Hovorí nemecký spisovateľ Ingo SCHULZE

NDR sa stáva živšou ako kedykoľvek predtým

Hovorí nemecký spisovateľ Ingo SCHULZE

Ingo Schulze patrí k silnej strednej generácii východonemeckých spisovateľov. Narodil sa v roku 1962 v Drážďanoch, študoval klasickú filológiu v Jene. Pôsobil v Altenburgu ako dramaturg divadla, potom ako novinár. Roku 1993 žil pol roka v Petrohrade, kde vznikli prvé skice poviedok jeho prvotiny zo života súčasného Ruska – od romantických noviel po napínavé, takmer kriminálne príbehy s mystickými, fantastickými, surreálnymi prvkami. Roku 1995 vydal knihu poviedok 33 okamihov šťastia, ktorá mu priniesla viacero ocenení. Na svojej druhej knihe Simple Storys. Ein Roman aus der ostdeutschen Provinz (Obyčajné príbehy. Román z východonemeckej provincie, 1998) začal pracovať v New Yorku, kde bol roku 1996 na polročnom štipendijnom pobyte. V príbehoch inšpirovaných autormi americkej ,short story´ zachytáva dôsledky veľkých spoločenských zmien na každodenný život vo východonemeckej provincii 90. rokov. Na jeseň 2005 vydal román Nové životy o prelomových udalostiach prvého polroku 1990 v NDR, ale aj o jej dávnejšej minulosti. Najnovšou Schulzeho knihou je zbierka trinástich poviedok Mobil, ocenená ako Kniha roka 2007. Ingo Schulze v súčasnosti žije v Berlíne. Vo Vydavateľstve Slovart vyšiel tento rok jeho román Nové životy v preklade Mariána Hatalu.

* Vo svojich prvých dvoch knihách ste veľmi presne vystihli nálady v druhej polovici 90. rokov, dokonca vás upodozrievajú, že ste veľmi podrobne čítali noviny. Mali ste pri písaní na mysli určité očakávania verejnosti?

– Nemyslím, že sa vtedy vedelo, čo si budú čitatelia žiadať. Spomínam si, že keď som na začiatku roku 1998 hovoril o Raymondovi Carverovi (1938 – 1988), jeho poviedky a básne poznali iba zainteresovaní, hoci väčšina textov už vyšla aj v nemeckom preklade. Až keď som spoznal jeho štýl, až od toho momentu som mohol začať písať. A štýl, prirodzene, do istej miery zaväzuje, veľa umožňuje, ale na druhej strane zase určité veci vylučuje.

* Hovoríte pomerne často a veľmi otvorene o poetologických otázkach, o hľadaní primeraného štýlu. Sám si dávate prívlastky, ako „epigón moderny“, „napodobňovateľ“, „šarlatán“, čím vyvolávate dojem, že sa prispôsobujete. 

– To je možné. Väčšina ľudí sa vždy zľakne a považuje ma za veľmi morálneho, pretože otvorene hovorím, že som si položil vedľa počítača Hemingwaya alebo Carvera. Tak to je a nemám s tým nijaký problém. V mojich očiach to nijako nezmenšuje môj výkon, veď možno práve to je naozajstný výkon – nájsť, objaviť vhodný štýl. Mnohí hovoria, že sú radi, že si prečítali to alebo ono, až keď dopísali svoju knihu. Za tým sa skrýva predstava, že stále treba tvoriť niečo nové. Ale o to vôbec nejde, ja ani neviem, čo práve vyšlo, inak by som sa stále obával, že prídem s niečím neskoro.

* Vraj ste začali tvoriť, až keď ste prestali myslieť na vlastné ja. Ako sa vám darí úplne sa skoncentrovať na daný príbeh?

– Veľmi ťažko sa to detailne vysvetľuje. Uvediem príklad: keď človek číta Gogoľa a  denne stretáva vrátničku, potom keď doma číta Gogoľa, spomenie si na tú vrátničku a možno sa mu tie veci k sebe hodia. Práve pri písaní prvej knihy mi prichádzali na um veľmi silné podnety z literatúry. Pokúšal som sa priblížiť skutočnosti z rôznych pozícií a na rozličných vlnových dĺžkach. Pochopil som, že neexistujú zastarané naratívne techniky, ale iba primerané a neprimerané. Je to stále hľadanie štýlu a látky, ani sa nedá povedať, čo bolo skôr, vždy je medzi nimi istá súbežnosť. Niekedy je primárna myšlienka, inokedy má človek tón, ktorý vsiakne do látky. Dôležité je iba načúvať látke, kde kladie odpor. Vo chvíli, keď má človek zlý pocit, nech je spôsobený čímkoľvek, vtedy treba spozornieť, počkať a väčšinou niečo zmeniť.

* Vo vašej prvej knihe 33 okamihov šťastia sa realistické rozprávanie mení na fantastické, groteskné, surrealistické, čo dáva príbehom často i satirickú silu. V Obyčajných príbehoch fantastické prvky väčšinou chýbajú, hoci ešte v nich badať bizarnosť, grotesknosť, aj subtílnu tragikomickosť. Bola fantastickosť neprimeraná látke druhej knihy, pokračovaniu východonemeckých životov v zjednotenom Nemecku?

– Primárne to, samozrejme, súvisí s látkou a štýlom. S Hemingwayom sa ani nedá robiť nič groteskné, preto hovorím, že určitý štýl vždy niečo umožňuje a niečo nedovoľuje.  Keď som dokončil knihu 33 okamihov šťastia, mal som pocit, že stačí, že teraz chcem písať dlhé vety, opäť prinášať porovnania. Prirodzene, písal som tým štýlom vedome, malo to byť skúpe, ako sa len dalo, hovorové, čo však neznamená nepresné. Isté veci, ktoré sa v iných súvislostiach javia ako pekné a cenné, tam však nemali miesto.

* Podľa vás sú rozdiely v interpretáciách textov medzi východným a západným Nemeckom? Číta sa ešte „východonemecky“ a „západonemecky“? 

– Nazdávam sa, že rozdiely musia existovať, ale sám som ich na čítaniach nevnímal. Situácie, aké možno nájsť v Obyčajných príbehoch, sa môžu odohrávať hocikde v západnom svete. Rozdiel je v tom, že tieto postavy sa dostali do novej kultúry zo dňa na deň, ocitli sa v novej krajine, či chceli alebo nechceli, a pritom ani neopustili vlastnú krajinu. Tento rozdiel vnímajú, domnievam sa, práve východní Nemci oveľa intenzívnejšie.

* Vnímate sám seba ešte stále ako autora Post-NDR?

– Teraz už vôbec neviem, čo to presne znamená. Vyrástol som v NDR, ale nič som v NDR nepublikoval. Domnievam sa, že NDR sa teraz opäť stáva veľmi virulentnou. Čím menej alternatív je, tým nákazlivejšie sa stáva to, čo bolo do roku ´89. V románe Nové životy je to román v listoch napísaných na zadnej strane starých manuskriptov, ktoré do veľkej miery presvitajú... Je to zvláštne, ale myslím si, že NDR z roka na rok viac ožíva, stáva sa živšou ako kedykoľvek predtým. Čím menej peňazí je k dispozícii pre určité oblasti, o to nákazlivejším sa to stáva. Vlastne až v Nových životoch píšem naozaj o NDR a bolo to veľmi ťažké zvládnuť. Pretože teraz už o tom nemôžem písať s pocitmi z rokov 1988/1989, ale na druhej strane nemôžem postavy dodatočne robiť múdrejšími. Potreboval som veľa času, kým som našiel vhodnú formu. Podobne ako v prvých dvoch knihách som aj v Nových životoch považoval za dôležité vyslať signál, že tento príbeh môžem porozprávať aj inak.

Nadežda Zemaníková