Viktor Timura (1938) študoval na vojenských školách v Bratislave a na Morave, neskôr filozofiu, estetiku, teóriu a dejiny umenia v Prahe a Bratislave. Venuje sa najmä filozofii, kulturológii a dejinám, napísal monografické štúdie o  J. Kollárovi, P. J. Šafárikovi, Ľ. Štúrovi a P. Jarošovi, je spoluautorom vedeckej publikácie Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. Tento rok mu vyšli dve knihy: rozšírené vydanie Zamlčaných dejín a básnická zbierka Ponad víchrice (obe Eko-konzult).


Na začiatku kariéry si bol profesionálny vojak, čo ťa doviedlo k literatúre?

K literatúre som sa dostal tak ako väčšina ostatných „literátov“ – na gymnáziu, aj keď bolo vojenské. Neskôr, vo vojenskom učilišti, sme vydávali vlastný časopis Poľnica, ktorý som viedol. A nebol to hocijaký časopis. Jedno z jeho čísel, v ktorom vyšli verše mne a J. Bobákovi, vyzdvihla aj Mladá tvorba v roku 1959.

Pôsobil si aj v Literárnom informačnom centre, ako hodnotíš toto obdobie?

Bola to pre mňa celkom iná skúsenosť po 42 rokoch služby v armáde. Bolo to veľmi hektické obdobie v politických krážoch. Nový riaditeľ LIC v roku 1998 nastúpil do funkcie s úlohou zrušiť organizáciu. Som rád, že som sa do značnej miery v spolupráci s vtedajšou riaditeľkou sekcie umenia na MK SR pani Károvou pričinil o to, že sa tak nestalo. Aj keď sme museli znížiť počty zo 117 pracovníkov na 25 a skrátili nám rozpočet z 21 na 15 miliónov korún. Gniavili nás, kde sa dalo, ale prežili sme to a LIC plní dnes svoju úlohu ďalej. O tom by sa dala napísať kniha.

Tvojou dlhoročnou láskou sú slovenské dejiny, prečo?

Omyl. Mojou láskou neboli a nie sú dejiny v zmysle historiografie, aj keď ma takto chápe väčšina čitateľov. Historiografia sa píše pre žijúcu generáciu, preto každá generácia a každá zmena politického systému prehodnocuje minulosť. Mojou láskou je filozofia a  kulturológia. Venujem sa filozofii dejín, ktorá nepracuje historiografickou metódou, ale filozofickou a kulturologickou. Na základe syntézy interdisciplinárnych poznatkov hľadá súvislosti a vytvára všeobecný obraz dejín, ktorý sa nemení s každou generáciou. Moje prvé dve publikácie (Generácia Všeslávie a Slovienske kontinuá) sú filozoficko-literárnohistorické, tretia (Peter Jaroš) literárnohistorická, ďalšia (Ľudstvo a dejiny) je filozoficko-teoretická k problémom filozofie dejín a posledné dve (Dávnoveká Európa a Zamlčané dejiny) sú konkrétnou aplikáciou filozoficko-teoretických prístupov na filozofiu dejín Európy (Eurázie) a Slovenska. Zamlčané dejiny vydané v roku 2014 boli vypredané a vo februári vyšlo rozšírené vydanie, ktoré ďalej významne mení pohľad na našu minulosť. V ankete Nového slova Zamlčané dejiny vyhodnotili ako Najlepšiu knihu roka 2014.

Na čo by sme nemali pri pohľade do dejín zabúdať?

Na to, že Európa a Európania žijú vo falošnom historickom povedomí, že historici západnej Európy z mocenských pozícií vytvorili dejiny, ktoré zodpovedajú záujmom európskych veľmocí, a nie skutočným historickým udalostiam, ako sa v Európe od najstarších čias realizovali. Charakteristické je ignorovanie prínosu slovanských národov do európskych dejín.

Práve vyšla tvoja jediná zbierka poézie, ako by si ju priblížil čitateľovi?

S mojou poéziou je to dosť komplikované. Verše som písal asi od 17 rokov do roku 1971. Výber z tohto obdobia je v prvej časti zbierky pod názvom Nebesá v hlave a ešte aj v cykle O ružiach a tráve a Z plnej poľnej vzdoru zaradenom v druhej časti zbierky pod názvom Víchrice svedomia. V  prvej časti je zväčša lyrika a  verše o  domove. Druhá časť obsahuje protivojnové verše. Po napísaní cyklu Z plnej poľnej vzdoru, kde sú verše proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968, som si uvedomil, že moja poézia nemá vo vtedajších pomeroch nádej na publikovanie, a venoval som sa filozofii a kulturológii. Myslím si, že som urobil dobre.

K poézii som sa sporadicky vrátil až po politickom prevrate v roku 1989, keď som ironizoval niektoré spoločenské javy. Zaradil som ich pod názvom Grimasy medzi cyklus Z plnej poľnej vzdoru a  Mizerére. Keď vo februári 2013 došlo k  prevratu v  Kyjeve, v  krátkej dobe zo mňa vytryskli verše zaradené do cyklu Mizerére. Sú namierené proti politickým intrigám, manipuláciám, zavádzaniu a  klamstvám, demagogicky smerujúcim na prípravu veľkej vojny proti Rusku. Nie metaforou (aj keď sa jej nevyhýbam), ale presným pomenovaním javov siaham na kostnú dreň tomuto vojnovému šialenstvu. V tom je moja zbierka odlišná od tých, ktoré u nás vychádzajú posledných dvadsať rokov síce s  peknými metaforami, ale bez súvislosti s  tým, čo sa deje v  spoločnosti a  vo svete. Verím, že si moje verše nájdu cestu k čitateľovi.