Aby si bol šťastný, musíš na tom pracovať

Anna Gavalda sa narodila 9. decembra 1970, vyštudovala francúzsku literatúru na Sorbonne. Prešla viacerými profesiami – od hostesky až po redaktorku. Dlhší čas pôsobila ako učiteľka francúzštiny. Písala reklamné texty pre Carrefour. Má dve deti – Louisa a Félicité. Popri literárnej tvorbe sa venuje písaniu pre časopisy (Télérama, Elle). Je členkou poroty Festivalu kreslených seriálov v Angouleme. Prvá zbierka poviedok jej priniesla obrovský úspech a v roku 2000 Veľkú cenu časopisu Lire. V slovenčine ju vydalo vydavateľstvo SOFA pod názvom Chcel by som, aby ma niekto niekde čakal. Za zbierku dostala v roku 1999 Veľkú cenu RTL a iné prestížne ocenenia. Nasledoval mimoriadne úspešný román Miloval som ju (v slovenčine Sofa 2003), potom sa pustila do prózy pre mládež 35 kíl nádeje. V románe Ensemble, c´est tout  (Spolu, to je všetko) ponúka šesťsto strán o vírení života. 

Aby si bol šťastný, musíš na tom pracovať

Francúzska prozaička Anna Gavalda navštívila Bratislavu

Anna Gavalda sa narodila 9. decembra 1970, vyštudovala francúzsku literatúru na Sorbonne. Prešla viacerými profesiami – od hostesky až po redaktorku. Dlhší čas pôsobila ako učiteľka francúzštiny. Písala reklamné texty pre Carrefour. Má dve deti – Louisa a Félicité. Popri literárnej tvorbe sa venuje písaniu pre časopisy (Télérama, Elle). Je členkou poroty Festivalu kreslených seriálov v Angouleme. Prvá zbierka poviedok jej priniesla obrovský úspech a v roku 2000 Veľkú cenu časopisu Lire. V slovenčine ju vydalo vydavateľstvo SOFA pod názvom Chcel by som, aby ma niekto niekde čakal. Za zbierku dostala v roku 1999 Veľkú cenu RTL a iné prestížne ocenenia. Nasledoval mimoriadne úspešný román Miloval som ju (v slovenčine Sofa 2003), potom sa pustila do prózy pre mládež 35 kíl nádeje. V románe Ensemble, c´est tout  (Spolu, to je všetko) ponúka šesťsto strán o vírení života. 

*Ako sa prejavuje vo Francúzsku fenomén „spisovateľskej hviezdy“? Je ľahké dosiahnuť takýto status?

– Ide o individuálnu záležitosť každého spisovateľa. Nežijem priamo v Paríži, delí ma od neho asi štyridsať kilometrov a nie som ako ľudia, ktorí sa naplno venujú imidžu úspešného spisovateľa. Odlišujem sa od nich aj tým, že najskôr som mala deti, až potom som začala písať. Skôr, ako som sa dala na spisovateľskú kariéru, mala som ujasnené rodinné priority. Úspešnými sa určite nestávajú ľudia, ktorí sa za každú cenu usilujú vystupovať na verejnosti a byť v popredí. Aspoň ja taká nie som. Sledujem dianie, zvedavo čítam noviny, ale odmietam pozvania na literárne stretnutia, knižné veľtrhy a rôzne koktaily.

* Čo iniciovalo začiatky vášho písania?

– Sebadôveru mi dodal úspech v literárnych súťažiach. Zrazu mi vo vydavateľstve prijali knihy, chceli ich publikovať a  zrazu – ani neviem ako – prišla som o anonymitu. Úspech prišiel ako lavína, odrazu sa zosypal a bol tu. Neviem už, ktorý spisovateľ to povedal, ale súhlasím s tým: „Písať som chcel vždy, ale slová prišli ku mne veľmi neskoro.“ Chcela som napísať knižku už ako sedemročná. Prvá knižka prišla, až keď som mala dvadsaťsedem. Na slová som čakala dvadsať rokov.

* Ako vznikali príbehy vašich kníh?

– Pokladám za šťastie, že s prvou knižkou Chcel by som, aby ma  niekto niekde čakal som sa dostala k vydavateľstvu Le Dilettante. Pri ďalšej knihe už očakávali, že napíšem román, niečo väčšie. Necítila som sa však na to. Moja druhá kniha Miloval som ju sa skôr podobá na divadelnú hru ako na román. Samozrejme, znova očakávali román, podľa možnosti rozsiahly. Povedala som si, že tentoraz už viem napísať román. Akurát som ho nechcela napísať v prvej osobe. Vzbudzuje to obavu zo sprisahania autora s čitateľmi, ľudia sa na príbeh pozerajú očami autora. Písanie v tretej osobe je iné. Román Spolu, to je všetko som začala písať v ja – forme, bolo to z pohľadu hrdinky Camille, ale uvedomila som si, že som dozrela, a tak som rozprávanie zmenila na tretiu osobu.

* Vyhovujú vám viac krátke poviedky, alebo rozsiahly román?

– Vo forme nie je veľký rozdiel. Postave niekedy stačí desať strán na to, aby všetko povedala. Inokedy na to treba šesťsto strán. Nezaoberám sa rozsahom próz, zapodievam sa vždy iba mojimi postavami – tým, čo chcú povedať a ako.

* Ste dobrou pozorovateľkou?

– Pozorovanie sveta je mojou pracovnou náplňou. Práve preto sa usilujem nebyť veľmi známa. Keď ma niekto pozná, už ho nemôžem nebadane pozorovať. Ešte šťastie, že spisovateľov až tak často nevolajú do televízie.

* Vyskytlo sa počas vášho pobytu v Bratislave niečo inšpiratívne pre ďalší literárny príbeh?

– Samozrejme, dokonca som okolo toho človeka prešla viackrát. Videla som tu mnoho zaujímavých vecí. Predovšetkým je tu veľa elektrizujúcej energie, vlny, ktoré ma oslovujú. Možno si zo Slovenska neodnesiem konkrétny príbeh. Beriem si však fantastické množstvo pocitov, tými je to tu nabité, podobne ako na obrazoch impresionistov.

* Ako prijímate výhrady voči sentimentu vo vašich knižkách?

– Kritici mi nevyčítajú sentiment, ale skôr to, že postavy mojej najnovšej knihy sú veľmi dobré a milé. Aj na román Miloval som ju som dostala zopár nepríjemných ohlasov. Vraj sú to texty vhodné do ženského časopisu. Rozumiem, ale na druhej strane hovorím, že je dôležité, aby písanie bolo dôveryhodné a zrozumiteľné. Musí mať niečo hmatateľné, čo vo vás zostane. Knihu Miloval som ju si cením, vidí sa mi zrelá, hoci som ju napísala pred tridsiatkou. Celkovo je však pre mňa najlepšou knižkou vždy tá, ktorú práve píšem.

* Prečo ste si za hrdinu knihy 35 kíl nádeje zvolili chlapca, ktorý má problémy s učením?

– Bola to situácia zo života. V triede som mala presne takého žiaka, ktorý sa na vyučovaní nevedel sústrediť. Jedného dňa všetkých prekvapil, priniesol do školy úžasnú maketu Titaniku. Bola dokonalá, na palube boli ešte aj ležadlá pre pasažierov. Pýtam sa ho: „To si urobil ty sám?“ A on: „Jasné, mám doma plno takýchto vecí.“ Navrhla som mu, aby ich priniesol do školy. Vystavili sme ich v hale. Nie že by sa po tejto príhode chlapcov prospech výrazne zlepšil, ale zásadne sa zmenil pohľad učiteľov naňho, dokonca aj jeho postoj ku škole. Okolie pochopilo, že ani nad menej bystrými žiakmi netreba lámať palicu.

* V čom spočíva nádej z názvu knižky 35 kíl nádeje?

– Hrdina je síce smutný, ale má veľmi svetlý bod, je ním jeho starý otec. Uteší chlapca, keď je nešťastný: „Vieš, byť nešťastný je veľmi ľahké. To vie každý. Aby si bol šťastný, musíš na tom pracovať. Mám rád ľudí, ktorí sa bijú so životom.“

* Chystáte sa v dohľadnom čase aj na veselý príbeh?

– Ale áno. Napísať niečo smutné je ľahké. Stačí si vziať čiernu kroniku a spracovať motív na poviedku. Mne ide o iné, nech to znie hocijako čudne. Teraz mám rozpracovaný komiks o vtákopyskovi, ktorý je chudáčik nešťastný a hanblivý, no nakoniec sa stane rockovou hviezdou. Aj takto sa dá bojovať so životnými problémami.

* Môžu knihy vždy poskytnúť nádej?

– Keby to tak nebolo, nepísala by som.

* Aké čítanie pripravujete pre dospelého čitateľa?

– Chystám zbierku poviedok, budú dlhšie ako v prvej knihe, preto ich nebude desať, ale len štyri, možno päť. Už mi chýba len jedna jediná. V hlave ju mám už celú napísanú, len ju dať na papier. Pokiaľ ide o témy poviedok – sú stále tie isté: príbehy mužov, žien, detí, a dokonca aj psa.

* Musí vás vydavateľ brzdiť v písaní?

– Nie, ale keď vychádza nová knižka, spája sa s tým aj povinnosť poskytovať novinárom rozhovory, chodiť na besedy a to je pre mňa dosť ťažké. Navyše – treba nechať miesto aj iným, nech sa realizujú.

* Prečo sa vyhýbate cestovaniu?

– Najmä preto, že mám dve malé deti. Ale pri čítaní podnikám veľa duchovných ciest, takže tie reálne mi až tak nechýbajú. Pred cestou do New Yorku mi všetci hovorili: „Uvidíš, aké to bude úžasné, čo všetko uvidíš!“ Celé tri dni som strávila v kníhkupectve a pozerala som si krásne knižky o New Yorku. No a keďže som sa tam bola pozrieť na nakrúcanie filmu, čupla som si do kúta a čítala som scenár, aby som vedela, ako to napísali.

* Uprednostňujete aj ako čitateľka ľahké, krátke vety?

– Mne sa páčia dlhé a ťažké vety. Predtým som čítala veľa prekladov, odkedy píšem, zistila som, že je dosť zložité vyjadrovať sa aj vo svojej rodnej reči. Nájsť správne zvuky na to, čo chcete napísať. Usilujem sa znovu čítať veľkých spisovateľov. Učím sa od Balzaca, Prousta, od mnohých spisovateľov, ktorým som sa vyhýbala v časoch, keď som učila. Sú pre mňa dôležití.

Zhovárala sa Zuzana Belková

Prekladala Gabriela Uhlárová