Vyhľadávanie
Ilúzie o porozumení
Neviem, či je to zhoda náhod, zákonitosti času a prírody, ale básnici akoby sebadozrievaním čoraz častejšie vystupovali zo svojich intímnych mlčanlivých básní. Vchádzajú do reálneho života, akoby tam, uprostred nášho rozorvaného času hľadali blízke duše, aby sa práve s nimi pokúšali nájsť odpoveď. Aj keď nepokojnú, aj keď nedefinitívnu... Zdá sa mi, že tento môj pocit platí aj pre tvorivý život Daniely Hivešovej-Šilanovej, poetky, scenáristky, režisérky, publicistky a v ostatnom čase výraznej obhajkyne ľudských práv romskej menšiny na Slovensku. Jej tvorba sa od lyrických reflexií jej prvých zbierok výrazne zmenila. Akoby čoraz viac začala ctiť iných ako seba.
o Hľadáš ľudí, počúvaš ich, aby si lepšie poznala človeka alebo seba?
-- Asi je to všetko vec vzťahov. Nič neexistuje samé osebe. Teda existuje, ale nevypovedá, respektíve vypovedá len samé osebe. Takže -- krása existuje. Ľahostajná k ľudskému hodnoteniu. Avšak bez toho hodnotenia je mlčiaca. Krása sama osebe existuje skutočne až vtedy, keď ju niekto vníma.. Človek, samozrejme, existuje aj bez toho, či ho niekto vníma, naozaj však existuje len vtedy, keď komunikuje, aj keď aj jeho nekomunikácia je istý spôsob komunikácie. Je to akýsi proces sebaidentifikácie a potom sebapotvrdenia vo väzbe na iných -- na jednotlivcov, na väčší celok, komunitu, spoločenstvo. V zásade človek potrebuje odozvu. Aj keď nie rovno súzvučnú rezonanciu. Potrebuje sa konfrontovať s inými názormi. Možno je to potreba presadiť sa, to znamená spoznať, spoznávať sám seba a presadzovať sa v akejsi idealistickej viere, že má čo nové povedať. Že objavil niečo nové. Zatiaľ však objavil len seba a pravdepodobne mylne sa nazdáva, že to je nové aj pre iných. Ale nie je. Na to príde neskôr. Tým procesom prešiel každý. Aj ja. Od tvorby, od poézie som nikdy nečakala závery. To som vedela akosi spontánne od začiatku. No prísť na to, že poézia je hľadanie otázok, k tomu som sa musela dopracovať.
o Ako toto poznanie zmyslu tvorby aplikuješ na iných, na mladých, s ktorými spolupracuješ?
-- Ak ma teraz niekedy prizývajú hodnotiť poéziu, hovorím len jedno: zaujíma ma tvoj osobný svet. Si oroginál, a tak hľadanie teba v tvojom texte je pre mňa ako čitateľa to najzaujímavejšie. Nie tvoja schopnosť pekne hovoriť. A miera toho, ako mi ty sprostredkuješ seba -- svoju správu o svete -- je mierou kvality tvojej výpovede. Či je to poézia, neviem. Ale správa o svete, ako ho vidíš ty, je cenná, lebo to jediné je nové. Lebo aj ty si nový, nová. Pravdepodobne najťažšie je vždy to hľadanie spôsobu očisťovania sa od nánosov poznania, vedomostí, teórie -- ale bez toho by to nešlo. lebo bez poznania iného by si zas len objavoval staré.
o Z bratislavskej ulity umeleckých vzťahov, redakcií časopisov a vydavateľstiev, klubového vždy neomylného tvorivého i spoločenského života si pred časom -- tak trochu prekvapujúco -- odišla do Prešova; bolo to zo súkromných dôvodov. Tvojou profesionálnou stanicou na východnom Slovensku sa stala redakcia závodného časopisu vo výrobnom podniku. Možno v istých umeleckých kruhoch si si vyslúžila aj pohŕdanie za tvoje možné ,,hľadanie socialistických foriem" medzi robotníkmi. Čo si tam hľadala, čo si našla a čo si nenašla?
-- Práve tú pominuteľnosť i večnosť. Pominuteľnosť hodnôt v zmysle nálepiek, označenia a večnosť hodnôt v ľuďoch. Zistila som, že ľudia sú kvalitní a hodnotní a hodní záujmu aj bez záujmu dobového hodnotenia. Samozrejme, hľadla som potvrdenie téz, o ktorých sme sa učili, ktoré boli ako hodnoty uznávané... To som nenašla. Našla som niečo celkom iné -- popretie tých téz a pochopenie celkom iných. Môj pobyt vo výrobnom závode bol mojou ďalšou školou. Školou vzťahov.
o Ako je na jednej strane možné v umení -- a predovšetkým v slovesnom umení, teda v literatúre -- skĺznuť do otrockej služby spoločnosti, doby, niektorým ideám, politickej alebo náboženskej moci, rovnaké nebezpečenstvo číha na tvorcu, ktorý slúži výlučne zákonom čistej formy. Forma vie byť k tvorcovi rovnako krutá ako každý iný vládca. Ktorá závislosť je podľa teba nemilosrdnejšia, nebezpečnejšia? Nazdávaš sa, že politika patrí do umenia?
-- Ak je politikum vec verejná, nemôže sa bez nej zaobísť človek, ktorý túto verejnosť tvorí, je jej objektom i subjektom. Má teda právo presadzovať určitý spôsob spoločenského -- verejného, a teda aj politického usporiadania života. Prízemné politikárčenie, presdzovanie vlastných alebo skupinových záujmov do umenia určite nepatrí. A ak, je to určitý druh príležitostnej tvorby.
o Naša civilizácia čoraz viac zanedbáva tvorbu kultúrnych hodnôt, a nejde len o umenie. Mám niekedy pocit, akoby sme prestávali vedieť, čo je vlastne zmyslom tvorby, akoby sme tvorbu prestávali potrebovať. Kto alebo čo je príčinou tohto stavu, v ktorom akoby sme si naozaj systematicky ničili schopnosť a potrebu tvoriť a cieľavedome si tak pílili konár, na ktorom sedíme?
-- Dnes všetci vieme všetko cez televíziu a internet. Dejiny na jedno kliknutie. Nepomáha nám to. Sloboda dovoľuje povedať všetko. Slovo stratilo svoju hodnotu. Po roku 1989 vystúpil V. Havel v Anglicku. Simon Garfunkel povedal: Závidím krajine, kde má slovo takú moc, že preň zatvárajú ľudí... Takže ak nechceme, aby pre slovo a jeho silu, teda aj jeho výpovednú hodnotu, zatvárali ľudí, čo nechceme, nemôžeme povedať, že na príčine je sloboda. Na príčine je len neochota navzájom sa počúvať. Bohorovnosť človeka. Pýcha. Pohŕdanie citmi. Pohŕdanie sentimentom. Potreba tvoriť existuje. Možno len priveľmi ľpieme na starých kritériách hodnotenia. Pripusťme, že existuje nové ľudové umenie -- umenie asfaltu, sprejov, platikových fliaš, ľud vždy tvorí z toho, čo má k dispozícii... Aj dnes tvorbu potrebujeme. Potrebujú ju grafiti, potrebuje ju mládež -- aj vo svojom obliekaní, ktoré, hoci navonok vyzerá agresívne, koženkovo a bojovo, vyjadruje vlastne strach a bezmocnosť.
o Už niekoľko rokov ťa vnímam ako fascinovanú obhajkyňu ľudských práv romskej menšiny. Obdivujem ťa a vážim si to. Keď však počúvam tvoju báseň s touto témou, nevyhnutne sa vo mne zobúdza skeptická otázka, či sú ešte možné návraty k prírodnému, k prirodzenému. Jestvujú ešte čisté žriedla? Sú nimi, respektíve môžu nimi byť aj menej civilizované etnické skupiny, za ktoré u nás považujeme aj väčšinu Rómov? Ako je to vlastne? My bieli, civilizovaní ich chceme učiť a prispôsobovať našej kultúre, ale zároveň sa chceme práve prostredníctvom ich prírodnej kultúry vrátiť k prameňom? Neškodíme si vzájomným ovplyvňovaním? Neklameme sa? Nežijeme v nejakých ilúziách o ideálnom porozumení?
-- Áno, škodíme si a klameme sa. Nežijeme v ilúziách o ideálnom porozumení. Pretože slová o porozumení sú zatiaľ stále len slovami. Počas celých dejín ľudstva. Sú politickou zbraňou. Sú zastieracím manévrom a dymovou clonou. Na oklamanie tých, ktorých v skutočnosti chceme ovládnuť. Pýtaš sa na existenciu čistých žriediel. Mohli by sme povedať -- niet ich. Zašpinili sme ich. My, nadľudia. Možno v dobrom úmysle niečo priniesť. Ponúknuť. Keby to bolo tak, existovali by. Samozrejme, vzýjomne by sa asi ovplyvňovali, čiže niečo zo svojho by strácali a niečo z iného by prijímali. No zároveň môžeme povedať, že čisté žriedla sú zachované v ľudovaom umení. To by sme mali zachovávať a hodnotiť ako najvzácnejšie. Mám na myslei pamäť všetkých spoločenstiev -- národov, nielen ako ty hovoríž, menej civilizovaných etnických skupín. Otázka prežitia tejto pamäti súvisí s našou mierou uvedomenia si jej neopakovateľnosti, jedinečnosti, potrebnosti pre ich a našu vlastnú sebaidentifikáciu -- pre nestratu identity.
o Vytvorila si špecializovaný časopis pre Romov, robíš s nimi profesionálne divadlo, diskutuješ na politických fórach... Isto si sa často dostala do zložitých spoločenských situácií. Napriek všetkému cítim z tvojej práce sústavný zápas o prebudenie živého a tvorivého života Romov, s ktorými pracuješ.
-- Je to všetko veľmi zložité. Preto by som poopravila tvoju formuláciu: cítim z tvojej práce sústavný zápas o prebudenie živého a tvorivého zápasu Romov. Nie, ich život je živý a tvorivý. A ja zápasím o prebudenie živého záujmu Nerómov o Rómov. Pretože na to, aby existovali, potrebujú vzťah. Vzájomný. Nie direktívny, prikazovací. Ale vzťah.
o Čo teda Romovia potrebujú?
-- Žiada sa mi povedať: pokoj. Pokoj na vlastný vývoj. A ten im už nemôžeme dať, lebo sme už zasiahli do ich vývoja. Dávno, pred stáročiami. A zasahujeme sústavne. Z istého hľadiska je to prirodzené -- zasahovať do života niekoho iného. Tento vzťah sa odohráva aj pri náhodnom stretnutí hoci len dvoch ľudí. Tento vzťah sa odohráva na susedskej úrovni, vo vzťahu priateľov, aj láska je prispôsobovanie sa -- možno tu, možno v tomto vzťahu je cesta, ktorej sme schopní porozumieť. Láska vzniká z istého druhu obdivu, mení sa na túžbu žiť spolu a v mene tohto cieľa sme ochotní aj schopní sa navzájom prispôsobovať. A tu je ten okamih: prispôsobovať sa navzájom. Ale navzájom! V tom je obsiahnutý aj istý stupeň ovplyvňovania.
o Myslíš, že práve ženskosť, ženské vlastnosti, napríklad materský princíp, potreba ochraňovať, zveľaďovať ti popmáha v tejto tvorivej činnosti?
-- Neviem, rovnako ako materský princíp by som vedela identifikovať aj otcovský princíp... Ochraňovať a zveľaďovať nechápem len ako ženský princíp, naopak: ochraňujú a zveľaďujú aj muži. Nevidím v tom rozdiel. Možno je to princíp vodnára, ale rozhodne je to potreba dať priestor iným, chcem spolupracovať, chcem rozvíjať v druhých to, čo nemám ja, potom môžem spolupracovať. Mne osobne vo vzťahu Romov ku mne pomohol môj záujem. prejavila som záujem. Nič viac. A nič menej. Záujem o ich jazyk, záujem o človeka. Romovia vnímajú gadžov ako celok. Záujem Neromov nebol nikdy úprimný. To donútilo aj Romov, aby ich správanie nebolo priame. napríklad medzi Romami je klamanie tabu. Klamanie si vzali od nás. A oklamať svojho nepriateľa nie je hriech. Oklamať gadža teda tiež nie.
o Ako by si teda pomenovala ten správny, ten vhodný spôsob vzájomného spolunažívania, chápania jeden druhého?
-- Pochopenie pre mňa znamená nič viac a nič menej len schopnosť vcítiť sa do iných či inak civilizovaných ľudí. Chápať všetko tak, ako keby som ja mal byť práve tým Romom v Rudňanoch alebo na Luníku. Romom nesmieme brať ich identitu. Tak ako my by sme si nemali nikomu dať brať tú našu. Ludvík Vaculík, slávny český disident, spisovateľ a novinár, napísal roku 1994: ak majú Romovia svoju vlastnú kultúru, bolo by možno lepšie nájsť nejaké miesto, kde by mohli žiť podľa svojho, ako v nejakej rezervácii. Ďalší český disident a spisovateľ Karel Pecka navrhol (v knihe Tíživé mlčení od amerického novinára Paula Polanského, vo vydavateľstve Fedora Gála v Prahe vyšla roku 1998), aby pre Romov v Českej republike platili zvláštne zákony. Čo potom čakať od menej vzdelaných ľudí? Ale preboha, prečo si vždy myslím, že ľudia vzdelaní -- pardón, vzdelanie s tým nemá takmer nič spoločné -- umelcia a najmä spisovatelia by mali byť alebo sú iní?
Ľuba Hajková
