Historička umenia Zsófia KISS-SZEMÁN hovorí o Ladislavovi Mednyánszkom

Trpel i miloval

O Ladislavovi Mednyánszkom hovorí historička umenia Zsófia KISS-SZEMÁN

Zsófia Kiss-Szemán (1964) vyštudovala dejiny výtvarného umenia a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1997 – 2001 pracovala ako kurátorka zbierky umenia 20. storočia v Galérii mesta Bratislavy a v rokoch 2001 – 2005 ako námestníčka riaditeľa v Kultúrnom inštitúte Maďarskej republiky v Bratislave. Od januára 2006 pôsobí ako hlavná kurátorka Galérie mesta Bratislavy. Je autorkou, spoluautorkou a zostavovateľkou viacerých knižných publikácií, monografií, článkov a štúdií o výtvarnom umení a jeho osobnostiach na Slovensku i v zahraničí a organizátorkou výstav i výtvarných podujatí pre odbornú aj laickú verejnosť. Zvláštnu pozornosť venuje výskumu života a tvorby Ladislava Mednyánszkeho. Podieľala sa o. i. na prepise jeho denníkových záznamov z gréckej abecedy a na ich preklade z nemeckého jazyka. Tieto denníkové záznamy vyšli spolu s ďalšími textami aj v slovenskom preklade – pod názvom Ladislav Mednyánszky: Denníky 1877 – 1918 ich vlani vydala Slovenská národná galéria v spolupráci s vydavateľstvom Kalligram.  

• Ladislava Mednyánszkeho slovenská verejnosť pozná z výstav a publikácií približujúcich jeho tvorbu. Už menej sa vie o pohnutých životných osudoch tohto predstaviteľa stredoeurópskeho maliarstva poslednej tretiny 19. a začiatku 20. storočia. Možno jeho denníky pokladať za kľúč k jeho osobnosti a umeleckým názorom?

– Rozhodne áno. Umelcov život bol nesmierne zaujímavý a nekonvenčný, jeho pohľad na svet atypický a svieži. Mednyánszky predstavoval mimoriadne komplikovanú osobnosť – na jednej strane citlivú, chápavú a sociálne založenú, na strane druhej sarkastickú a cynickú. S neoblomnou zaťatosťou nasledoval svoje presvedčenie, videl veci zo svojho uhla pohľadu a žil svoj život navzdory zaužívaným zvyklostiam a prázdnym konvenciám. Je samozrejmé, že tieto rozpory v ňom budili neustále pochybnosti a aj o týchto jeho trápeniach sa dozvedáme z denníkov.

• Vydaniu denníkov predchádzal dlhý a náročný proces získavania, zhromažďovania, prekladania a zostavovania materiálov. Čím bola každá z týchto prípravných etáp špecifická?

– Prvé záznamy z denníkov publikoval Ernest Kállai vo svojej monografii o Mednyánszkom, ktorá vyšla roku 1943. Vzhľadom na existujúce množstvo záznamov môžeme hovoriť len o útržkoch. Knižná podoba denníkov vyšla prvýkrát až roku 1960 v maďarskom jazyku. Zostavila ju Ilona Brestyánszka, ktorá pri výbere do veľkej miery rešpektovala požiadavky doby. (Dnes by sme mohli povedať, že prešli cenzúrou.) Tieto denníky mapovali obdobie umelcovho života od roku 1891. Významný objav predstavovali denníky uverejnené roku 2000 z archívov Slovenskej národnej galérie, ktoré potvrdili domnienku odborníkov, že maliar si viedol denník už oveľa skôr, teda aspoň od roku 1877. Projekt „Mednyánszky“, na ktorom spolupracovali slovenskí i maďarskí odborníci, vyústil v rokoch 2003 – 2004 do rozsiahlej výstavy z jeho tvorby. V tejto súvislosti vznikla aj požiadavka denníky spracovať a uverejniť. V editorskej práci Csilly Markóje a Istvána Bárdolya vyšla roku 2003 publikácia Mednyánszky László feljegyzései 1877 – 1918 (Mednyánszkeho denníkové záznamy 1877 – 1918). Tá sa stala základom pre jej slovenskú podobu, rozšírenú o najnovšie denníkové záznamy, tie sú majetkom SNG. Zároveň do nej pribudol aj komplexnejší poznámkový aparát.  

• Umelcove denníkové záznamy zaujmú hneď z niekoľkých hľadísk: boli písané v maďarskom alebo nemeckom jazyku gréckou abecedou, vyznačovali sa osobitou formou i obsahom, ako aj autorovým spôsobom chápania denníka ako literárneho žánru...

– Už Mednyánszkeho strýko písal svoje denníky gréckou abecedou, mal teda príklad v rodine. Strýkove denníky sa nezachovali, ale nachádzame o nich zmienky v literatúre. Okrem toho v tej dobe nebola ničím výnimočným výučba starej gréčtiny. Napriek tomu sa našlo len málo takých, ktorí dokázali čítať texty písané gréckou abecedou. Maliar tým sledoval jasný zámer, aby jeho poznámky vedelo prečítať čo najmenej ľudí. Maďarčina a nemčina bola pre šľachtu prirodzeným komunikačným jazykom, no Mednyánszky písal občas svoje záznamy aj vo francúzštine – predpokladáme, že najmä počas pobytu vo Francúzsku, ale ich obsah väčšinou detailne nepoznáme. Keďže svoje denníky umelec často strácal, nie je vylúčené, že sa ešte niektoré z nich objavia. Mednyánszkeho rukopis so skomolenou gréckou abecedou v maďarskom a nemeckom jazyku je mimoriadne náročný na čítanie a momentálne sme traja, ktorí to dokážeme. Proces dešifrovania týchto textov však predstavuje aj veľkú zábavu. Mednyánszkeho denníky pôvodne slúžili predovšetkým ako skicáre a adresáre, ale časom začali čoraz výraznejšie nadobúdať denníkový charakter. Autor ich písaním sledoval niekoľko cieľov: 1. zaznamenávať subjektívne pocity, myšlienky, nálady, psychické stavy, opisovať udalosti (aby si ich mohol neskôr pri práci ľahšie vybaviť a využiť), maliarske motívy, krajiny či štúdie, ktoré detailne alebo v skratke charakterizoval;  2. značiť si adresy ľudí, s ktorými sa z rôznych dôvodov stýkal (napr. pri organizovaní dobročinného spolku) a zapisovať si praktické záležitosti (napr. výdavky, aktuálnu finančnú situáciu); 3. skúmať vlastnú tvorbu, jej smerovanie, ciele a zámery, resp. hodnotiť výsledky svojej práce.

• Umelec si obyčajne zaznamenával výsostne osobné, intímne zážitky, myšlienky, postrehy. Bolo podľa vás správne rozhodnutie zahrnúť do publikácie aj také záznamy, ktoré by autor – vzhľadom na ich obsah – pravdepodobne nezverejnil?

– Ide o principiálnu otázku, ktorá v každom prípade vyvoláva osobnú dilemu. Denníky si píše človek sám pre seba, čiže nie sú prvotne určené pre cudzie oči. Som však presvedčená, že všetky denníky, ktoré prežili a pisateľ ich nezničil, môžu byť časom zverejnené. Väčšina ľudí si môže zvoliť spôsob, akým sa má naložiť s jeho majetkom, tvorbou i denníkmi po jeho smrti. Pokiaľ tak neurobí, zrejme sa striktne nebráni tomu, aby uzreli svetlo sveta. V prípade Mednyánszkeho sme neporušili žiaden etický kódex, najmä ak uvážime, že mal odvahu žiť svoj život podľa vlastných predstáv a svoje denníky nezamykal do trezoru, neodkladal si ich, nezbieral, nestrážil a nezaujímal sa o ich osud.

• Publikácia je prvým kompletným prepisom maliarových denníkov z maďarských a slovenských zbierok. Plánujete v budúcnosti spracovať a vydať aj tie, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú v zbierkach zahraničných galérií alebo u súkromných zberateľov?

– Do tejto publikácie neboli zahrnuté niektoré denníky z Maďarskej národnej galérie, ktoré boli písané v nemčine a ešte neboli dešifrované a prepísané,  neobsahuje ani niektoré z už publikovaných textov. Momentálne nevieme o tom, že by sa maliarove denníky nachádzali vo väčšom počte u súkromných zberateľov či vo verejných galériách. Časovo však nemáme pokryté napríklad obdobie 80. rokov 19. storočia, keď si Mednyánszky určite písal denníky, no ešte neuzreli svetlo sveta. Keby sa našli, rada by som im venovala pozornosť a istotne by sme vyvinuli aj snahu publikovať ich. 

• Mednyánszky sa tematicky sústreďoval predovšetkým na prírodné motívy, na portréty svojich blízkych i jednoduchých ľudí, respektíve na spojenie figurálneho motívu a krajiny. Z väčšiny jeho prác sála zvláštny smútok, melanchólia, mystika, k čomu prispel aj autorov dramatický životný príbeh. Ktoré udalosti rozhodujúcou mierou zasiahli do jeho života a tvorby?

– Mednyánszky intenzívne prežíval nielen udalosti, ale celé dianie okolo seba. Krajina rozhodujúcou mierou určovala jeho tvorbu a panteistický náhľad na svet. O týchto vplyvoch, ktoré výraznou mierou poznačili jeho osobnostný i umelecký vývoj, písal aj v zhrnujúcej pasáži denníka z najranejšieho obdobia. Sú to – niekedy aj konkrétne – krajinné výseky z Považia a Tatier, ľudia a udalosti (1. svetová vojna), spomienky na detstvo a mladosť, pobyty v zahraničí (najmä v Paríži), prežité city a pocity, osobné tragédie (smrť otca a priateľa Nyuliho, ktorému do konca života adresoval svoje denníkové záznamy).

• V čom prínos tejto publikácie pre odbornú a laickú verejnosť?

– Ponúka zaujímavé čítanie tak pre odborníkov, ako aj pre bežných čitateľov a je obohatením Mednyánszkeho tvorby. Umožňuje nahliadnuť do vnútorného sveta mimoriadneho človeka, ktorý dokázal nesmierne trpieť i milovať, uvedomoval si ťarchu nekonvenčných životných situácií, napriek tomu ich vyhľadával a intenzívne prežíval. Objavoval dokonalú krásu v naoko bežných veciach a javoch – v rozkvitnutom čerešňovom kvete, v mrakoch a tieňoch pred búrkou. Aj denníky si viedol práve preto, aby mohol všetky momenty opätovne precítiť, zamilovať si ich. Kniha prináša aj množstvo faktografických poznatkov, ktoré môžu odborníci využiť pri ďalšom skúmaní maliarovej tvorby. Mednyánszky je jedným z mála umelcov, ktorí po sebe zanechali nielen výtvarné, ale aj písomné dedičstvo ako sprievodcu životom a dielom.

• Ste kustódkou zbierky umenia 20. storočia – obdobia, ktoré sa z umeleckého hľadiska vyznačuje dynamikou, procesom hľadania a experimentovania, paralelným pôsobením rôznych smerov a štýlov. Ako hodnotíte jeho miesto a význam v kontexte dejín umenia?  

– V užšom stredoeurópskom priestore sa Mednyánszky radí medzi najzaujímavejších umelcov, ktorí pôsobili na prelome 19. a 20. storočia a ovplyvnili vývoj umenia u nás. V tomto dynamickom období dochádza k výrazným zmenám v náhľade na umenie a na jeho poslanie, ako aj na postavenie umelca v spoločnosti. Mednyánszky sa neváhal s aktuálnymi – nielen umeleckými – otázkami a pochybnosťami popasovať a svoj boj dobojovať. Tieto zápasy sa odzrkadľujú na jeho plátnach i v denníkoch, ktoré podávajú mimoriadne svedectvo o živote a tvorbe človeka-umelca.

• Vaša práca si vyžaduje častý pobyt na cestách, máte teda možnosť porovnávať. Akú úroveň dosahuje umelecké povedomie na Slovensku? Zvyšuje sa, klesá, stagnuje?

– Som optimistka, myslím si, že sa mierne zvyšuje. V porovnaní s mnohými (aj susednými) krajinami však máme čo doháňať. Umelecké povedomie treba utvárať od najútlejšieho veku, čo sa nie vždy darí. Veľa závisí od toho, ako návštevu galérie prežívajú deti a školáci – či ju vnímajú ako povinnosť, príležitosť vyhnúť sa vyučovaniu, alebo ich exkurzia skutočne zaujíma a darí sa nám vzbudzovať ich pozornosť. Ide o problém niekoľkých generácií a práve tu vidím najväčšie rezervy. Ďalšou otázkou je, či organizovať veľkolepé, marketingovo poňaté výstavy, s akými sa stretávame v zahraničí, ktoré síce zaznamenávajú vysokú návštevnosť, ale aj neprimerane vysoké náklady. Vo všeobecnosti však môžem konštatovať väčší záujem o umenie.

• Galéria mesta Bratislavy vydala v uplynulých rokoch viacero zaujímavých publikácií a katalógov, ktoré naznačujú úsilie o prezentáciu významných osobností a udalostí výtvarného života v Bratislave a na Slovensku celkovo (Hold Ester Martinčekovej- Šimerovej, Nová krv. Mladá slovenská maľba a iné). Je ešte veľa takých (osobností a udalostí), o ktorých vieme – navzdory ich výnimočnosti – zatiaľ málo?

– Máme čo objavovať, obdivovať a to je dobré. Galéria mesta Bratislavy sa usiluje popri overených hodnotách prezentovať aj objavné výstavy, ktoré neraz vychádzajú z dlhoročných výskumov (napr.  Bratislavská maliarska rodina Majschovcov, Robert Kühmayer, Anton Jasusch. Maliar a vizionár, Kunstverien, Z mesta von a iné). Rozsiahlou súhrnnou výstavou a publikáciou bola minuloročná Slovenská grafika 20. storočia. Galéria mesta Bratislavy približuje slovenskému publiku aj tvorbu menej známych umelcov, ktorí boli a sú súčasťou výtvarného života na Slovensku, ale širšia verejnosť nemala príležitosť zoznámiť sa s ich dielom v rámci rozsiahlejšej monografickej výstavy. Za všetky spomeniem výstavu Jakuba Bauernfreunda, rodáka zo Slovenska, ktorý po štúdiách na pražskej Akadémii emigroval roku 1939 do Londýna, kde žil a pracoval do konca života.

Jitka Rožňová

Foto: Ladislav Sternmüller