Ísť s prúdom je oveľa ľahšie, ako ísť proti nemu...

* Začneme slovami Henryho Millera: ,,Je naozaj spisovateľom, alebo si to iba nahovára? Každý má predsa talent a pokiaľ si ho cibrí, musí čosi vyprodukovať. Stačí to však? Mal by pri písaní cítiť oheň, vášeň, neodolateľnú posadnutosť.  Možno by sa ani nemal zaoberať tým, či bude kniha dobrá alebo zlá. Keď človek píše, nemyslí na nič iné. Písať, písať, písať..." Čo ty na to? Cítiš aj ty oheň, vášeň a neodolateľnú posadnutosť, keď píšeš? Alebo trpíš? Rehoceš sa?

– Bol by som šťastný, keby som sa dokázal pri písaní smiať. Keď som chodil na strednú školu, poézia mi poskytovala akýsi druhý svet. Nikto nevedel, že sa pokúšam písať básne, vlastne vtedy som to nebral ako konkrétne písanie poézie. Bol to môj spôsob, ako sa vyrovnať so svetom a najmä sám so sebou. Skrátka, ja som písať musel. Na hodinách slovenčiny som sa zoznamoval s rôznymi básnikmi, ktorí mi takmer nič nehovorili, dokonca si pamätám, že keď sme preberali Jána Kostru, tak som o ňom napísal básničku, ktorá sa začínala: „V krajine mŕtvych tiel,  /  žil kedysi básnik, bez krídel“. No mal som rád štúrovcov – Chalúpkovo Mor ho!, Zakliatu pannu vo Váhu a divného Janka od Janka Kráľa či Sládkovičovho Detvana. Cítil som z nich ohromnú energiu a vieru.

Kedysi som písal veľké množstvá textov. Hádam každý deň som po večeroch tajne čarbal na papier, často nezmyselné spojenia slov, ktoré som vedel lúštiť len ja. Ale mal som z toho radosť, aj keď to boli zväčša veľmi temné témy. Myslím si, že písanie má v sebe úplne všetky živly, všetky stavy, priestory, možnosti. Zdá sa mi, že ak by som mal k niečomu prirovnať slobodu, tak k poézii.                                            

* Po dvoch knižkách sa zvyčajne nerekapituluje, ale aj napriek tomu som zvedavý, ako dnes vnímaš svoj debut? Vraciaš sa k starým textom, alebo sú už nadobro a „nazlo“ odložené ad acta? Veď si len spomeň na Ondruša...

– Na svoj debut si spomínam mimoriadne príjemne, aby som bol konkrétny, tak predovšetkým na krst Obrazcov. Čo povedať k tomu, keď sa knižka krstí na tácni s horiacim absintom a hostia majú k dispozícii, okrem iných tekutín, aj sedem jemných tyrkysových panien… Každý si môže utvoriť vlastný obraz, čo sa odohrávalo koncom januára 2000 v suteréne na Laurinskej ulici číslo 2. Obrazce sú o hľadaní a výslednej rezignácii, sú o úsilí pochopiť sa, nájsť súvislosti, uvidieť ďalej ako za oči. Tomu zodpovedala aj grafická forma básní, kde ma silne inšpirovalo Apollinairovo pásmo jemne ,,šmrncnuté" Majakovským. Keď si niekedy prečítam Obrazce, cítim z nich tú energiu, ktorú som cítil pri ich písaní, a to je, nazdávam sa, dobré. Samozrejme, že básne majú isté chyby, ktoré by som teraz neurobil, ale určite by som v nich nič nemenil. Prosto Obrazce sú obrazce o istej dobe a mojom svete.

K starým textom sa nevraciam, teda aspoň zatiaľ nie. Nebolo by to správne a aj keď moja druhá knižka na Obrazce ešte trochu nadväzuje, je to už iný, povedal by som – hlbší pohľad na všetko, čo si dokážeš predstaviť.

* Miroslav Válek sa kedysi vyjadril o kritike v literatúre takto: ,,Kritika nie je nástroj na popravu. Skôr by som povedal, že je to  nástroj na nápravu." Nuž, ja sa práve s touto myšlienkou priveľmi nestotožňujem. Čo si myslíš o literárnej kritike, respektíve o literárnych kritikoch na Slovensku? Dokážu ťa niektoré recenzie popraviť? Alebo...?

– Dokážu ma pobaviť. Najmä akési – mne neznáme – plagiátorstvo Maroša Bančeja,  ktoré mi prisúdil nejaký recenzent (zabudol som meno...) v Romboide. Ale kvalitnú literárnu kritiku si vážim, ibaže mám obavy, ba až strach, že v dnešnej dobe je kvalitnej kritiky ako šafranu.

Nedávno sme sa v klube rozprávali o podstatne horšej veci, akou je nekvalitná literárna kritika, o absencii klasického barda. Z literatúry a celkovo z umenia sa vytratili bardi. Nie je to tak dávno, keď fungoval akýsi zákonitý proces. Kým človek vydal knižku, musel prejsť sitom posedení a vypočuť si nielen tvrdé slová o literatúre, ale aj o živote, o bolesti z tvorby, o tom, že byť skutočným básnikom nie je žiadna radosť. Boli to veľmi ťažké otázky a keď si človek úprimne odpovedá, tak musí ísť veľmi hlboko do svojho ja a nie vždy, skôr málokedy, je to príjemné. Prešiel som touto školou, neviem, či úspešne, myslím si však, že v konečnom dôsledku je to jedno. Pamätám si klub spisovateľov zaplnený naozajstnými bardmi slovenskej literatúry, ktorých som počúval, niekedy až tak, že som zabudol dýchať. A keď sa nad týmito vetami budú dnešní tzv. postmodernisti a cyberpunkeri a neviem akí silikónovo-ultrafialoví tajtrlíci smiať, tak im želám peknú a najmä horko-sladkú noc. Ak dnes máš peniaze, tak si môžeš vydávať, čo chceš, ako chceš a kde chceš, bez akéhokoľvek fundovaného literárneho pohľadu. Potom to aj tak vyzerá. Čitateľ takmer úplne rezignoval na pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu. Všelijakí ľudia si pozakladali vydavateľstvá jedného človiečika. Keď sa ich opýtaš, ako selektujú a vyberajú rukopisy, pozrú na teba krátkozrakým, ba až ,,prihlúplym" pohľadom... Akým právom rozhodujú o dobrej a zlej literatúre? Právom toho, čo sa páči im? Tak to je na literatúru skutočne slabé meradlo, to je dosť hlúpy a najmä necitlivý prístup k takej dôležitej súčasti ľudského života, akou literatúra bezo sporu je. Nuž a z tohto všetkého plynie reálna anarchia, a potom sa už fakt netreba ničomu čudovať. Ešte viac ma ,,fascinuje" skupina vydavateľov, tzv. dnešní hlásatelia ,,knihy ako tovaru". Ak si naozaj myslia, že to, čo hovoria je pravda, tak mi ich je úprimne ľúto.

* Čo je báseň? Čo je poézia? Treba si klásť takéto otázky? Je vôbec možné na ne odpovedať?

– Je, aj nie je. Čo je báseň? Báseň jednoducho je, a keď to necítiš, tak to necítiš. Samozrejme, ak niekto o sebe tvrdí, že je básnikom a píše absolútne výtvory, a ak mám na to iný názor, proti ktorému má jediný argument, že o sto rokov uvidím…, tak ho považujem za celkom milý zjav. Ale, aby som aj vážnejšie odpovedal, tak báseň pre mňa znamená úplný, vnútorný, pocitový koncentrát, ktorý musí v danom okamihu s tebou urobiť niečo, čo nie je z tohto sveta. Jednoducho, je to paralelný a autonómny priestor, ktorý je aspoň čiastočne uchopiteľný, možno opísateľný slovami. Prirodzene, prelína sa s naším svetom, ale aj s nekonečným počtom iných svetov a priestorov. Môžeš to nazvať duševnou drogou, ktorá ťa na okamih niekam odstrelí.

Neviem sa stotožniť s básnikom, ktorý reaguje na prítomné dianie, opisuje všelijaké sociálne rozbroje, velebí, či odsudzuje formou básne. Tiež nemám v poézii priveľmi rád akési ,,hračičkárenie" na úrovni slova, je to dosť plytké. Okrem toho, že sa prezentuje básnikova ekvilibristika, vlastne sa nič hlbšie nedozvieš.

A či možno odpovedať na otázku Čo je báseň a čo je poézia? Myslím si, že to možné nie je, ale takéto otázky si treba klásť.

* Pri tvojej osobe nemožno obísť časopis Dotyky. Usalašil si sa v šéfredaktorskom kresle po (často kritizovanom) Marošovi Bančejovi. Aká je tvoja vízia Dotykov do budúcnosti? Mám pocit, že práve teraz sa konečne stali časopisom pre mladých (a tiež o mladých) nielen z Bratislavy, ale naozaj z celého Slovenska. Aj napriek tomu sa na tvoje „šéfovanie“ v tomto časopise neraz poškuľuje s neskrývaným dešpektom... Tak, a teraz buď múdry!

– O Marošovom šéfovaní v Dotykoch sa vyjadrovať nebudem, bola to jeho vízia a  myslím si, že bola dobrá. Ale to som sa vlastne vyjadril. Takže tak.

Mojou skôr túžbou ako víziou je, aby Dotyky nezanikli. Redakcia je neustále vo finančnom provizóriu, čo sa odzrkadľuje úplne všade. Pre isté kruhy, ktoré o tom rozhodujú, je trápne a prinajlepšom smutné, že s tým nevedia alebo nechcú nič spraviť. Je zarážajúce, že v tejto krajine nekonečných možností sa nedokážu nájsť financie na aspoň normálne fungovanie jediného časopisu pre mladú literatúru a umenie na Slovensku. Nikto sa nechce voziť v jaguároch, nikto nepotrebuje popíjať drink v Carltone, hovorím len o tom, aby redakcia nedostávala prvé peniaze v auguste, keď ich potrebuje v januári, a o výške dotácií sa radšej zmieňovať ani nebudem. Takisto sa nazdávam, že Dotyky naozaj sú celoslovenským časopisom pre mladých umelcov. Samozrejme, občas sa objaví aj tvorba starších autorov, ale najlepšie porovnanie literárnych názorov je práve prostredníctvom tvorby. A mojou víziou je pokračovať v tomto trende, aby Dotyky naďalej plnili svoju úlohu a boli časopisom, ktorý neustále mapuje vývin mladej slovenskej literárnej a umeleckej scény.

* Spisovatelia na Slovensku sú „rozporcovaní“ do rôznych spolkov, združení, organizácií či skupiniek, sekcií... Neraz to medzi týmito hŕstkami zaiskrí. Niekedy mám pocit, že každý slovenský spisovateľ je (najmä podľa členstva v jednotlivých združeniach) už vopred politicky zaradený, alebo umelecky odpravený. Kvalita textu je sekundárna, dôležité je meno... A možno sa mýlim.

– Dobre vieš, že sa nemýliš. Zaráža ma, kam sa podela sila spisovateľa. Kde sú tí veční a neohrození ,,bojovníci za človeka", kde sú tí nesmierni titani, ktorí sa dokázali postaviť a vzoprieť každej dobe? Kde sú tí skutoční vodcovia? Alebo je už naozaj všetko v tejto spoločnosti hnilé a odsúdené na zánik? Asi to tak má byť, že po dobe prázdna a falošných ilúzií, akou je aj tá naša, príde čas, keď to praskne ako morový vred, keď príde podobná morálna pohroma ako v starom Ríme a svet sa opäť obrodí a stane sa miestom, kam sa vyplatí narodiť...

U spisovateľov očakávam istý nadhľad. Je smiešne, ako sa degradujú na posluhovačov, poslíčkov a najmä otrokov doby, otrokov a pritakávačov. Je to aj hanba. Alebo sú všetci slepí a neprekáža im to, ba možno sú spokojní, lebo ísť s prúdom je oveľa ľahšie, ako ísť proti prúdu... 

* Nie je za čo nakrúcať slovenské filmy, nie je za čo prekladať a vydávať dobré knihy mladých autorov, nie sú peniaze pre mladých hudobníkov, ktorí nemajú ambície „zafarbiť“ si nosy na hnedo... Prečo sa u nás vždy „nájdu“ peniaze len na súťaže krásy, šport, prípadne na platy niektorých „spisovateľských“ funkcionárov?

– Pretože kultúru sa podujali robiť obchodníci. Absolútne necitlivé strojčeky ekonomických ,,pre a proti", účtovníckych ,,má dať a dal". Je im jedno, o čo tu ide, pre nich je podstatný zisk a za tým pôjdu aj umierajúcemu zlatý zub vytrhnúť. Som krutý, ale už sa na to skutočne nedá pozerať. Nebudem chodiť žobrať a so stuhnutým sedacím svalom prosiť podnikateľov o almužnu. Nie z pýchy,  preto, že týmto spôsobom by som im len pritakával. Nemám nič proti súťažiam krásy, osobne som presvedčený, že naše dievčatá sú najkrajšie na svete, tak isto nie som proti športovým podujatiam. A prečo sa na tieto podujatia nájdu ohromné peniaze, z ktorých by Dotyky fungovali desať či dvadsať rokov? Nuž nájdu sa preto, lebo ich rozdeľujú obchodníci a tým ide o sledovanosť o veľkolepú reklamu, teda o biznis. Z ľudí sa stali otroci peňazí, pomiatli sa a pomýlili si skutočnú slobodu so slobodou finančnou. A spisovateľskí funkcionári? Nuž pre mňa sa mnohí stali naozaj funkcionármi, ktorí v pracovnom zápale zapaľujú aj hranicu pod vlastnou literárnou tvorbou, samozrejme, česť výnimkám. My v Dotykoch sme minulý rok nemali takmer sedem mesiacov výplatu, takže čo už.

* Čím sa zaoberáš teraz? Máš nejaké plány, sny, ciele?

– Onedlho by malo byť na svete nové číslo Dotykov, takže ho ešte dobrusujeme. Začal som pomerne intenzívne písať a sám som zvedavý, čo z toho bude – prinajhoršom tretia knižka. A plány, sny a ciele? Nuž plány veľmi neplánujem, sny si vysnívam a ciele sú tam, kde je všetko biele ako snežná planina.

Zhováral sa Marián Grupač