Hovoríme s autorom literatúry faktu a výtvarníkom Milanom AUGUSTÍNOM

Vrchol pyramídy nosím v sebe

Hovoríme s autorom literatúry faktu a výtvarníkom Milanom AUGUSTÍNOM

Milan Augustín (nar. 21. 8. 1947 v Banskej Štiavnici) po maturite na baníckej škole pracoval najskôr v rudných baniach, neskôr vyštudoval vedu o umení a estetiku na FF UK v Bratislave a súkromne maliarstvo. Trvalý záujem o históriu uplatnil v dielach literatúry faktu, knižne debutoval dejinami metalurgie Cesty medených a bronzových bohov (1993), nasledovali Kovové križovatky pani histórie, Krajiny medi a striebra a Cesty za obzor (1994), na históriu maďarsko-slovenských vzťahov sa zameriava v dvojdielnej práci Hľadanie vzťahov I, II (1996 – 1997). Jeho najnovšie knižné diela sú Slovník z Wasetu (2007) a Omyl pána Heyerdahla (2008). Všetky jeho knihy spája hlavný motív – neustále hľadanie niečoho nového.

* Narodili ste sa 21. augusta, ako ste oslavovali 21. narodeniny?

– Po tej „oslave“ ma bolela hlava. Musel som vytriezvieť rovnako tvrdo ako všetci ľudia okolo mňa. Z vína sa dá vytriezvieť za deň, z opojenia pocitom chvíľkovej slobody podstatne dlhšie. Svoje narodeniny nemám veľmi rád, a nie iba kvôli tomu dátumu... ja som si ho nevybral, ale najmä preto, lebo mi pripomínajú, že život uteká príliš rýchlo. Čas je jediný kapitál, ktorý sme dostali zadarmo, ale je veľmi drahý. Na každú chvíľu od najranejších zážitkov sa dá spomínať a s odstupom času pochopiť jej úlohu v kontexte celého života. Každá hodina ľudského bytia je veľmi vzácna a treba ju prežiť dôstojne a zmysluplne.

* Za zmysluplné zjavne považujete aj písanie. Všetky vaše knihy, nielen Slovník z Wasetu a Omyl pána Heyerdahla, boli nepochybne výsledkom dlhoročnej práce, štúdia a ciest po Egypte a Polynézii. Koľko to všetko stálo?

– Veľa. Času, úsilia, zdravia aj peňazí. O peniazoch radšej nehovorme... Keďže čas, úsilie a zdravie neviem a ani by som nechcel vyjadriť v nejakých konkrétnych sumách, považujem ich za investície, ktoré súnákladné, ale musia byť. Idú zo mňa a vo mne ostanú aj po tom, keď ich pretransformujem do knižnej podoby. Výsledok  ponúkam čitateľom, ale ten jedinečný pocit z tvorenia je len môj. Na tieto dve knihy som sa pripravoval celý život. Verím, že to je na nich aj vidieť a radšej nemyslím na to, koľko ma to stálo.

* Nehľadaj cieľ cesty, lebo cesta je cieľ, povedal Lao´c. Kedy ste si zaumienili precestovať svet?

– Na začiatku bola literatúra, ktorá ma na stránkach kníh preniesla do celého sveta. Moje prvé cestovateľské zážitky sa rodili doma pri čítaní. Čítanie je tvorivý proces, transformácia napísaného posolstva v čitateľovi otvára hranice dovtedy nepoznaného myšlienkového sveta, umožňuje mu prechádzať sa v iných dimenziách a vnímavého človeka inšpiruje k vlastnej tvorivosti. Čítanie ma priviedlo k písaniu, maľovaniu a napokon aj k cestovaniu, ktoré ma vyháňa od rozčítaných a rozpísaných kníh, aby som sa k nim vždy mohol vracať.

* Takže ste o cestovaní snívali od detstva pri knihách?

– Nielen pri knihách. Mal som šesť-sedem rokov a rádio s magickým okom šírilo pohodu a radosť. V tom čase rozhlas vysielal aj čítanie z knihy nórskeho bádateľa Thora Heyerdahla Kon-Tiki o jeho plavbe naprieč Tichým oceánom. Dramatizované čítanie o tajomnom svete ma priviedlo k tomu, že som si na mape našiel ten neznámy oceán. Tak vznikala aj moja prvá zbierka známok s  exemplármi z ostrovných štátov Tichomoria, Indočíny, anglických a francúzskych kolónií.

* Ako ste si hľadali knihy, ktoré vás zaujímali?

– Mal som vzdelanú a nadčasovo múdru, hoci prísnu mamu. Nikto z mojich rovesníkov v našom meste nemal vtedy takú veľkú vlastnú knižnicu ako ja. Predajňu Slovenskej knihy u nás viedol profesor Sliačan a ja som tam mal zošit, do ktorého zapisoval všetky knihy, čo som si vybral. Boli medzi nimi aj také, ktoré pán profesor označil pre mňa, vtedy dvanásťročného chlapca za nevhodné. Na jeho výhrady som reagoval svojsky – mám puvoár vybrať si knihy, ktoré ma zaujímajú, máte ich zapísať a moja mama vám ich zaplatí! Mal som rád Jula Verna, knihy o Afrike od Zikmunda a Hanzelku. V tom čase bolo dobrých cestopisov málo. Potom vyšli tituly Kon-Tiki a Aku-Aku od Thora Heyerdahla aj trilógia Bengta Danielssona. Všetky boli o ostrovoch v Pacifiku. To bolo čítanie mojej mladosti, na ktoré nadväzovala kniha o dramatickom živote Paula Gauguina, v tom čase vyšla aj prvá preložená monografia o ňom.

* Kedy sa výtvarné umenie stalo neoddeliteľnou súčasťou vášho života?

– Gauguin ma zasiahol ako blesk, bol na prvom mieste v mojom vnímaní umenia. Potom to bol Edmund Gwerk a jeho dramatická Búrka, namaľoval ju pri ceste z Banskej Hodruše do dedinky Kopanice. V 60. rokoch začali vychádzať desaťdielne Dejiny umenia a iné knihy o výtvarnom umení. Boli to impulzy, ktoré otvárali svet, o akom sme snívali a chceli sme ho dosiahnuť. Dokonca som začal vyrezávať polynézske tváre a malé sošky z lipového dreva à la Paul Gauguin. Pedagóg a geodet Július Cagáň mi kúpil prvé olejové farby a bol to on, vášnivý fotograf a maliar, kto povzbudzoval moje úsilie uchopiť čaro a svojráznosť výtvarného umenia. Tak som sa zoznámil s majstrom Jozefom Kollárom a jeho postimpresionistickými obrazmi Banskej Štiavnice a okolia. Tešili sme sa z jeho úspechov, neznášali jeho hrubosť a opitosť, a vášnivo sme študovali každý jeho ťah štetcom, objavovali sme význam červenej farby, ktorou si vyznačil základnú kompozíciu maľby. Zbierali sme umelecké pohľadnice, knihy o umení, prvé grafické listy a kresby. Chodili sme do plenéru kresliť a zažiť nádherné pocity z maľovania uprostred štiavnickej krajiny.

* Základnou výbavou spisovateľa je jazyk. Ako sa formoval ten váš?

– Slovenský jazyk na strednej škole ma učila absolventka parížskej Sorbony, pani profesorka Sliačanová. Nepoznám krajšie hodiny slovenčiny. Koncoročná písomka v treťom ročníku mala tému Bez slovenčiny by sme boli ako rozviazaný snop..., bol to citát Ľudovíta Štúra. Pani profesorka nám rozprávala aj mimo učebných osnov o talianskom neorealizme, rozoberali sme Kráľa Ubu a mali sme na tie časy skutočne dobrý prehľad o literatúre. Boli sme stredoškoláci, od ktorých sa nevyžadovalo nič podobné, ale vďaka prístupu pani profesorky som slovenčinu miloval a to mi ostalo.

* Kľúčové slová z názvov vašich prvých kníh sú – hľadanie, cesty, vzťahy, súvislosti. Vyjadrujú systematiku vášho tvorivého procesu?

– Nemusím si hľadať témy, tých mám nadbytok. Vždy však hľadám cestu, ako danú tému spracovať čo najhlbšie, pre čitateľa atraktívne a zároveň prehľadne. Napríklad téma spracovania kovov našimi pradávnymi predkami úzko súvisí s geologickými procesmi, ktoré sa na Zemi udiali ešte pred úsvitom ľudstva, ale predznamenali vznik a rozvoj civilizácie o milióny rokov neskôr. Vzťahy rôznych dávnych kultúr boli postavené na obchode s kovmi, čo pretrvalo až do dneška. Je to taká široká tematika, že uchopiť ju nebolo vôbec jednoduché, ale rád som sa do toho pustil. Tie štyri spomenuté slová – hľadanie, cesty, vzťahy a súvislosti sú systémovou osou môjho prístupu k spracovaniu témy.

* Pri knihe Slovník z Wasetu ste sa zmocnili témy egyptskej civilizácie formou hesiel. Zvolili ste takýto postup pre šírku témy a lepšiu prehľadnosť?

– Inšpiroval ma tak trochu slávny Chazarský slovník od Milorada Paviča, ktorý použil pre svoj román netradičnú zaujímavú formu. S majstrom Pavičom mám spoločný systém výstavby knihy, ale žiaľ, už nie čaro jeho srbského humoru, ktorý mi nie je vlastný a ani sa s ním nedá pracovať na knihe, akú som mal na mysli. Môj Slovník z Wasetu je pokus o spojenie literatúry faktu so slovníkovými informačnými heslami do netradičného celku so zámerom predstaviť dávny aj nedávny Egypt. Nie je to však slovník s abecedne zoradenými heslami. Každé heslo má svoj vlastný príbeh a je zaradené do istého okruhu v daných súvislostiach. Nejde o klasickú formu encyklopédie, skôr o voľnú no prehľadnú prácu s heslami. To všetko cez príbehy protagonistov z obdobia vlády slávnej kráľovnej Hatšepsut. O nej som písal už aj v knihe Dvanásť nocí s kráľovnou Hatšepsut z roku 1998.

* Osud tejto panovníčky vás zjavne oslovil. Čo si myslíte o tom, že práve ona mohla byť biblickou kráľovnou zo Sáby?

– Na túto otázku nemôže nikto zaručene odpovedať kladne, ani záporne. Sú isté indície, ktoré naznačujú, že práve Hatšepsut by mohla byť predlohou pre biblickú postavu kráľovnej zo Sáby. Pomôžem si citátom z knihy Christiana Jacqua Egypťanky: ,,Jediná žena, ktorá prejavila toľko duchaplnosti ako Šalamún a podrobila jeho inteligenciu ťažkej skúške, bola kráľovná zo Sáby, ktorá prišla z ďalekej zázračnej krajiny. Nebola nakoniec Hatšepsut vzorom postavy pre kráľovnú zo Sáby? Krásna, inteligentná, múdra, s magickými schopnosťami.“ Toľko Christian Jacq a ja dodávam, že tá ďaleká zázračná krajina bola podobná bájnemu Puntu, Egypťanmi ospevovanému v súvislosti s výpravou panovníčky Hatšepsut.

* Nevykresľujete históriu priveľmi farebne?

– Dejiny máme spoznávať, aby sme sa z nich poučili, prípadne ich vedeli interpretovať aj netradične. Mnohé je potrebné dať až do beletristickej formy s istou dávkou poetickej licencie, aby autor mohol čo najlepšie podať svoju verziu príbehu, doloženú najnovšími objavmi a názormi iných. Každý, kto chce napísať podobnú knihu, musí vystúpiť na poriadne vysokú pyramídu literatúry. Ja som vystúpil až na jej samý vrchol a nosím ho v sebe. Slovník z Wasetu považujem za nový typ knihy v slovenskej literatúre faktu, dá sa čítať kdekoľvek, kde ju otvoríte a dá sa použiť aj ako doplnkové čítanie k iným knihám o Egypte.

* Aj vaša najnovšia kniha Omyl pána Heyerdahla naznačuje, že dejiny sa mohli uberať rozličnými smermi. Tentoraz ste zamierili do Polynézie. Čím vás inšpiroval tamojší genius loci?

– K novej myšlienke o kolonizovaní pacifických ostrovov ma priviedol objav tamojších písomných pamiatok, podobných vikinskému runovému písmu. Najprv som sa inšpiroval na cestu do Polynézie dielom Paula Gauguina, cestou M. R. Štefánika na Tahiti a knihami Thora Heyerdahla. Tamojšie prostredie potom vo mne utvrdilo odhodlanie napísať cestopisnú esej Omyl pána Heyerdahla. Pracoval som na nej dlho, zbieral materiál, mojím poradcom bol napríklad Ing. Pavel Pavel, ktorý sa zaoberal na Veľkonočnom ostrove premiestňovaním sôch Moai. Oslovil som aj pána Heyerdahla. V roku 1987 jeho tajomníčka odpovedala na môj list. Začala sa korešpondencia, z Múzea Kon-Tiki v Oslo mi poslali knihy Aku-Aku a Kon-Tiki s venovaním od autora. Po rokoch príprav mi v januári 2007 oznámili, že čílske aerolínie lietajú z Tahiti na ostrov Rapa Nui. Vtedy sa zrodil plán expedície do Pacifiku a návrh základného rozpočtu. Bol na slovenské pomery dosť vysoký a najmä časovo a fyzicky náročný. Bolo to obdobie rozhodovania o splnení vyše štyridsaťročného sna. Po návrate vznikla kniha, v ktorej naznačujem istú možnosť kolonizovania Pacifiku, inú ako vysvetľoval Thor Heyerdahl. Severogermánski Vikingovia boli schopní kolonizovať severoamerické pobrežie, plávať popri ňom až po Hornov mys, preplávať patagónskymi úžinami, kde ich zachytil Humboldtov prúd, a tak sa dostali až do Peru. Transpacifickými prúdmi plávali do Tichomoria. Červenovlasí modrookí príslušníci pacifickej kráľovskej rasy majú všetky vonkajšie genetické znaky stredovekých Vikingov.

* Čo ste si z Pacifiku priviezli na pamiatku?

– Nenosievam si hmotné suveníry. Predsa len, keď som sa vrátil z Polynézie, akosi podvedome som cítil, že ešte niečo musím urobiť. Prvého mája 2007 som sa vybral do Štefánikovho rodného kraja. Keď sme vystúpili na jeho mohylu na Bradle, prešli sme okolo vrcholu monumentu, až sme prišli na jeho čelo. Tam som do travertínovej dosky položil suchý, ale stále voňavý kvet tiaré z Tahiti. Bol to malý pozdrav z Polynézie, ktorý som si dovolil priniesť svojmu veľkému menovcovi Milanovi. R. Štefánikovi, po ktorom mi môj otec, Ján Augustín, dal krstné meno.

* Aké posolstvo z ciest po svete v sebe nosíte?

– Posolstvo, ktoré ma oslovilo, predniesol arcibiskup Damianos, predstavený kláštora sv. Kataríny na Sinaji. Keď som ho navštívil v jeho sídle v Káhire počas expedície Sinaj ´98, povedal: ,,Ukážte mi v celom tomto našom svete jediné miesto, kde sa mohol cítiť Boh doma! Jedine Sinaj je Bohom navštívené miesto...“ A potom keď roku 1999 otec Damianos prišiel na Slovensko, očarený našou krajinou, vyhlásil: ,,Máte naozajstný raj, pamätajte na to!“

Roman Kaliský-Hronský