Vyhľadávanie
Hovorí bulharský básnik a prekladateľ Dimitar STEFANOV
Dva prúdy bulharskej literatúry
Dimitar Stefanov (1932) je autorom vyše 30 básnických zbierok a najznámejším prekladateľom slovenskej literatúry do bulharčiny. Už roku 1971 prvýkrát získal Hviezdoslavovu cenu za preklad diel J. Horáka, F. Hečka, L. Novomeského a V. Mihálika a roku 1998 za preklad antológie 17 slovenských prozaikov Kôň v mesačnom svetle a za výber z Ondrušovej poézie Snímanie zo zrkadla.
Koncom marca sa D. Stefanov ako zástupca bulharského PEN klubu zúčastnil na konferencii na tému Spisovateľ a moc v Budmericiach. Zároveň priniesol na Slovensko svoj „čerstvý“ preklad Šikulovho románu Ornament.
* Roku 1999 vyšiel v Sofii vo vašom preklade Šikulov Pôstny menuet, teraz je to Ornament, chystáte sa prekladať aj jeho Veternú ružicu. Čím vás tak zaujalo dielo Vincenta Šikulu?
– Svojou bezprostrednosťou, autentickosťou a výrazným rozprávačským talentom. Rozpráva o svojom živote, živote svojho kraja aj celej slovenskej spoločnosti, a aj keď vychádza predovšetkým z osobného autentického zážitku, zažité domýšľa a povyšuje do premysleného literárneho tvaru. Svojou schopnosťou vnikať do hĺbky ľudskej duše, do hĺbky spoločenských udalostí sa vyrovná najlepším európskym spisovateľom. Dokáže napísať rozsiahlu trilógiu, ale aj keď píše dadaistickú báseň, cítiť zo všetkého prirodzenosť a autentickosť. Mám rád v literatúre práve túto prirodzenosť, autentickosť zážitku, realitu povýšenú fantáziou do nového poznania.
* To sú teda črty, ktorými Šikula zaujal vás osobne. A čím je zaujímavý pre bulharského čitateľa?
– Všetkým tým, o čom som už hovoril. Jeho rozprávačský talent možno porovnať s rozprávačským talentom Jordana Radičkova, ktorý má v bulharskej literatúre podobné postavenie ako Šikula v slovenskej. Ale kým Radičkovove príbehy sú poväčšine ladené groteskne, u Šikulu prevažuje cit, ktorý tvorí základ aj obsah ľudskej i spoločenskej solidárnosti. Je to výrazná odlišnosť Šikulových príbehov a práve tým je zaujímavý pre bulharského čitateľa. Pravda, Šikula je autor pre vnímavého čitateľa, ale ako hovorí veľký bulharský spisovateľ Atanas Dalčev, práve pre takého čitateľa treba prekladať knihy z iných literatúr. A z takéhoto aspektu pristupujem aj ja pri výbere svojich prekladov zo slovenskej, ale aj českej literatúry.
* Len v 90. rokoch ste z našej literatúry preložili dvanásť diel, medzi nimi Rúfusovu, Smrekovu a Richterovu poéziu, Vilikovského, Jarošove a Blažkovej prózy a dve básnické antológie. Kedy vlastne vznikol váš záujem o prekladanie zo slovenskej literatúry?
– Ešte počas štúdia bohemistiky na začiatku päťdesiatych rokov v Prahe. Absolvoval som aj prednášky zo slovenčiny a zaujala ma svojou mäkkosťou a výrazovou rozmanitosťou. Po ukončení štúdia a návrate do Sofie som sa začal zaujímať aj o to, čo nové vychádza na Slovensku. Tak sa mi dostal do rúk román Jozefa Horáka Šachty. Dostal vtedy štátnu cenu, a tak som sa na podnet bulharského vydavateľa pustil do jeho prekladu. Je to príbeh z baníckeho prostredia, mal som preto problémy s odbornou terminológiou v bulharčine. Poradili mi, aby som sa obrátil na korešpondenta tlačovej agentúry v Rodopoch – Jordana Radičkova. Spolu sme vytvorili banícke termíny v bulharčine, ktoré som použil pri prekladaní románu. Potom som dostal ponuku preložiť Hečkovo Červené víno. Keďže som mal nastúpiť základnú vojenskú službu, mal som na preklad 700-stranového románu len niekoľko mesiacov. Ale stihol som to – strhol ma tento skvelý román, a zároveň sa mi podarilo dosť hlboko sa ponoriť do slovenčiny, jej slovného a obrazového bohatstva. Popri češtine som začal prekladať aj zo slovenčiny. Prvýkrát som prišiel na Slovensko roku 1961 a stretol som tu mnohých skvelých ľudí, najmä mladých básnikov – Feldeka, Mihalkoviča, Stacha. V 70. rokov som vydal antológiu slovenskej poézie básnikov trnavskej skupiny a ďalších z tejto generácie. V Bulharsku ju veľmi dobre prijali.
* Ako posudzujete situáciu v súčasnej bulharskej literatúre?
– Ako dosť neprehľadnú. Pokiaľ ide o poéziu, vychádza ročne 600 – 800 nových básnických zbierok – predtým to bolo 60 – 80 zbierok. Kritici si kladú otázku: Kto to prečíta, a kníhkupci zasa: Kto si to kúpi? Popritom kvalita poézie sa nezvýšila, stále je to ročne okolo dvadsať dobrých zbierok, päť výborných a jedna–dve prečnievajú a pôsobia objavne. Spoločenské zmeny zo začiatku 90. rokov mali vplyv aj na spisovateľskú organizáciu. Vzniklo Združenie spisovateľov, okolo ktorého sa sústreďuje zväčša mladšia generácia, a podporuje rôzne postmoderné prúdy a aktivity. Zväz spisovateľov zasa skôr pokračuje v doterajších literárnych tradíciách, pokúša sa udržať kontinuitu v literatúre, stavia na osvedčených menách a hodnotách. Tieto dve tendencie sa usilujú (niekedy aj nie) o vzájomnú symbiózu. Všeobecne sa očakáva, že diela, ktoré zachytia dramatickosť aj tragickosť súčasnosti s jej zbohatlíkmi, rozkrádačmi národného bohatstva, rôznymi mafiánmi, ešte len vzniknú. A v bulharskej literatúre chýba aj snaha zachytiť „osudovosť“ ľudského údelu.
* Popri prekladaní sa venujete aj vlastnej tvorbe?
– Vlani mi vyšiel výber poézie a esejistiky pod názvom Prečo sneh? (Za što sneg?). Predstavuje pokračovanie v mojej básnickej ceste, ktorú som nastúpil v 80. rokoch a kritika ju charakterizovala ako „osudovú poéziu“, vťahujúcu do svojho centra človeka v celej jeho osudovej rozpornosti. Knihu dobre prijala kritika i čitatelia a získala aj výročnú cenu Zväzu bulharských spisovateľov.
* Ktorého ďalšieho slovenského autora sa okrem Šikulu sa chystáte v nasledujúcom období prekladať?
– Chcem preložiť niektoré básne Ľubomíra Feldeka do antológie Jantárový svet a zároveň sa púšťam do prekladu jeho originálnej a dodnes veľmi inšpiratívne pôsobiacej poézie z 80. rokov, ktorá určite zaujme bulharského čitateľa. Výber chcem nazvať Pravda s krásnymi dlhými nohami. Mám, samozrejme, aj ďalšie plány. Práve dobrá spolupráca s Literárnym informačným centrom pri realizácii mojich prekladateľských projektov zo slovenskej literatúry ma povzbudzuje pokračovať v približovaní vašej literatúry bulharskému čitateľovi.
Pripravil Anton Baláž
