Fascinuje ma záhadnosť

Maroš Krajňak (1972) pochádza z obce Vyšná Jedľová v okrese Svidník. Vyštudoval sociálnu prácu na Univerzite Komenského v Bratislave a manažment na Brno International Business School. Debutoval v roku 2011 novelou Carpathia, ku ktorej vlani pridal ďalšiu novelu s názvom Entropia (Trio Publishing 2012). Obe prózy sa umiestnili vo finálovej desiatke literárnej ceny Anasoft Litera. 

V novele Carpathia zachytil netradičným a literárne pútavým spôsobom zanikajúci svet Rusínov na Slovensku, Ukrajine a v Poľsku. Entropia sa zaoberá témou ľudského egoizmu, manipulácie a túžby po moci. 

Do literatúry ste vstúpili krátko pred svojou štyridsiatkou, čo je na debutanta pomerne vysoký vek. Čo bolo podnetom k tomu, aby ste začali písať?

Nad písaním som uvažoval už dávno. Za dlhé roky som v sebe vytvoril možno aj niekoľko kníh, ale tie zo mňa rýchlo vyprchávali. Moje zamest­nanie je založené na veľmi jasnej číselnej exakt­nosti. Aj napriek tomu, že mám svoju prácu rád, dospel som do štádia, keď som k nej potreboval nájsť ozvláštňujúci doplnok. Preto som sa pustil do písania.

V dnešnej dobe určite nie je jednoduché, aby literárne neznámy človek vydal knihu. Aká bola cesta od napísania rukopisu až po jeho publikovanie vo vydavateľstve Trio publishing?

Prvé kapitoly Carpathie som najprv konzultoval len s blízkymi. Keď som mal hotovú možno štvrti­nu, celkom efektívne ma povzbudil Maroš Bančej. Vďaka jeho pozitívnej reakcii som rukopis dokon­čil a začal kontaktovať rôzne vydavateľstvá. Po čase mi pomohol kníhkupec Vlado Babečka, ktorý ma zoznámil s pani Magdalénou Fazekašovou z Trio Publishing, a ona sa na Carpathiu pozrela.

S oboma knihami ste sa prebojovali až do finále prestížnej literárnej ceny anasoft litera, čo je pozoruhodné…

Spôsobuje mi to obrovskú radosť. Prvú nominá­ciu som si dovolil interpretovať aj ako udelenie mandátu dopísať začatú Entropiu. Z druhej no­minácie sa takisto teším a súčasne premýšľam nad treťou knihou.

Aké sú reakcie bežných čitateľov na vaše novely?

Neviem, ako je definovaný bežný čitateľ, ale ak je to ten, čo číta najpredávanejší typ beletrie, po­tom si dovolím povedať, že mojim textom zrejme aj pre ich komplikovanú metaforickosť nemôže rozumieť. Túto vlastnú hypotézu som si opako­vane overil aj vďaka spontánnym čitateľským reakciám na Carpathiu. V mojom okolí sa našli viacerí, čo nečítajú takmer nič, alebo sú to práve „bežní“ čitatelia, a do Carpathie sa pustili výlučne pre to, že ma poznajú…

V oboch novelách, najmä však v Carpathii, tematicky čerpáte z prostredia (pomedzie Slovenska, Poľska, Ukrajiny, Halič) a témy (rusínska identita), ktoré môžu v slovenskom čitateľovi vzbudzovať dojem regionálnej alebo až etnickej uzavretosti. čím môžu vaše knihy osloviť, povedzme, obyvateľov Bratislavy alebo južného Slovenska?

Carpathia bola postavená na téme Rusínov a na ich teritóriu – riešila ich fatálny zánik. Entropia tieto „prvky“ využíva ako geografickú a zároveň zložitú historickú kulisu. Základnou témou En­tropie je „morálna nestabilita“ spoločnosti, resp. ľudského druhu vo všeobecnosti. Mám tým na mysli prirodzenú schopnosť človeka páchať zlo aj v tých najkrutejších podobách. Ambíciou knihy je zamýšľať sa nad večnou prítomnosťou zla najmä vo forme xenofóbie, ktorá môže vyústiť napríklad až do etnických čistiek medzi susedmi, ktorí po generácie žili v pokoji. Záver knihy prináša až niečo ako „sci­fi happyend“, a ten s ľudským zlom navždy skoncuje. Myslím, že obe knihy sa čita­teľovi môžu páčiť alebo nepáčiť bez ohľadu na to, odkiaľ pochádza. Keďže textami dotknutý región je pre mnohých ľudí napríklad z Bratislavy exotický, môže to byť pre niekoho dôvodom po knihe siahnuť.

V jednom z rozhovorov ste sa vyjadrili, že Rusíni v tomto storočí zaniknú. Prečo si to myslíte? Vidíte aj nejaké svetlo na konci tunela, že by sa táto vaša pesimistická prognóza nemusela naplniť?

V tom rozhovore to bolo povedané na adresu Rusínov na Slovensku a v Poľsku. Ich asimilácia naozaj dosahuje veľmi vysoký stupeň. Pre ľudí, ktorí si identitu ešte chránia, je charakteristické predovšetkým vyššie vzdelanie, vyšší vek, ale aj to, že mnohí z nich žijú mimo samotnej etnickej enklávy, teda nie sú jej „bezprostrednou súčas­ťou“. Existujú výnimočné zoskupenia dedín, kde sa rusínska identita ešte celkom životaschopne udržiava, domi­nujú však oblasti, v ktorých bola asimilácia úplne dokonaná ale­bo sa dostala do štádia, keď sa mladšie generácie za Rusínov už definitívne nepovažujú. Svetlo na konci tunela naozaj nevidím. Netrúfam si však odhadnúť, ako sa bude situácia vyvíjať na úze­mí Ukrajiny.

V Carpathii sa čitateľ spolu s rozprávačom pohybuje nielen v priestore, ale aj v čase. čo vás fascinuje práve na tomto konkrétnom priestore a čase?

V tom priestore som vyrastal a veľmi skoro som sa pripravoval na to, že odtiaľ natrvalo odídem preč. Bola za tým možno perspektíva kvalitného života – tento región jednoducho mladým ľuďom veľa príležitostí neponúka. Teraz, keď sa tam sporadicky vraciam, uvedomujem si jeho výnimoč­nosť, mám už konečne odstup, vidím aj to, čo som kedysi úplne prehliadal. Do priestoru jednoznačne patrím, priťahuje ma, ale súčasne cítim, že som tam už aj cudzincom. Pohybom v čase chcem upozorniť na dôležité historické fakty, v ktorých niekedy hľadám príčinu problémov alebo nimi upozorňujem na paralely so súčasnosťou.

Z novely som cítil závan nostalgie, prameniacej z vedomia zanikajúceho sveta rusínov. obrazy vojnových hrôz dotvárali atmosféru, rovnako ako ústne tradované príhody. sú tieto „legendy“ postavené na rozprávaní ľudí alebo zafungovala aj autorská predstavivosť?

Všetko, čo sa v Carpathii stať mohlo, sa aj naozaj stalo. Čitateľ ľahko odlíši realitu od fikcie. Skutoč­né príbehy som sa dozvedel z veľmi sugestívneho rozprávania blízkych ľudí, ale, samozrejme, sú tam aj také, ktoré som prežil sám. Aj veľká časť príbehov z Entropie má reálny základ, dokonca i tie, ktoré sa javia ako najšialenejšie.

V jednej recenzii Carpathie autorka knihe vyčíta, že „problém textu je neschopnosť vyvolať akúkoľvek emóciu, dosiahnuť spriaznenosť čitateľa s textom“. priznám sa, pri čítaní vašich noviel som mal aj ja pocit, že forma, hoci štylisticky výborne zvládnutá, niekedy naozaj prebíja obsah knihy. akoby podstata výpovede bola miestami prehlušovaná prílišnou metaforickosťou a asociatívnosťou. Zamýšľate sa pri písaní nad tým, ako váš percepčne náročnejší text môže na čitateľa pôsobiť?

Knihu recenzovalo niekoľko ľudí a výhradu k ne­schopnosti vyvolať pocity som zaregistroval iba od autorky, ktorú máte na mysli. Na druhej strane sa objavili recenzie, ktoré sa vyjadrovali presne opačne a hovorili až o výraznej emocionálnosti textu. Napríklad jeden z recenzentov, resp. kriti­kov ho nazval žalospevom. Nechcem teraz pôsobiť arogantne, ale nad reakciou čitateľov sa zámerne nezamýšľam. Okrem iného možno aj preto, že sa obávam skĺznutia do polohy, v ktorej by som nadbiehal už spomínanému bežnému čitateľovi. Takéto písanie je podľa mňa nepoctivé, autor sa vzdáva vlastnej slobody. Na konci často vzniká kalkul so zreteľnou ambíciou byť napríklad ľúbivý. Ja píšem skôr asociatívne, hoci je mi absolútne jasné, že riskujem neprijatie mojich kníh. Iba takéto písanie mi však zatiaľ dáva zmysel.

Entropia sa zaoberá podstatou ľudského egoizmu, agresivity, ale aj otázkou viny, trestu a očistenia sa. Myslíte si, že ľudia sú vo svojej podstate egoistickí?

Moja odpoveď asi nebude ničím in­venčná. Egoizmus je prirodzený a v is­tej zdravej miere pre človeka, resp. aj pre celé ľudstvo asi aj prospešný – čistý altruizmus zrejme neexistuje. Problém nastáva vtedy, ak egoizmus obsahuje zreteľné zlo v akejkoľvek for­me. Zvykne sa hovoriť, že zlo je schopný páchať každý. Myslím si, že to tak nie je. Verím, že medzi nami žijú statoční jedinci, ktorí, ak zlo rozpoznajú, jednoducho ho za každých okolností odmietnu.

V oboch novelách raz jednoznačne, inokedy menej jasne odkazujete na literárne či výtvarné diela rôznych autorov. ktorých ste si obľúbili a do akej miery ovplyvnili váš spôsob tvorby?

V oboch knihách priznávam inšpiráciu konkrét­nymi filmami. Pri Carpathii ide o Zrkadlo, ale súčasne aj o Stalkera od Andreja Tarkovského. Na jeho dielach ma fascinuje tvorba magických obrazov a záhadnosť, s ktorou veľmi precízne pracoval. Entropiu som do istej miery písal aj pod vplyvom emócií, ktoré vo mne vyvolal film Antichrist od dánskeho režiséra Larsa von Trie­ra. Kto ten film pozná, našiel naň v mojom texte jasný odkaz. Mimochodom, Lars von Trier venoval Antichrista práve Tarkovskému. Ak v textoch odkazujem napríklad na konkrétne obrazy od Dezidera Millyho alebo Marka Rothka, je to iba preto, že sa mi páčia a zakomponovanie ich opisov má pre mňa svoje opodstatnenie.

V rámci asociačného reťazenia často pracujete s intenzívnym vizuálnym obrazom a dôležitú úlohu zohrávajú aj farby. sám ste svoj štýl označili za „magický impresionizmus“. prečo ste si vo svojich prózach zvolili práve tento spôsob vyjadrenia?

Termín „magický impresionizmus“ bol vyslove­ný iba ako slovná hračka, ale budem rád, ak sa riadne ujme… Budem to vnímať ako niečo zábavné. Písaním chcem niekedy zotierať hra­nicu medzi textom a filmom. Obsah je vtedy obrazom, forma je snahou pridať sprievodnú hudbu.

Profesionálne pôsobíte v telekomunikačnej firme, kde máte na starosti predaj produktov a služieb cez e-shop a marketingové aktivity na internete. Využili ste tieto zručnosti aj pri propagácii vašich kníh?

Pri Carpathii som to na začiatku naozaj zvažo­val, ale neskôr som sa rozhodol, že to neurobím. Povedal som si, že ak má byť pre mňa písanie spomínanou slobodou, nemôžem ho akokoľvek spájať s biznisom. Propagácii oboch kníh zásadne pomohli predovšetkým finálové nominácie na cenu Anasoft litera.

V súčasnosti sa do popredia čoraz viac dostávajú elektronické knihy – e-booky. aké výhody, prípadne nevýhody v nich ako autor vidíte?

Obe moje knihy už takto sprístupnené sú. Ne­výhody v tom nevidím žiadne. Ak tu s väčšou pravdepodobnosťou hrozí, že sa kniha začne šíriť po internete zadarmo, vôbec mi to neprekáža. Svojím spôsobom to vnímam skôr ako výhodu.