiahnutie úspechu, alebo o sebavyjadrenie, či podlieha alebo nepodlieha napríklad ideologickým tlakom, teda či si dokáže zachovávať autorskú slobodu...

ThE ABBA alebo Tato je tatut!
(B. H.) aj Muchy (v treťom roku okupácie) (I. H.) spája podobný časový a geografický rámec: obdobie totalitného režimu v bývalom Československu. Čím je pre vás ako literátov tento rámec zaujímavý?
B. H.:
Pozor: istá (a nezanedbateľná) časť udalostí v ThE ABB-ovi sa odohráva až v posttotalite. Pokiaľ ide o obdobie totalitného, u mňa hádam presnejšie: normalizačného Československa – o čom možno najhodnovernejšie písať, ak nie o tom, čo človek žil?
I. H.: Zvykne sa hovoriť, že komunistická totalita, a najmä roky tzv. normalizácie boli časom nehybnosti. Do istej miery je to pravda, lebo sa nemenil politický systém a ak, tak išlo len o kozmetické úpravy. To však neznamená, že by toto obdobie bolo nezaujímavé z hľadiska námetov pre prozaickú tvorbu, že by neposkytovalo dostatok podnetov či epického materiálu. Naopak, možno to bolo svojím spôsobom zaujímavejšie ako v rovnakom čase, povedzme, vo Švédsku. Situácia kládla isté nároky na ľudský charakter. A napokon, dosť sme toho zažili či videli. Päťdesiate roky si nepamätám, ale šesťdesiate už veľmi dobre. Celé sa niesli v znamení postupného uvoľňovania, potom sme zažili vzopätie spoločnosti v čase dubčekovskej éry, Pražskej jari, vpád vojsk Varšavskej zmluvy a následnú okupáciu, nástup Husákovho režimu, upevňovanie jeho moci, prezliekanie kabátov, vylúčenie niektorých osobností aj z literárneho života, normalizačnú absurditu, víťazstvá nad sovietskymi hokejistami, ale tiež všelijaké pokusy v umení prejsť prísnej kontrole cez rozum, počúvanie Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky... Neviem, čo zaujímavé v rovnakom čase prežívali Švédi.

...a ako ste túto historickú etapu vnímali v rovine súkromnej a občianskej?
B. H.:
Bol som si primerane vedomý, že som občanom druhej kategórie. S podobnými druhotriednymi občanmi sme sa v tejto škatuľke cítili slobodní, vonkajší potemkinovský svet sa nás veľmi netýkal, ani sme sa s ním – okrem pragmatických situácií – nestýkali; výnimkou boli iba niektoré aktivity z rodu „ostrovov pozitívnej deviácie“. Nedávno som na jednom kurze dal poslucháčom interpretovať prózy Petra Pišťanka Strašidlá a Ivana Znášika Výlet, obe vsadené do čias tzv. normalizácie. Študenti boli prekvapení, žasli, ako aj veselo, až šantivo v tých časoch protagonisti (deti, resp. mladí ľudia) dokázali žiť. Vždy je jeden svet, a predsa sú dva svety – na tom istom mieste.
I. H.: Každý ľudský život je svojím spôsobom vždy rozčlenený na sféru súkromnú a verejnú. Pravda, priepasť medzi nimi bola v čase normalizácie značne široká a hlboká. I ja som bol v istom rozdvojení, môj život bol mierne schizofrenický, ale nie v takej miere, aby to smerovalo k úplnému „scvokateniu“. Na vysokej škole som musel – tak ako každý, kto chcel vyštudovať – absolvovať vedecký ateizmus (čo mi ako v tom čase absolútne presvedčenému ateistovi išlo hrozne na nervy), dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia i marxistickú filozofiu, vedel som, že isté svoje názory nemôžem prezentovať oficiálne, verejne, hocikde. Na druhej strane som si nikdy nedával mimoriadny pozor na to, čo poviem medzi spolužiakmi, priateľmi či fanúšikmi na futbale, neskôr medzi kolegami. Jednoducho som nepredpokladal, že ma niekto udá. Ani ma nik neudal. Napokon, nebol som taká dôležitá osoba.

Postavy oboch zbierok vystupujú takpovediac „z ľudu“, t. j. môžu byť čitateľovi blízke naturelom, spôsobom života, hodnotovou orientáciou... Inšpirovali ste sa pri ich formovaní skutočnými osobami, ktoré vo vašom živote zanechali viac či menej výraznú stopu?
B. H.:
Niektoré epizódy sú zo života iných ľudí, skutočných osôb, ktoré však na ne nemajú copyright, a tak som ich – ukradol.
I. H.: Niektoré postavy mojich poviedok majú svoj predobraz v realite. Nejde však o osoby, ktoré by v mojom živote zanechali stopu v tom zmysle, že by ma nejako ovplyvnili. Skôr ide o osoby zapamätateľné, ktoré zostali kdesi v mojom vedomí či podvedomí a vynorili sa z neho, keď som ich „potreboval“ do písaného príbehu. Niektoré z nich som dokonca ani nevidel, nestretol, len som o nich počul z rozprávania. V zásade je to však vždy tak, že takáto postava zo života zohrala len rolu istej inšpirácie a to všetko podstatné okolo nej som si vymyslel.

Do akej miery a v akej podobe sú v jednotlivých príbehoch sprítomnené autobiografické prvky?
B. H.:
Thomas Wolfe v úvode k jednému svojmu románu (tuším k Look Homeward, Angel) napísal, že nepozná autobiografickejšie dielo ako Gulliverove cesty. Čo k tomu dodať?
I. H.: V mojich poviedkach je autobiografických prvkov naozaj veľa. Zväčša však ide o takpovediac utajenú autobiografiu, t. j. o veci, ktoré nezachytávajú oficiálne medailóny o autoroch. Takže, ak bude niekto o tejto mojej knihe písať, mojím životom priveľmi operovať nemôže. Iba ja viem, čo presne je mojím vlastným zážitkom (a hlavne, čo sú vlastné pocity), čo mám od iných ľudí a čo som stvoril ako absolútnu fikciu.

Matúš Mikšík vám v recenzii na ThE ABB-u (Knižná revue 7/2014) vyčíta postmodernú „hru s čitateľom“. Takéto hry sú však stabilnou súčasťou vašej autorskej výpovede. Z čoho pramení vaša inklinácia k podobným „hrám“? Myslíte si, že sú im naklonení aj dnešní čitatelia?
B. H.:
Nepatrí sa, aby autor komentoval recenzenta. (Postmodernú) „hru s čitateľom“ si pán Mikšík (len mimochodom: ešte stále aj môj študent) vzal zo záložky, čo je text vydavateľa, ale to je tu jedno. Literatúra je vždy hra autora s čitateľom podľa nepísaných, ale relatívne presných súvekých pravidiel, konvencií, úzu. Môžeme hrať sedmu, vojnu či šnapsa alebo mariáš, preferans či bridž, žolíka či bulíka alebo kanastu. Vidí sa mi, že recenzent bol v tomto prípade naladený na žolíka, kým ja som rozdal na kanastu. Opakujem: nepatrí sa, aby autor komentoval kritika, ale – nepatrí sa ani neodpovedať na otázku. A čo sa druhej časti otázky týka, nemôžu nebyť. Ale každý čitateľ si vyberá, preferuje inú hru.

V Muchách ste obsiahli pomerne široké časové obdobie, vrátane „ponovembrových rokov“ so všetkými ich pozitívami i negatívami. Ktoré z „ponovembrových“ tém boli pre vás literárne najpodnetnejšie?
I. H.:
Po novembri 1989 sa veľmi rýchlo ukázalo, že spoločnosť je v permanentnej kríze. Najbytostnejšie a akosi najcitlivejšie ju, som o tom presvedčený, prežívajú intelektuáli, a spomedzi nich predovšetkým humanitní vzdelanci. Sami sa ocitli v duševnej či duchovnej kríze aj preto, lebo nepredpokladali, koľko negatívnych javov so sebou prinesie nadobudnutá sloboda. Im išlo predovšetkým o slobodu myslenia a možnosť bez ohrozenia vysloviť názory, nebola pre nich až taká dôležitá sloboda podnikania, na ktoré v zásade nemajú predpoklady. Takže mojou „veľkou“ témou je bezradnosť a bezmocnosť intelektuálov v čase hodnotovej krízy.

Kam podľa vás smeruje literatúra na Slovensku a vo svete? A vôbec – má sa ešte kam posunúť?
B. H.:
Nesmeruje nikam, nemá sa kam posunúť. U nás – rovnako ako vo svete – bude tam, kde vždy bola aj je: na okraji „spoločenského rebríčka“. Len kedy-tedy z nej niečo prekvapká do relevantného kolektívneho vedomia, zarezonuje. U nás sa časom pravdepodobne ešte posilní jej rekreatívna funkcia; rezíduá našej romantickej predstavy (pretrvávajúce najmä u nečitateľov a v školskom vyučovaní), že má riešiť „veľké veci“, budú upadať do zabudnutia.
I. H.: Naozaj neviem odhadnúť, kam smeruje literatúra na Slovensku či vo svete. Som však presvedčený, že sa stále budú písať dobré, ba aj vynikajúce diela a dúfam, že ešte dlho budú vychádzať i v klasickej tlačenej podobe. Iná vec je, aký bude o ne čitateľský záujem. Tu som skôr pesimista, počet čitateľov diel, ktoré spĺňajú náročnejšie estetické kritériá, bude zrejme naďalej klesať. Príčiny tu netreba rozoberať. A kam sa môže literatúra posunúť? Nepredpokladám, že by vzniklo niečo zásadne prevratné – možno je chyba vo mne, nemám dostatok predstavivosti. Vraví sa, že všetko už bolo napísané, že sa len variuje. Avšak autori stále dokážu objavovať niečo nové, môžu prekvapovať, lebo ľudský život vo svojej variabilite je nevyčerpateľný.

...a kam by ste sa ako autori chceli posunúť vy?
B. H.:
Istý posun mám jednoznačne predurčený. Než naplno nastane, skúsim vyhrabať zo svojho „básnického kufra“ čo-to použiteľné. A v každom prípade by som chcel skoro dokončiť monografiu o preklade.
I. H.: Neviem, či sa ešte dokážem niekam výrazne posunúť. Predpokladám, že ešte napíšem básnickú zbierku a ponúknem ju na vydanie. Či v mojej dielni vznikne aj ďalšia prozaická kniha, je naozaj vo hviezdach. Svet literatúry je však pre mňa nesmierne fascinujúci, takže nateraz určite neprestanem písať o knihách iných autorov.