Vyhľadávanie
Neúnavná šíriteľka českej a slovenskej literatúry v Rusku Nina Šuľginová patrí medzi prekladateľské legendy. Začiatkom roka jej odovzdali cenu Iluminátor, ktorú každoročne udeľuje revue Inostrannaja literatura za vynikajúcu prekladovú tvorbu a výskum zahraničnej literatúry.
Ruská tvár slovenskej literatúry
Hovorí ruská prekladateľka Nina ŠUĽGINOVÁ
Neúnavná šíriteľka českej a slovenskej literatúry v Rusku Nina Šuľginová patrí medzi prekladateľské legendy. Začiatkom roka jej odovzdali cenu Iluminátor, ktorú každoročne udeľuje revue Inostrannaja literatura za vynikajúcu prekladovú tvorbu a výskum zahraničnej literatúry.
– Cenu som dostala na Troch kráľov, a hoci bol vonku treskúci mráz, v duši ma hriali pocity radosti. V podstate som čakala, že mi cenu udelia skôr či neskôr, veď s časopisom spolupracujem takmer štyridsať rokov. Ťažko porátať, koľko som toho preložila z českej a slovenskej prózy. Nie vždy sa podarilo dielo presadiť v knižnom vydavateľstve, ale na stránkach „Inostranky“ v mojom preklade vyšli Majstri Vincenta Šikulu, kapitoly z Tisícročnej včely Petra Jaroša, Koniec hry Dušana Mitanu...
* Prirástol vám k srdcu niektorý zo slovenských spisovateľov viac ako iní, ktorých dielo ste sprostredkovali ruským čitateľom?
– Samozrejme, že dielami uverejnenými v „Inostranke“ sa výpočet mojich prekladov nekončí. Spomeniem aspoň Feldekovho Van Stiphouta, Hykischov Čas majstrov, Proso A. Ferka, Slobodov Rozum, Detstvo Margity Figuli či Novely Alfonza Bednára. V 90. rokoch, keď knižný trh nemal záujem o ,,vážnu“ literatúru, preložila som historicko-dobrodružný román Jozefa Nižnánskeho Čachtická pani (ruský názov Krvavá grófka). Kto zo slovenských autorov mi najviac prirástol k srdcu? Pravdaže nezabudnuteľný Vinco Šikula. Jeho nečakaná smrť vzbudzuje vo mne dodnes hlboký zármutok. Prekladu Šikulových diel som venovala pätnásť rokov, jeho poviedkami Na koncertoch sa netlieska som vlastne začínala. Od roku 1969 sa stal pre mňa zosobnením Slovenska, jeho čistých, dobrých, prostých ľudí. Počas mojich ciest po krajine ma všade vítala prekrásna príroda, reč, vľúdnosť, dobroprajnosť, pohostinnosť... Aké bolo dojemné, keď mi nejaká vidiečanka rozprávala o svojich starostiach, o humne, kozičke, o svojom Bohu. V tom čase sme boli na rozdiel od Slovákov takmer všetci ateisti, no vždy mi boli blízki tí, čo úprimne verili, hoci aj nosili stranícku legitimáciu. Viera sa na Slovensku nedá geneticky vykoreniť. A ja ako rodená ekumenička som sa priatelila s katolíkmi aj s evanjelikmi a mojou najlepšou priateľkou bola baptistka Ružena Dvořáková-Žiaranová, špičková prekladateľka ruskej literatúry. Musím spomenúť ešte jednu črtu slovenských spisovateľov, ktorých som prekladala: všetci sa stali mojimi priateľmi. Vedeli sme o hocičom bez zábran hovoriť – a to pomáhalo nášmu duchovnému zblíženiu, a bez neho adekvátny preklad nie je možný. Pri preklade znamenajú blízke osobné kontakty veľmi veľa!
– Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá. Keď sa hovorí o trhu, ide predovšetkým o zisk. Nech by bol autor akokoľvek geniálny, pokiaľ „nemá meno“, vydavateľstvo sa oňho nebude zaujímať, lebo ho nepredá. Niekedy pomáha finančná podpora zo slovenskej strany. Vkus ruských čitateľov je rôznorodý, no náročný. Ťažko mu ulahodiť, tým viac, že dnes neexistujú cenzúrne prekážky, môže sa vydávať čokoľvek. Pre čitateľov je tu celá svetová literatúra. Ale stále hrá veľkú úlohu skúsenosť a energia prekladateľa, schopného objaviť a presadiť kvalitné zahraničné dielo.
* V Rusku poznajú vaše preklady vynikajúceho českého, či skôr európskeho románopisca Milana Kunderu. Aký je váš vnútorný dialóg s ním? Bola to vždy cesta porozumenia, alebo ste spolu aj polemizovali?
– Milanovi Kunderovi som venovala 90. roky. Neznesiteľnú ľahkosť bytia som si prečítala v Holandsku a „nakazila“ som sa ním na mnohé roky, samozrejme, že s jeho súhlasom. Prekladať som ho začala najprv „do zásuvky“ s predstavou, že raz vydám aspoň túto jeho knihu, ktorá mnou tak otriasla. Na začiatku 90. rokov o jej publikácii nemohlo byť ani reči, ale v Inostranke mi navrhli, aby som preložila Žart. Milan sa oboznámil s mojím prekladom a ponúkol mi výhradné práva. Takto som postupne preložila sedem jeho románov, vrátane francúzskeho Ignorance. Teraz ma čaká chronologicky druhý román Život není zde... Aký je môj vnútorný dialóg s Kunderom? Pokiaľ ide o jeho umeleckú poetiku, štýl, filozoficko-svetonázorovú, etickú a estetickú platformu – je to absolútne môj spisovateľ, ináč by som ho nemohla tak dlho a oddane prekladať. No niekedy je pre mňa ťažké vyjadriť po rusky erotickú otvorenosť niektorých pasáží. Často je problém zakomponovať ich do ruskej literárnej tradície, ktorá je dosť puritánska. Veď napríklad Nabokov svoju Lolitu neprekladal, ale nanovo po rusky napísal, zohľadňujúc tieto obmedzenia. Treba hľadať slová, niekedy priam eufemizmy a prekonať tradičné zábrany. No vcelku s Milanom Kunderom nachádzame spoločnú reč. Preklad z francúzskeho originálu sme s ním robili „štvorručne“, veď ja som predovšetkým bohemistka a slovakistka, hoci som študovala aj francúzštinu. „Ruská tvár Kunderu“ – taký titulok bol nad rozhovorom, ktorý so mnou spravili v Nemecku roku 2003, keď som tam bola na výstave svojej predčasne zosnulej dcéry – výtvarníčky Lýdie Šuľginovej.
– Robím pre slovenskú literatúru, čo je v mojich silách. V roku 1998 vyšli v Družbe narodov poviedky V. Šikulu a R. Slobodu. Časopis Sovremennaja dramaturgia uverejnil roku 2004 drámu Evy Maliti-Fraňovej Krcheň Nesmrteľný. Preložila som aj jej druhú hru Jaskynná panna. Páči sa mi jej pohľad na súčasný svet i jeho originálne umelecko-absurdné stvárnenie v hrách. Na záver by som chcela popriať našim literatúram – slovenskej a ruskej – aby si boli naďalej blízke, rozumeli si a zaujímali sa jedna o druhú. Rada by som odovzdala štafetu mladým, nadaným slovakistom. Som vďačná slovenským literátom za všetko, čím ocenili moju prácu: bola to Cena Pavla Országa Hviezdoslava (1985), ale aj nesmierna pozornosť, priateľstvo a uznanie, ktorým nikdy nešetrili.
–emt–
