Hravosť mám v duši

Spisovateľ, prekladateľ a dramaturg Roman Brat (1957) pôsobil v literárnej redakcii slovenského rozhlasu, od roku 2008 je dramaturgom hranej tvorby v slovenskej televízii. Venuje sa najmä literárnej tvorbe pre deti a mládež (Pochabý škriatok, O malom obrovi, Môj anjel sa vie biť), napísal však aj viacero rozhlasových a televíznych rozprávok a prózy pre dospelých Útek do raja, Pasodoble s prízrakmi a Miramar, s. r. o. Známy je aj prekladmi zo španielskej a latinskoamerickej literatúry.

Roman Brat má pestrý pracovný život. ešte sa na pultoch kníhkupectiev poriadne neohriala jeho kniha pre mládež Druhé podanie (Forza Music), už vydal Divadielka z klobúka (SPN – Mladé letá) a zakrátko predstaví ďalšiu knižnú novinku pre deti Ako naštvať Rimana.

---

Vyštudovali ste španielčinu a slovenčinu a obom odborom sa venujete dodnes. Znamená to, že už v mladosti ste mali v profesionálnom smerovaní jasno?

Ak sa za mladosť pokladá vek po ukončení vysokoškolského štúdia, tak áno. Svoju prvú knihu som preložil, keď som mal dvadsaťsedem rokov. Predtým som začínal prekladmi poviedok v Revue svetovej literatúry. Hoci som na vysokej škole študoval literatúru, jednoznačne som sa vyhranil až po skončení štúdia.čím vás oslovila práve hispánska kultúra? Kedysi na počiatku mojej profesionálnej púte bol veľký obdiv k Stredomoriu, najmä ku gréckej mytológii, neskôr k talianskej maľbe a hudbe, a potom celkom prirodzene aj k umeniu iných stredomorských krajín. Štúdium španielčiny bolo len logickým vyústením mojich záujmov. Náhoda zariadila, že na Filozofickej fakulte UK otvorili aprobáciu slovenčina – španielčina iba dodatočne. Pôvodne v zozname študijných odborov vôbec nefigurovala. Tvrdím, že to tak malo byť!

Zo španielčiny ste preložili množstvo významných diel. spomeňme napríklad prózy autorov juana josého Millása, Maria vargasa llosu, či diela dramatika santiaga Moncadu. čo pre vás znamená dobrý preklad?

Dobrým prekladateľom sa človek stáva vtedy, keď spĺňa aspoň dve podmienky: musí mať talent a musí ľudsky a profesionálne vyzrieť. Každý, kto to s prekladom myslí vážne, si musí odslúžiť svoje tovarišské roky, inak to nejde. Ale opakujem, ani talent, ani zrelý vek samy osebe nestačia. Poznal som prekladateľov, ktorí sa tejto činnosti venovali celý život, mali za sebou mnohoročné skúsenosti, no neboli v mojich očiach dobrými prekladateľmi. Bez talentu sa môže prekladateľ nadrapovať, koľko chce, nikdy neprekročí úroveň sivého priemeru.

Ktoré z preložených diel vo vás zanechalo silné stopy?

Celkom isto Llosov román Rozprávač. A nielen preto, že som sa s ním poriadne natrápil, ale aj preto, že oplýva čarom prirodzenej a nenásilnej syntézy realistického a fantastického vnímania života. Llosa nie je typickým predstaviteľom magického realizmu ako, povedzme, Márquez. Hoci kráča spolu s ním ako súpútnik – obaja boli kedysi priatelia, obaja sa stali ikonami latinskoamerickej prózy druhej polovice 20. storočia – Llosa si osvojil inú poetiku.

Preklady literárnych diel sa na slovensku v poslednom období stretávajú s kritikou. Ako vnímate ich úroveň?

Častá kritika knižných prekladov ma neprekvapuje, je opodstatnená, hoci to najhoršie máme zrejme už za sebou. V tomto zmysle slova boli pre knižnú kultúru a špeciálne pre umelecký preklad najhoršie 90. roky minulého storočia. Úplná anarchia! Do sféry umeleckého prekladu sa dostal celý rad netalentovaných a literárne nepripravených ľudí. V súčasnosti vnímam situáciu ako stabilizovanú. Vydavateľstvá si striehnu úroveň, a to je dobre!

A v porovnaní s minulosťou? Majú dnes umeleckí prekladatelia dostatok možností uplatniť sa a vzdelávať?

Na túto otázku sa mi ťažko odpovedá. Etablovaní prekladatelia majú zrejme dosť práce, mladí, začínajúci, to majú jednoznačne ťažšie ako my. Mali sme čas a priestor na štúdium, na zdokonaľovanie, oni musia plávať, ako vedia. Alebo ako nevedia. Učia sa za pochodu, preto sa dopúšťajú väčších lapsusov ako my v ich veku.

Po skončení štúdia ste viac ako dve desaťročia pôsobili v literárnej redakcii slovenského rozhlasu. Ako si spomínate na toto obdobie?

Mám byť sentimentálny? Keď som v roku 2006 po dvadsiatich dvoch rokoch odišiel zo Slovenského rozhlasu, zabuchol som za sebou dvere a spálil všetky mosty! Päť rokov som doň nevstúpil. Začal som pracovať v STV a nahováral som si, že kráčam po inej ceste, že rozhlas sa ma už netýka. Sčasti je to pravda, už nikdy nevstúpim do tej istej rieky. A či ma to mrzí? Čas veľa rán zahojí. Áno, mrzí ma to, chcel som zostať tejto firme verný po celý svoj produktívny život. Práca ma napĺňala, bol som hrdý na to, že som rozhlasák. Okolnosti však rozhodli inak.

Vaša vlastná literárna tvorba je pestrá, predsa v nej však prevládajú knihy pre deti a mládež. čím vás oslovuje písanie pre túto kategóriu čitateľov?

Muži sú celoživotne malými chlapcami. Na hlave mám sivé vlasy, ale moja duša je mladá a hravá. Taká je aj moja tvorba pre deti. Šantivá, roztopašná, slobodná. Často sa ma pýtajú, či mi nerobí problémy z pozície môjho veku vcítiť sa do postáv detí a tínedžerov. Pravdupovediac, nerobí. Ako hovorím, často som možno detskejší a tínedžerskejší ako moji hrdinovia. A vlastne, prečo aj nie? Veď som ich stvoril a vymýšľam o nich celé príbehy! Na základe mnohorakej spätnej väzby viem, že sa deťom moje knihy páčia, takže dieťa vo mne asi funguje dobre.

V knihách pre mládež sa nevyhýbate chúlostivým témam. váš posledný titul Druhé podanie otvára problém vyrovnania sa so smrťou a hľadania vlastného ja…

Kniha Druhé podanie je v mojej tvorbe ojedinelá. Je pre mňa a moju autorskú optiku zvláštna tým, že je veľmi vážna. Vo všetkých knihách pre deti a mládež sa totiž usilujem byť veselý, optimistický, humorne naladený. Ako autor túžim deti rozosmievať, baviť. Druhé podanie je iné: ťaživé, sčasti depresívne. Ale treba podotknúť, že som svojho čitateľa nenechal topiť sa v bahne problémov a dezilúzií. Aj v tomto príbehu nachádzam pre svojho hrdinu východiská, ktoré následne dodávajú knihe príchuť optimizmu.

Michal, hlavný hrdina Druhého podania, sa dostane na rázcestie, z ktorého je ťažké začať odznova. Aké posolstvo ste prostredníctvom knihy chceli odovzdať mladým čitateľom?

Každý sa môže potknúť. Dôležité je mať pri sebe niekoho, kto nám pomôže vstať a vie nás motivovať na ďalšej ceste. Michal je vrcholový športovec, a predsa sa v jeho živote vyskytnú okolnosti, ktoré ho privedú na pokraj priepasti. Táto kniha má byť okrem iného aj mementom pre dospelých, že drogy už nie sú len problémom vysokoškolákov a stredoškolákov, ale aj žiakov základných škôl! Nemali by podceňovať túto skutočnosť.

Vo vašich dielach pre deti a mládež vystupuje do popredia dôležitosť odvahy. je to ten správny recept, ako prežiť neraz strastiplné obdobie detstva a dospievania?

Ktovie? Nezamýšľal som sa nad tým. Odvaha, rovnako ako láska, má mnoho podôb. Existuje veľa druhov odvahy. Myslím si, že skôr láska dokáže prekonávať prekážky tohto typu. Ak zatvrdnú detské srdcia pre nedostatok porozumenia a lásky, je zle. Potom už len hasíme požiar…

V knihe pre dospelých Miramar, s. r. o. otvárate tému svedomia a morálky. traja priatelia, ktorých „zomelie“ život po divokých novembrových udalostiach, sa s novopečeným kapitalizmom vyrovnávajú po svojom. kde ste našli inšpiráciu? ovplyvnili porevolučné roky aj vaše vzťahy?

Po novembri 1989 boli takýchto a podobných tém plné ulice. Stačilo sa pozerať a počúvať. Nie všetci totiž zvládli nával slobody a demokracie. Podnikanie, túžba po majetkoch a moci zmenili mysle a charaktery ľudí tak, až to vyráža dych. Poznám prípady, keď sa celoživotní, veľmi dobrí priatelia začali nenávidieť pre peniaze. Pocit finančnej sily a chuť neobmedzene rozhodovať im „udreli na mozog“.

Nemenej dynamický a  napínavý je aj váš predchádzajúci román pre dospelých, Pasodoble s prízrakmi. opäť je akousi ústrednou témou boj dobra a zla, vlastného svedomia a bezohľadnosti okolia. sú to vaše dominantné literárne či životné úvahy?

Pasodoble s  prízrakmi je moja srdcová záležitosť. Téma o tom, kto sme, kam kráčame, čo všetko sme schopní urobiť pre svoju identitu, ľudskú i národnú, v čom tkvejú naše priority, čo je dôležitejšie: ostať samým sebou alebo splynúť s masami, pretože je to pohodlnejšie. Sú to vážne otázky a páčilo sa mi na ne hľadať odpovede.

Ako by ste z pohľadu autora porovnali písanie pre deti a pre dospelých? ktoré z nich je vám bližšie, prípadne – ide vám niektoré z nich ľahšie?

Keď som podotkol, že sa mi páčilo hľadať odpovede na závažné otázky, minulý čas som nepoužil náhodne. Momentálne nepociťujem potrebu písať pre dospelých, úplne ma pohlcujú detské a tínedžerské témy. Mám ich plnú hlavu a ešte nejaký čas im budem venovať pozornosť. Deti sú pre mňa absolútnou prioritou. Celý život ma uchvacujú, myslím si, že im rozumiem, a usilujem sa prostredníctvom svojich kníh pozitívne vstupovať do ich myslí. Vnímam to ako svoje poslanie.

Spisovatelia sú vo svojej tvorbe skôr individualisti, vy ste spolu s autorkou Gabrielou Futovou napísali dve knihy pre mládež: Zmätené dvojičky zo slepej uličky a Chlapci padli z višne, dievčatá z jahody. Ako s odstupom času vnímate túto spoluprácu? Boli ste nútení vzájomne sa prispôsobovať alebo ste si literárne sadli?

Spolupráca s Gabikou Futovou bola skvelá. Samozrejme, že sme sa jeden druhému museli prispôsobovať, ale spoločnú reč sme našli bez väčších problémov. Fungovali sme na rovnakej vlnovej dĺžke, teda nijaká disharmónia. Naopak, podarilo sa nám autorsky zladiť, čoho výsledkom sú dve úspešné knihy, ktoré deti milujú. Dôkazom toho sú nielen priaznivé slovné i písomné ohlasy, ale aj neuveriteľne úspešný predaj.

Druhé podanie je zatiaľ vašou poslednou knihou. na čom v súčasnosti pracujete?

Už nie poslednou, ale predposlednou, lebo pár mesiacov po nej vyšli v minulom roku moje Divadielka z klobúka, štyri divadelné hry pre žiakov prvého stupňa základných škôl. A keďže sa usilujem pravidelne písať, podarilo sa mi stvoriť aj úplne nový text. Bude ním sčasti historický, sčasti súčasný román s grotesknými prvkami Ako naštvať Rimana. Trochu som sa zasa vyšantil, ale prečo nie? Humor je korením života a ja mám rád dochutené texty. A verím, že aj deti.