Fašisti nám diktujú, čo treba riešiť

Slovo „fašizmus“ lieta vo verejnom priestore zo všetkých strán, veľa ľudí však ani netuší, čo znamená….

Termín fašizmus je u nás svojím spôsobom uni­verzálna nadávka: kohokoľvek, s kým nesúhla­sím, označím za fašistu, prípadne ktokoľvek, kto vykazuje nejaké autoritatívne tendencie, je automaticky označovaný za fašistu. Ak sú všetci fašisti, potom nikto nie je fašista. Preto sa snažím tento termín vysvetliť. Netvrdím, že mám uni­verzálnu pravdu, pracujem však s konceptom, ktorý dnes uznáva objektívna väčšina expertov ako funkčný heuristický nástroj na označovanie fašistických hnutí. Keď som začal tento jav štu­dovať, väčšina historikov fašizmus buď nedefino­vala vôbec, alebo s definíciou fašizmu ohromne zápasili. Bolo fascinujúce pozerať sa na to, že ideológiu, ktorá rozpútala druhú svetovú vojnu a spôsobila smrť desiatkam miliónom ľudí, ne­vieme ani len definovať.

Kedy nastal zlom? Kto prišiel s tou správnou definíciou?

Jedným z dôvodov bolo, že historici sa na fašiz­mus pozerali „zvonku“, z pozície antifašistov, alebo z pozície obetí fašizmu. Až historik George Mosse, ale najmä Roger Griffin, začali pretláčať myšlienku, že ak chceme pochopiť, čo fašizmus je, musíme sa na to pýtať fašistov samotných, nie ich odporcov alebo obetí. Ak chceme vedieť, čo je socializmus, pýtame sa socialistov, ak chceme vedieť, čo je liberalizmus, pýtame sa liberálov.

Vyslovili ste názor, že skutočné fašistické strany sa už k moci nedostanú, ich ideológia má štrukturálne chyby, ktoré im neumož­ňujú efektívne vládnuť.

Fašistickí lídri sú pri nástupe hnutia k moci konfrontovaní s rutinnou politikou a takými potrebami pri vládnutí, ktoré sú v priamom protiklade s fašistickou ideológiou. Riadiť štát je totiž omnoho komplikovanejšie, než zmlátiť svojich oponentov na ulici. Veľmi rýchlo sa začne ukazovať priepastný rozdiel medzi sľúbenou utó­piou a režimovou skutočnosťou. Tento rozdiel fa­šizmus rieši sociálnym inžinierstvom masívnych rozmerov, propagandou, štátnym terorom a re­presiou a nakoniec vojenskou expanziou. Fašisti nikdy nedokázali vytvoriť funkčný ekonomický model, ich sny o beztriednej spoločnosti boli ne­reálne, o voľbe na základe stavovského systému rovnako. Fašistická revolúcia je mŕtvo narode­ným dieťaťom. To však neznamená, že fašisti sa nepokúsia moc skutočne prebrať a svoje utópie realizovať. Tvrdenie, že fašizmus je impotentnou ideológiou, ktorá nemôže fungovať, neznamená nič pozitívne – je to skôr varovanie. Fašisti sa moc pokúsia získať, no vo finále ich snahy nevyhnutne stroskotajú a prinesú katastrofálnu devastáciu.

Sú politici, ktorí sa tvária ako demokra­ti, ale občas sa „prerieknu“ a vtedy z nich vylezie myšlienka, ktorá má veľmi blízku k fašistickému pohľadu na svet. Čím je to?

Skutočné nebezpečenstvo fašizmu dnes spočíva v tom, čo vynikajúci grécky historik Aristotle Kallis nazval mainstreamizáciou fašizmu. Zjedno­dušene ide o to, že fašistická rétorika a témy sa dostávajú do verejného diskurzu, že ich preberá verejnosť i politici, že fašisti, ktorí reprezentujú len maličký zlomok populácie vlastne diktujú, aké témy treba riešiť. Toho sme žiaľ, svedkami aj dnes. Mnoho tém verejnej diskusie určuje fa­šistická strana a zároveň sa množstvo fašistickej rétoriky dostalo aj do verejného diskurzu.

Kedy ste prišli na myšlienku napísať veľkú knihu o fašizme? Čo to všetko obnášalo?

S prvým nápadom prišiel Ján Gregor z vydavateľ­stva Premedia. Prekážalo mu, že termíny fašiz­mus a fašista sa používajú na označenie takmer všetkého a začínajú byť vyprázdnené. Nadhodil mi, že by bolo dobré dať dokopy 250 – 300-stra­novú knihu. Po približne troch rokoch vyčerpá­vajúceho písania som mal pred sebou takmer tisícstranový rukopis. Veľmi som ho tým rozsa­hom nepotešil. Pri práci som vychádzal zo svojho takmer pätnásťročného výskumu. Výrazne mi pomohli poznámky, ktoré som nazhromaždil v priebehu svojho ročného študijného pobytu v Oxforde. Kapitola o britskom fašizme vychádza z môjho archívneho výskumu, ktorý som reali­zoval ešte počas svojho doktorandského štúdia a fašizmus v Československu je témou, ktorej sa venujem momentálne. Najdlhšie, približne dva roky, som pracoval na kapitole o vývoji fašizmu po roku 1945. Tam boli moje vedomosti najmenšie a v mnohom som začínal úplne na začiatku – mu­sel som si jednotlivé práce najprv naštudovať, až potom z nich „uvariť“ svoj text.

Jakub Drábik (1986)

Zaoberá sa dejinami 20. storočia, zvlášť komparatívnym výskumom fašizmu. Pracuje v Historickom ústave SAV. Napí­sal knihy: Mýtus o znovuzrození. Britská unie fašistů a jejich propaganda (2014), Fašista. Příběh sira Oswalda Mosleyho (2017), História pre zaneprázdnených (zostavovateľ spolu s Branislavom Ko­várom, 2019), Fašizmus (2019).