Rozhovor s Ivanom Englerom

FANTÁZIA JE ELIXÍR ŽIVOTA
Rozhovor s Ivanom Englerom
 
KR: V podnadpise vašej knihy čítame, že je to autobiografické, politicko-historické rozprávanie slovenského lekára emigranta. Máme si to vysvetliť tak, že osobné a spoločenské vo vašom rozprávaní tvorí jednotný celok?
            I. E.:
Ako lekár som zástancom jednoty tela a duše, vonkajšieho a vnútorného „prostredia“. Pri liečbe sa musí rešpektovať zásada „Osvietených pánov bratov Majstrov“, že všetko so všetkým súvisí a navzájom sa ovplyvňuje. Ľudský osud závisí od stavu spoločnosti, ako aj dejiny národov sú závislé od myslenia, skutkov občanov a od konania más a susedov.
            KR: Osudy emigrantov boli a sú rozličné. Ako vidíte pri spätnom pohľade svoj život? Stotožňujete sa s hrdinom knihy lekárom Wernerom? Aké miesto ste v knihe určili literárnej fikcii?
            I. E.:
Citujem rímskeho cisára Marca Aurélia. Rozmýšľal na brehoch Váhu a Hrona o zmysle života. Osobne mi bolo dožičené prežiť sedem pestrých životov (7 je mystické číslo). Opísal som ich vo svojich knihách „Zlatá klietka“, „Nemocnica pri moste lásky“, „Pieseň vtáka ohniváka“ a „Doktor, ten Slovák“, ktorý hľadal ostrov poslednej blaženosti. Rozprávam o tom, že s hrdinami sa ťažko dá stotožniť, alebo ich jednoducho „odsúdiť“. Podľa toho ani v mojom rozprávaní nemožno oddeliť skutočnosť od fikcie. Fakty nám umožňujú lepšie sa poznať a fantázia je elixír života.
            KR: Z vášho rozprávania vyplýva, že proti uzavretosti sa vám páči voľnosť. Ako sa vám z tohto hľadiska vidí dnešné Slovensko?
            I. E.:
Človek i spoločnosť bez slobody vegetujú a degenerujú. Preto by som nemohol a nemôžem žiť v čiernej, červenej alebo hnedej diktatúre, aj keby to bola „zlatá klietka“. Demokratickú slobodu si však mnohí pletú s anarchiou alebo s konzumom. Slovensko leží na neuralgickom bode Európy a od pradávna malo neľahký osud. Chcem domácim aj zahraničným čitateľom cez osud a charakter jednotlivcov sprístupniť celok a prostredie. Slovenky sú krásne dievčatá, Slováci milovníci a v mnohom majstri. Podľa mňa sú to v podstate fantasti a rojkovia, tak ako ja, a nijakí diplomati. Pradávny sen o samostatnosti Slovenska sa splnil. Túto jedinečnú dejinnú príležitosť treba využiť, vyžaduje to však aktívnosť, činy, morálku každého jednotlivca a všetkých skupín.
            KR: Vaša kniha končí slovami: „Cieľom je naša cesta životom“. Je človek dobre pripravený na túto cestu?
            I. E.:
Keby bol človek alebo národ dobre pripravený na životnú cestu, nebolo by utrpenia. Pre svoju knihu som si zvolil motto: „Usmievaj sa, Slováčisko, lebo môže byť aj horšie! Ja som sa usmieval a bolo horšie.“
           
Zhováral sa P. Andruška
(In: Knižná revue, roč. V, 26. 4. 1995, č. 7, s. 4.)