Vyhľadávanie
Novoročný výstup na Jaseninu je fiktívnym cestopisom, ale meditatívnym bedekrom. Akú úlohu pri jeho písaní zohrali konkrétne reálie?
Konkrétne reálie sú pre mňa dôležité. Potrebujem si ich obchytať, prechodiť, pozorovať ich z dlhodobejšieho hľadiska. Snažím sa rozpoznať rôzne detaily krajiny, či už zvukové alebo vizuálne, čo je možné len po viacerých návratoch na miesto činu. V prípade Novoročného výstupu predstavovali konkrétne reálie samotnú kompozíciu diela, jeho členenie a rytmus. Trasu, v rámci ktorej sa príbeh prezentuje som mnohokrát prešiel peši alebo na bicykli a k jej úsekom sa dlhodobo, aj keď nepravidelne vraciam. Približne v polovici stojí naša chata, čiže istú rolu v tom zohráva aj nostalgia a premeny prostredia, ktorých som bol od detstva súčasťou. Mám na mysli vymieranie alebo odchod miestnych lazníkov do dedín v dolinách. Na začiatku bola krajina až neskôr sa v nej objavili príbehy. Tie som odpozoroval, vypočul a zapísal priamo v teréne. Následne som sa snažil od textu odstúpiť, zabudnúť na videné a doplniť tam veci, ktoré som si prial vidieť. Bizarné je, že dnes už tam tie veci reálne nachádzam, ale to je asi prípad každého kto si niečo pripustí príliš blízko k srdcu a hlave.
O konkrétnom, zabudnutom priestore mimo centra píše aj Peter Balko, Ján Puček alebo Maroš Krajňák. Spája vás v tvorbe niečo viac ako záujem o periféria?
S Balkom sú to reálie, ktoré sa v istých okamihoch prekrývajú, ale mám pocit, že nás zaujímajú odlišné príbehy. Obaja sme vyrastali v Lučenci, hrávali sme basketbal, pobehovali v mestskom parku, chodili do rovnakých podnikov, ale vždy v iný čas. Podobný posun v čase a perspektíve vnímam aj v našich textoch. S perifériou úzko súvisí téma pamäte a návratu. Tie sa ukazujú v oboch dielach. Púčeka som nečítal, takže sa k tomu neviem vyjadriť, ale beriem to ako odporúčanie. Všeobecne nie som dobrý čitateľ slovenskej literatúry. S Krajňákom ma spája záujem o východ, keďže môj otec pochádza z Prešova a ja som tam pravidelne cez leto chodieval k babke a dedovi. Buď som sa bicykloval po okolitých dedinách alebo sme chodili na výlety do blízkeho okolia. Môj pocit z východu je však úplne odlišný od toho, ktorý si matne pamätám z čítania Carphatie. Nevnímam to negatívne, jednoducho to vo mne nezarezonovalo. Dnes už neviem prečo. Knihu som si zabudol vo vlaku do Bratislavy. Neskôr som zabudol aj na to, že som niečo niekde zabudol a už som sa k nej nevrátil.
Kritici knihe okrem redakcie vyčítali aj ťažkopádny jazyk a akúsi topornosť výrazu, no zároveň sa objavili aj úvahy, či nie je tento spôsob vyjadrovania zámerom. Ako to je?
Kritici nájdu v diele všeličo, to viem aj zo svojej skúsenosti, keď som mal ešte chuť písať hudobné recenzie. Dodatočne môžem povedať hocičo a ja si všeobecne rád vymýšľam, ale pravdou je, že na niektorých miestach je to zámer, na iných nie. Je otázne, či by kritici poukázali na tie isté miesta ako ja. Možno by poukázali na celú knihu a ja by som vtedy mohol povedať, že to nebol zámer. Zároveň je ten text odrazom môjho vtedajšieho uvažovania. Možno je celé moje uvažovanie utopené v takejto topornosti, čo by vysvetľovalo akým smerom sa vyvíja môj život. Je to stopa, ktorú by som z dnešného pohľadu nijak nemenil. Skôr než slovo zámer by som radšej použil slovo prirodzenosť. Vtedy to bolo prirodzené, tak to zo mňa vyšlo. Som veľmi rád, že mi s výsledkom pomáhala práve Tea. V určitých častiach to môže čitateľa zadrhávať alebo ho vykopnúť von z textu do priestoru, v ktorom sa práve nachádza. To je čas kedy sa musí rozhodnúť, či šmarí knihu do koša na papier alebo ju zadarmo vnúti kamarátovi alebo to skúsi ešte raz a potom ešte raz. Možno z toho niečo vzíde. Je to podobné, ako keď počúvame hudobnú kompozíciu.
Ak by sme knihu brali ako správu o stave krajiny, našli by sme tu prázdnotu, rozklad, defektné postavy...
Najlepšie na to sedia tie tri bodky. Čo je za prázdnotou, rozkladom a defektnými postavami. Tam smeruje môj záujem. Nemyslím si, že postavy z Novoročného výstupu sú defektné. Zaslúžia si pozornosť. Pre nich sú možno defektné tie postavy, ktoré ich pozorujú z mestských centier, postavy ktoré si v ich susedstve stavajú chaty a vymýšľajú nezmyselné projekty. V ich očiach by som bol pravdepodobne defektný aj ja sám. Prázdnota a rozklad sú pre mňa vyslovene pozitívne fenomény. Vítaný rozklad sledujeme práve teraz aj na Slovensku, otázne je čo bude nasledovať po ňom respektíve ako zaplníme prázdnotu.
Vyštudoval si interaktívne média a zaoberáš sa experimentálnou hudbou. Akú úlohu hrá hudba pri tvojom písaní?
Najskôr ma zaujíma počúvanie. Akým spôsobom počúvame, čo počúvame a ako nás to ovplyvňuje v bežnom živote. Počúvanie stálo na počiatku knihy. Zaujímalo ma aké zvuky sú v doline, priehradnom múre, na čističke, v dedine. Na druhej strane sú to nové prístupy, hľadanie novej matérie a jej nekonvenčné usporiadanie. Samozrejme experiment sa môže a nemusí podariť, na tom stojí jeho čaro. Počúvať je fajn, no počúvať kriticky ešte viac. Netreba sa báť.
