Horúca voda je minulosť

Peter Procházka spolupracuje s knižnou revue dlhé roky. za ten čas pripravil stovky fotografií spisovateľov a momentiek knižného života. venuje sa však aj foteniu iných kultúrnych aktivít. Keďže sme do redakcie dostali novinku Tvorivá digitálna fotografia, rozmýšľali sme, že by peter mohol našim čitateľom povedať svoj odborný názor, a popri tom sme sa aj nejako rozhovorili…

 Čo by si odporúčal amatérskym fotografom a ako sa ti v tejto súvislosti pozdáva knižná novinka z Vydavateľstva Slovart?

Kniha ma prekvapila vysokou profe­sionalitou v kvalite, aj vo fotografiách. Touto knihou získa začínajúci fotograf prehľad o  digitálnej fotografii a  foto­aparátoch. Už jej zakúpením sa roz­hodnete, že to s digi myslíte vážne.

 Ako si sa dostal k foteniu, bola to klasická slovenská cesta cez fotoaparáty, ako Flexaret a podobne?

Ako žiaci Základnej deväťročnej školy na Sibírskej ulici v  Bratislave sme skúšali fotiť s bakelitovým Pionierom. No v auguste šesťdesiatom ôsmom som si požičal od brata sovietsky fotoaparát Lubitel, na ktorý si zarobil na brigáde a s malou dušičkou šiel fotiť okupačné tanky. Vo fotokrúžku nám požičiavali Flexaret. Keď som niečo chcel fotiť, tak som si musel od niekoho požičať fotoaparát. Napríklad študentov v prvomá­jovom sprievode v roku 1969, ako si z recesie niesli vlastné portréty – na tých som si požičal Exaktu od otca Mariána Vargu. Vtedy bol mojím snom Pentagon six 6x6 (v tej dobe stál 4100,­ Kčs, Kčs znamená: Korún československých), ale rodičia si naň nechceli zobrať pôžičku. Mojím prvým fotoaparátom bol po rôznych peripetiách sovietsky Zenit za 1250,­ Kčs, na ktorý mi sestra, ktorá už robila, požičala…

 Ako si sa zmieril s digitálom po mnohých rokoch analógovej fotografie?

Dlho som sa bránil digitálnej fotografii. Dokonca raz, keď som stretol Olega Tatarku, tak ma presviedčal, aby som zostal verný filmu a ešte k tomu len čiernobielemu. Potom dcéra, ktorá ma presviedčala o výhodnosti digitálnej fotografie, to vyriešila tak, že si sama kúpila digitálny fotoaparát a občas mi ho požičala. No a potom to už prebehlo veľmi rýchlo, nebolo treba vyvolávať, zväčšovať, sušiť a nosiť fotky po redakciách.

 Prezraď nám nejaký zaujímavý zážitok z  profesionálnej kariéry?

Nafotil som predpremiéru v študentskom divadle, vyvolal film, prehliadol vyvolaný negatív a dal som ho prať do 20-stupňovej tečúcej vody. Zavolal som do divadla a dohodol, do ktorých novín poroznášam fotografie z pripravovaného predstavenia. Ešte som si vybehol na cca 15 minút niečo vybaviť. Keď som prišiel potom domov z kohútika tiekla do umývadla vrelá voda a v umývadle plával len čistý film (emulzia z filmu pri vyššej teplote stečie). Po pátraní príčiny, ako mohla tiecť len horúca voda, som zistil, že sused nad nami, príslušník verejnej bezpečnosti (dnes polícia), opravoval vodovodný kohútik na studenú vodu, a tak zatvoril prívod vody, nie u seba na poschodí, ale celému domu. Tá blamáž, akú som zažil!!! Nikto mi neveril, každý si myslel, aká dobrá výhovorka. To sa pri digitálnej fotografii nestáva, jedine ak by sa niekto zo starších fotografov pomýlil a dal vyvolávať digitálny fotoaparát.

 Robíš portréty a  reportáž – máš u  nás najväčšiu databázu portrétov slovenských spisovateľov. Naposledy si mal výstavu venovanú Marike Gombitovej. Chystáš niečo pre oko aj tento rok?

V  tomto roku chystám dve výstavy. Jednu na máj Beat Generation – Bítová generácia… a  na jeseň výstavu 44  rokov jednotkou na scéne, venovanú Mekkymu Žbirkovi. No a ešte som chcel v novembri počas Bibliotéky v Poprade urobiť výstavu Literárny život na Slovensku, ale…