Vyhľadávanie
ČÍM ŽIJE LITERATÚRA
Dnes sa do našej ankety zapojila Ivana Dobrakovová, víťazka literárnej súťaže Poviedka 2008 (poviedka Žiť s Petrom). Narodila sa 17. 4. 1982 v Bratislave, žije v Turíne. Vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo, anglický jazyk a francúzsky jazyk na Filozofickej fakulte UK. Pracuje ako prekladateľka na voľnej nohe, preklady poviedok publikovala v Revue svetovej literatúry a v Raku. Vo vydavateľstve PT Marenčin jej vyšiel preklad románov Sneh od Maxence Fermina, Vymazaný muž od Françoisa Soulagea a Ruský román od Emmanuela Carrèra. Poviedky píše už vyše päť rokov, publikuje najmä v časopise Rak.
– Nemám pocit, že by sa slovenskej literatúre darilo prenikať do každodenného života. Keď to porovnám napríklad s Talianskom, kde sa dajú knihy od talianskych autorov kúpiť na benzínovom čerpadle alebo v potravinách, či s Francúzskom, kde sa knihy od francúzskych autorov stávajú bestsellermi a dosahujú náklady niekoľko sto tisíc, ide na mňa skoro až depresia. Najmä preto, lebo si myslím, že slovenskí autori sú kvalitou porovnateľní a mnohokrát lepší, než tí francúzski alebo talianski. Len o nich nikto nevie. Najmä ma hnevá taká tá predpojatosť, to, že mnohí čitatelia majú apriori pocit, že slovenskí autori ani nemôžu byť dobrí, lebo veď sú slovenskí a slovenská literatúra, tú si predsa pamätajú ešte zo školských lavíc, vedia, čo si o nej myslieť, viď Pani Rafiková a Hájnikova žena. A pritom sa ani len nepokúsia niečo si od moderných autorov prečítať, dať im aspoň šancu. Na vysokej škole som mala spolužiaka, ktorý sa chválil tým, že za celý život neprečítal ani jednu slovenskú knihu. Profesorovi povedal, že chyba bude asi v slovenskej literatúre. Nemyslím si, že by bola chyba tam. Skôr v postoji mnohých ľudí.
– Chýbajú peniaze, ale to všetci vieme. Zdá sa mi, že okrem peňazí chýba najmä osveta, ak to tak môžem nazvať. Nedávno som sa rozprávala so svojím bývalým slovenčinárom. Dozvedela som sa, že podľa nových osnôv sa na stredných školách má venovať ešte menej času literatúre (v prospech gramatiky!). To sa mi zdá nehorázne. Veď práve literatúra môže zohrať zásadnú úlohu v živote mladých ľudí, dať im odpovede na otázky, ktoré hľadajú. Je omnoho dôležitejšia než to, či budú vedieť správne určiť priraďovaciu syntagmu. A pritom sa literatúre ani doteraz nevenovalo dostatočne veľa pozornosti. Ukážte mi strednú školu, na ktorej sa preberajú dnešní slovenskí autori, ako sú napríklad Pavol Rankov alebo Peter Krištúfek. Mám pocit, že mladí ľudia sa ani nemajú ako dozvedieť, čo sa deje v slovenskej literatúre. Iba že by ju cielene vyhľadávali.
podpis
