Harminc domáci aj európsky

Práci tohto známeho slovenského architekta ste sa venovali už v knihe Michal Milan Harminc. Architekt dvoch storočí (1869 – 1964) z roku 2014. Prečo ste sa k téme vrátili v spoločnej publikácii s Petrom Vodrážkom #Harminc?

Téme Harminc sa systematicky venujem od roku 2008. Prvá kniha, ktorú som napísala spolu s prof. Matúšom Dullom, reflektovala predovšetkým architektovu tvorbu na území Slovenska. V roku 2014 mi vnučka pána architekta Dana Harmincová poskytla rodinný archív s cennými dokumentmi, plánmi, fotografiami a listinami. Dalo sa aj opätovne bádať v architektovej pozostalosti v SNG (istý čas boli tieto fondy kvôli rekonštrukcii galérie neprístupné) či v iných pamäťových inštitúciách. Otvorili sa teda možnosti doskúmať rozsiahle dielo nestora. Na základe dôkladného terénneho a archívneho výskumu po stopách architektovho pôsobenia na území bývalého Rakúsko-Uhorska a jeho nástupníckych štátov sa mi v spolupráci s prof. Petrom Vodrážkom podarilo komplexne zmapovať Harmincov život a dielo.

V čom sa tieto publikácie líšia?

Odlišnosť tkvie predovšetkým v hĺbke, komplexnosti a výpravnosti spracovania. Mimoriadna rozsiahlosť a rozmanitosť – architekt vytvoril viac ako 300 architektonických diel na rozsiahlom teritóriu Rakúsko-Uhorska a jeho nástupníckych štátov (Srbsko, Maďarsko, Ukrajina, Rumunsko a predovšetkým Slovensko) – si od začiatku vyžadovala postupnosť v bádaní a vznik prinajmenšom dvoch vedeckých monografií. #Harminc si kladie za cieľ vyzdvihnúť predovšetkým európsky rozmer architekta dvoch storočí a nás teší, že prvé recenzie túto ambíciu uznanlivo potvrdzujú. Harminc bol totiž dlho považovaný len za priemerného staviteľa či regionálneho tvorcu, internacionálny dosah jeho tvorby nebol dovtedy primerane reflektovaný.

Je autorom mnohých ikonických budov, ktoré dnes určujú architektonickú tvár nielen centra Bratislavy, ale aj iných (nielen) slovenských miest. Prečo práve Harminc? Ako si vysvetľujete jeho úspech?

Za všetkým treba hľadať súhru viacerých okolností – prirodzené danosti a predpoklady pre staviteľskú činnosť a architektúru, ktoré dostal „ako dar do kolísky“ a potom sa remeslu priúčal od otca-staviteľa, ale aj nesmiernu túžbu stať sa úspešným staviteľom. Mal tiež poriadnu dávku podnikateľskej intuície a šťastie na osvietených mecenášov spolu s veľkým okruhom dobrých a vplyvných priateľov z radov inteligencie, vtedajšej i budúcej národnej, hospodárskej i politickej elity. K tomu treba pridať poctivý prístup k remeslu, cit pre genius loci a pozoruhodnú flexibilitu.

V knihe mapujete aj jeho pôsobenie v Budapešti na prelome 19. a 20. storočia. Harminc sa hlásil k slovenskému národnému hnutiu. Aký to malo vplyv na jeho profesionálnu dráhu?

Prvá, tzv. budapeštianska etapa tvorby bola pre Harminca a jeho tvorivé krédo kľúčová. Tento fakt predchádzajúci bádatelia prekvapivo opomínali. Nemali však prístup k takému množstvu autentických zdrojov z rodinného archívu. Rovnako tento fakt nedocenenia podporil modernistický prístup k dejinám architektúry, ktorý vyzdvihoval predovšetkým v moderne a funkcionalizme ukotvené princípy Harmincovej tvorby. Eklektická, s tradíciou a historickými slohmi spojená budapeštianska tvorba dlho ostávala neprávom opomenutá. Práve v Budapešti Harminc prenikol do tamojších slovenských národných kruhov. Aktívne pracoval v Slovenskom spolku v Budapešti, ktorému aj predsedal. A tu vznikal aj okruh jeho najlepších priateľov z radov proslovensky orientovanej inteligencie a budúcej slovenskej národnej elity. Z nich mnohí sa stali aj jeho neskoršími objednávateľmi či mecenášmi architektúry a dopomohli mu aj k významným zákazkám. Spomeňme Milana Hodžu, rodinu Stodolovcov, okruh srbských mecénov alebo srbskú ortodoxnú cirkev.

Celou jeho tvorbou sa vinie pozoruhodne ekumenická sakrálna tvorba. Aký k nej mal vlastne vzťah?

Rozsah, štýlová rozmanitosť a ekumenický rozmer Harmincovej sakrálnej tvorby je mimoriadny. Harminc mal svoju architektonickú kanceláriu v Budapešti, v Liptovskom Mikuláši i v Bratislave. V jeho ateliéri pracovali aj mnohí mladí, neskôr významní architekti (napr. Emil Belluš, Juraj Tvarožek, Silvan Silberstein či Martin Kusý st.). Z ich spomienok vieme, že participovali na mnohých projektoch, ale na kostoly si pán architekt Harminc nedovolil siahnuť. Ich návrhy boli jeho autorskou výsadou, sám na stavbách potom vykonával aj prísny architektonický dozor, svedčia o tom zápisky v stavebných denníkoch. Sakrálna tvorba bola pre Harminca srdcovou záležitosťou. Aj preto je jej kvalita výnimočná.

Ktoré Harmincove realizácie na území dnešného Slovenska považujete za najvydarenejšie, resp. z dnešného hľadiska za najdôležitejšie pre vývin slovenskej architektúry?

Szontághovo sanatórium v Novom Smokovci je pre mňa osobne vari najdôležitejšou stavbou, ktorá vystihuje tvorivé krédo tohto pragmatického eklektika. Harmincova životná zákazka pod Tatrami znamenala zmenu paradigmy v otázke štýlu – prechod od historizmov k moderne. Zároveň to bola stavba s mnohými technickými inováciami, zaujímavá aj z hľadiska implementácie moderných európskych liečebných metód, konkrétne klimatickej liečby tuberkulózy, ktoré architekt umne a účelovo zakomponoval do architektúry. Pozornosť si určite zaslúžia tri slovenské národné múzeá, z kostolov najmä evanjelické znamenali architektonický progres. A mohli by sme menovať mnohé iné typologické druhy, v rámci ktorých architekt vytvoril pozoruhodné diela aj v širšom európskom kontexte.

V akom stave sú Harmincove stavby dnes?

Väčšina je v dobrom stave. Týka sa to najmä kostolov, ktoré tvoria nielen svojím duchovným poslaním najtrvácnejšiu zložku jeho diela. Harminc ako skvelý znalec stavebného remesla používal vždy kvalitné a trvácne materiály a vyžadoval perfektnú realizáciu stavieb. To sa odrazilo aj na ich súčasnom stave, ktorý je však závislý aj od toho, ako sa o pamiatky staráme a aký je náš prístup ku kultúrnemu dedičstvu. Pri mapovaní Harmincovej tvorby na Slovensku si opravy a najmä novú funkčnú náplň vyžadujú najmä skvelé stavby v Tatrách – Szontághovo sanatórium v Novom Smokovci a vojenské sanatórium v Novej Polianke. V zlom stave je, žiaľ, aj SNM v Bratislave či rodinné hrobky v Sládkovičove a v Pomázi v Maďarsku.

Niektoré nájomné domy i vily v Budapešti sa zachovali v pôvodnej podobe (vrátane dlažieb, pôvodných okien, dverí, atď.), ale sú v žalostnom stave. Koncom júla som bola v Harmincovom rodisku Kulpíne – v neďalekom Báčskom Petrovci stojí vynovený evanjelický kostol, ktorého vežu i kostol samotný architekt v roku 1904 rekonštruoval.

Kniha o architektúre sa nedá robiť bez kvalitnej obrazovej zložky. Z akých zdrojov ste čerpali, koľko z Harmincovho života a diela vieme zrekonštruovať na základe dokumentov, plánov či fotografií?

V knihe sme vôbec prvýkrát použili dokumenty z rodinného archívu – osobné fotografie, diplomy o staviteľských a majstrovských skúškach, odporúčania architektov, u ktorých praxoval v Budapešti, ale aj odporúčania samotných spokojných objednávateľov. V knihe sú tiež pôvodné plány stavieb budapeštianskeho obdobia z územia Srbska, Maďarska a Rumunska, použili sme aj plány z archívov SNG, SNM, pamiatkového úradu a iných inštitúcií. Archívne dokumenty doplnili aktuálne fotografie Matta Rybanského. Najmä autentické dokumenty prezradili veľa, aj dovtedy nepoznané fakty a súvislosti.

Na knihe ste spolupracovali s Petrom Vodrážkom a iste aj ďalšími spolupracovníkmi. Ako vyzerala príprava publikácie?

Vedecká monografia #Harminc je predovšetkým výsledkom môjho dlhodobého výskumu, pri knihe zastrešeného projektmi FPU a dvoma projektmi VEGA, ktoré som viedla a prof. Peter Vodrážka bol člen ich riešiteľského kolektívu a spoluautorom knihy. Na knihe spolupracovali aj fotograf Matt Rybansky a grafik Juraj Ulický. Na tom, že sa k čitateľom dostali v priebehu niekoľkých rokov až dve knihy, má hlavnú zásluhu pani vydavateľka Magdaléna Fazekašová. Bola doslova dušou a hnacou silou celého knižného projektu, ktorý vydavateľsky zastrešovala. Patrí jej obrovská vďaka za odborný i ľudský prístup.

Prof. Ing. arch. Jana Pohaničová, PhD. (1966) pôsobí na Ústave dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok FA STU v Bratislave. Venuje sa dejinám architektúry na Slovensku v kontexte európskych kultúrnych prúdov. Špecializuje sa na výskum osobností. Je laureátkou Ceny Martina Kusého 2016 za významný prínos k skúmaniu dejín architektúry 19. storočia na Slovensku a nositeľkou ďalších významných ocenení.