Vyhľadávanie
Slovinská autorka Breda Smolnikar (1941) pochádza z Čiernej Hory, narodila sa v Boke Kotorskej, štúdium textilnej technológie ukončila v Ľubľane. Písať začala v 60. rokoch, debutovala roku 1963 knihou pre mládež Otročki, življenje teče dalje (Deťúrence, život beží ďalej). V tvorbe z tohto obdobia prevláda humor, neskôr sa začala venovať vážnym spoločensko-politickým témam, v 80. rokoch publikovala pod pseudonymom Gospa (Pani). Zaujíma sa o citové problémy mladých ľudí, hľadanie identity. Doteraz vydala približne 40 kníh, väčšinu vlastným nákladom. Získala viacero ocenení, za knihu Balada o divjem mleku (Balada o divokom mlieku) z roku 1980 bola navrhnutá na Prešernovu cenu, najvyššie slovinské literárne ocenenie. Žije v Slovinsku v Depalej Vsi pri Domžaloch. Nedávno vyšiel vo vydavateľstve Kalligram jej román Keď sa hore zazelenajú brezy v preklade Stanislavy Repar, o ktorom sa s autorkou zhovárame.
• Spomínali ste, že ste knihu napísali v relatívne krátkom čase. Platí to pre vaše písanie vždy?
– To je veľmi rozdielne. Útlu knihu Popki (Puky) som písala deväť rokov. Väčšinu svojho života som sa zaoberala živnosťou. Mala som totiž veľkú rodinu, ktorá si odo mňa vyžadovala svoje. Keď sa hore zazelenajú brezy som napísala po trinásťročnom odmlčaní, keďže v predchádzajúcom systéme nebola vítaná literatúra, akú som písala. Dokonca som bola podmienečne odsúdená a hrozilo mi väzenie. Preto som tak dlho nepísala. A potom to zo mňa len tak vytrysklo, takže moja Rozina vstúpila do sveta veľmi rýchlo. Knihu som písala iba mesiac, a to v samote vo švajčiarskom kláštore Ittingen, kde som bola na pozvanie švajčiarskych spisovateľov. Aj nasledujúce knihy počas súdneho procesu vznikali veľmi rýchlo, za mesiac alebo dva boli napísané od začiatku až do konca.
• Čo vám na hlavnej postave Rozine imponuje najviac?
– Rozinina zásadovosť, hrdosť a odvaha. No, mám rada aj jej negatívne vlastnosti, vytvorila som ju tak, aby jej postava bola vierohodná.
• V čom je hlavný odkaz knihy, ktorý jej rozmer je možno obchádzaný?
– Chcela som písať o obyčajnom človeku z môjho prostredia, ktorý sa tak zriedkavo objavuje v literatúre, o ľuďoch, akých som mala vo svojej rodine, ale aj vo fabrike, kde som pracovala, a potom v našej firme. Nazdávam sa, že slovinská kritika dobre vypozorovala zvláštnosti tejto, len zdanlivo jednoduchej prózy, a o knihe písala nadšene. Možno vás rozhnevala moja moc, to nútenie či nutkanie čítať ďalej, keď som vám v knihe bez jedinej bodky nedovolila skončiť, kde by ste chceli? Aj o tom je to – musíte plávať, ako ja diktujem. Kniha účinkuje tak na jednoduchého, ako aj náročného, kultivovaného čitateľa. To si kritika možno nevšimla, presnejšie, nezmienila sa o tom.
• Prešli ste nezmyselným súdnym sporom. Zmenilo vás to, či už negatívne alebo pozitívne?
– Počas osemročného súdneho sporu som vždy novými a novými knihami, ktoré by sa takisto mohli stať predmetom súdneho sporu, dokazovala, že nie som človek, ktorý cúvne alebo sa vzdá. Nové knihy vydané v tých rokoch som verejne pálila, posielala na knižný trh uzamknuté, s upozornením, že sa nesmú otvárať, iné som zašifrovala alebo v nich ponechávala výrečné prázdne miesta. Sto výtlačkov odsúdenej knihy, uzamknutých kovovou plombou, som v preklade do angličtiny priniesla na svetový kongres PEN. Svoju literárnu dráhu som uzavrela koncom minulého roka knihou Veľký slovinský text. Azda som svoje písanie ukončila priskoro. Občas ma ešte prepadne pokušenie niečo si načmárať na papier. Veľa ostalo nedopovedané. Ale raz si treba povedať – koniec.
• Ktorí autori, autorky sú vám blízki a čím?
– To je u mňa veľmi rozmanité. Občas sa nadchýnam nad niečím celkom novým, možno aj úplne hermetickým, inokedy som vo vytržení nad klasikou, domácou alebo cudzou. V každom prípade však nemôžem obísť mená, ako Thomas Mann, Antoine de Saint Exupéry, Thornton Wilder, Ivo Andrić... Rada mám intelektuálne silných autorov, predovšetkým európskych, ktorí sú blízki mojej kultúre. Ešte aj dnes viackrát siahnem po čomsi ako „biblia“, napríklad Americké prednášky od Itala Calvina. Od neho som sa učila písať a tiež porozumieť tomu, čo pri písaní posledného tisícročia ešte vôbec zaváži. Niekedy sa až čudujem, že hlas tohto estetika sme tak malo počúvali a chápali. Ale aj literatúry malých národov majú svoje literárne skvosty a veľakrát som prekvapená nad úrovňou vysloveného. Hoci som presvedčená, že naozaj veľkú literatúru môže mať iba veľký národ. Tam dokážu byť napriahnutia naozaj mimoriadne..., vzdialenosti nekonečné...
Pripravil Derek Rebro,
zo slovinčiny preložila Stanislava Repar
