Francúzština mi dala slobodu

Jej meno sa v našich médiách vlani objavilo v súvislosti s parížskym knižným veľtrhom, na ktorom mala Bratislava štatút pozvaného mesta a prezentácia literatúry zo Slovenska a o Slovensku tam dostala väčší priestor. V jeseni 2019 sa táto autorka prezentovala na bratislavskom festivale Novotvar. Vieme však o nej stále málo a v slovenčine sa s jej tvorbou doteraz nemáme možnosť zoznámiť.

Môžeme vás označiť za francúzsku autorku?

Patrím do francúzskej literatúry, keďže moje knihy sú napísané vo francúzštine a vychádzajú vo Francúzsku. Slovenskí čitatelia ma zatiaľ nepoznajú.

Vo Francúzsku žijete od roku 1998, prečo ste odišli zo Slovenska?

Odišla som vo vlne, v ktorej vtedy odchádzalo do sveta na skusy veľa mladých ľudí, rovnako, ako sa chodievalo kedysi. Neboli sme ekonomickí migranti, skôr sme sa chceli pozrieť, ako to funguje vo svete. Po škole som chcela ešte niečo zažiť, netúžila som po pracovnom stereotype. Moji spolužiaci húfne odchádzali do reklamných agentúr, ja som sa na to vôbec necítila, v podstate som ušla aj pred tým.

Po príchode do Paríža ste boli rozhodnutá tam zostať?

Podarilo sa mi získať ročné štipendium francúzskej vlády. Vybrala som si malú školu pri Marseille, nechcela som ísť do veľkého mesta. No ten rok mi nedal toľko, ako som dúfala, mala som pocit, že to z Francúzska nie je všetko, a tak prišla motivácia ísť do Paríža. Lenže štipendium som už nemala, takže som sa musela pretĺkať vlastnými silami. Vtedy ešte Slovensko nebolo v Európskej únii, dnešní mladí ľudia si asi nevedia predstaviť, čo to znamenalo: dostať pracovné povolenie na legálny pobyt v krajine a podobne.

Kedy ste začali písať? Predpokladám, že už na vysokej škole.

Písala som, ale nie literatúru. V Paríži popri ďalšom štúdiu a zamestnaní som urobila štyri krátke filmy, ku ktorým som napísala scenár a režírovala ich. Boli s francúzskymi hercami, s francúzskou produkciou, z francúzskeho prostredia. Potom som mala projekt na celovečerný film, bol však zo slovenského prostredia a nevyšlo to. Život šiel ďalej a jedného dňa mi napadlo vrátiť sa k tejto téme a vôbec k písaniu ako takému a zmeniť filmový scenár na literárny text. Poslala som rukopis, ako to robia všetci, vydavateľom v Paríži, niektorí sa mi ozvali a na moje veľké prekvapenie ma chceli vydať.

Francúzsky filmový svet teda témy zo Slovenska až tak nezaujali, ale ten literárny áno...

Film stojí oveľa viac peňazí, o tom to je. A literatúra... Možno je to aj tým, že takých ľudí ako ja, cudzincov, je vo francúzskej literatúre veľa a prijímajú ich relatívne s otvorenou náručou, obohacuje to ich literatúru. Takže aj pre mňa sa našlo miesto. Tak si to vysvetľujem.

Prečo píšete po francúzsky?

Napriek tomu, že som spočiatku nemala dostatočnú úroveň francúzskeho jazyka, nenapadlo mi písať inak ako po francúzsky. Môj text bol predsa zaslaný francúzskemu vydavateľovi a určený francúzskemu čitateľovi. Postupne som si však uvedomila, že písanie v inom jazyku mi pomohlo získať ohromnú slobodu. Jednoducho som sa oslobodila od nánosov slovenského jazyka, kultúry a všetkého minulého. Zrazu som bola len ja, a nie nejaké dievča z Michaloviec so všetkým, čo to na Slovensku znamená. Bola som len sama za seba. To, čo som získala prechodom do francúzskeho jazyka, je pre mňa niečo úžasné, už si neviem predstaviť, že by som sa vrátila k písaniu v slovenčine.

Čiže francúzština vám dala väčšie autorské sebavedomie?

Slobodu. Neviem posúdiť autorské sebavedomie, na Slovensku a v slovenčine som literatúru nepísala a vo Francúzsku mám za sebou len dva romány.

Ale píšete o Slovensku.

Zatiaľ.

Čo to znamená?

Prvá kniha bola na čisto slovenskú tému. Mala som potrebu sa o Slovensku vyjadriť (pozn. red.: kniha Eastern, ktorá vyšla v roku 2015). Dej sa odohráva zhruba v roku 2005. Francúzov to zaujímalo, len veľmi málo vedeli o prechodnom stave medzi komunizmom a kapitalizmom. Cítila som to aj v okruhu mojich francúzskych priateľov, keď sa púšťajú do tém, ktoré sa týkajú strednej Európy a nerozumejú im. Vnímala som to ako svoju misiu sprostredkovať to –a Francúzov to zaujalo. Druhá kniha bola moja srdcová téma, znova slovenská, ale už čisto historická – kolektivizácia na slovenskej dedine v roku 1955. To je román En montant plus haut, doslovný slovenský preklad je Stúpajúc vyššie. V slovenčine to asi znie dosť krkolomne.

Vydalo vás významné vydavateľstvo Gallimard. Bolo to naozaj také jednoduché?

Neviem, nebola som pri tom, keď o mne rokovali. Mne len povedali, že ich to zaujíma. Na prvej verzii sme ďalej pracovali, na editovaní textu si dali záležať a venovali sa mi. Som im za to veľmi vďačná, neviem, či sa to bežne robí, ale mne ten čas a úsilie venovali a tak vzniklo, čo vzniklo.

Poďme k spôsobu vášho písania. Máte príbeh premyslený vopred?

Mám, keďže stále mám v sebe atavizmy filmového písania. Začínam postavami, príbehom. Potrebujem vedieť, odkiaľ a kam idem, potom ma, samozrejme, príbeh a postavy niekedy dovedú úplne inam. Ale potrebujem mať základné body, fungujúcu konštrukciu, a keď už som v tom, môžem sa pustiť napríklad aj do lyrických pasáži. Mám vizuálne písanie, to je fakt, často sa mi to pripomína. Toho sa asi nezbavím. Neviem, či je to len mojím filmovým vzdelaním. Možno tak vidím svet, akoby som viac verila tomu, čo vidím, ako tomu, čo sa rozpráva.

Vychádza postava Jolany Kohútovej, hrdinky vášho druhého románu o kolektivizácii, z nejakého skutočného človeka, alebo ste si ju celú vymysleli?

Všetko som si vymyslela. Ako som tak vo vzdialenom Francúzsku uvažovala o rôznych veciach minulých, postupne mi dochádzalo, že východná Európa má veľmi veľa zaujímavých tém, ktoré zatiaľ nevie alebo nechce spracovať. Napadlo mi, že sa toho chytím rovnakým spôsobom ako Američania spracovávajú svoju históriu, ktorú si pretavili do westernov. Mne z toho vyšiel môj kolektivizačný western. Takto som si ho pracovne nazývala.

Keď sa povie western, každému sa vybaví samotár typu Clinta Eastwooda. Tiež som spontánne smerovala k mužskému hrdinovi, ale potom mi pragmaticky napadlo, že keby som z hlavnej postavy urobila ženu, bolo by to originálnejšie. Aj v slovenskom priestore, aj žánrovo. Takto vznikla Jolana Kohútová. Myslím si, že napriek tematike a dobovému ukotveniu je to súčasná postava, má myslenie dnešného človeka. Dovolila som si túto autorskú licenciu. Nemám pocit, že som napísala čisto historický román. Inšpirovala som sa dobovými reáliami Slovenska, ale písala som to ako súčasný román.

Vyjdú vaše knihy aj v slovenčine?

Museli by sa najprv preložiť.

Viete si predstaviť, že to urobíte vy?

Nie. Každému spisovateľovi je ťažké prekladať sám seba, hrozí, že by sa prepisoval. Keď musím z nejakého dôvodu otvoriť vlastnú knihu, škrabem sa na hlave, veľa vecí by som dnes napísala inak. Bola by som teda neverná originálu. A okrem toho, je to veľa práce.

Na čom teraz pracujete, na slovenskej alebo francúzskej téme?

Teraz sa vraciam na Slovensko oveľa intenzívnejšie. Jedno francúzske vydavateľstvo, špecializované na literatúru o cestovaní, ma oslovilo napísať niečo o Slovensku. Dala som im námet a oni usúdili, že to bude Slovensko. Úvaha o hraniciach v strednej Európe. Prekvapilo ma, že to vyčítali len z námetu. V procese písania sa mi objavili aj iné témy, komplikovaný vzťah Slovákov k svojej národnosti, obrovské zmeny, ktorými prešlo Slovensko v posledných rokoch a podobne. No začala som komponovať aj môj tretí román. Tentoraz s čisto francúzskym a súčasným príbehom.

Sledujete literárne dianie na Slovensku?

Z diaľky. Vďaka parížskemu knižnému veľtrhu v roku 2019, kde malo Slovensko svoje zastúpenie, som spoznala niekoľko slovenských autorov. Zhodou okolností som tam predstavovala tvorbu Svetlany Žuchovej, Uršuly Kovalykovej a Moniky Kompaníkovej, Veľmi zaujímavé veci.

Andrea Salajová (1974) žije a pracuje v Paríži. Po niekoľkých filmových projektoch prešla k literatúre. Jej prvý román Eastern vyšiel v roku 2015 vo vydavateľstve Gallimard. En montant plus haut (Stúpajúc vyššie) je jej druhý román, vyšiel v roku 2018. Aktuálne dokončuje pre francúzske vydavateľstvo Magellan&Cie cestopisnú knihu o Slovensku a píše tretí román.