Čím žije literatúra

Čím žije literatúra

V pravidelnej rubrike sa môžu vyjadriť k súčasnej situácii našej literatúry a knižnej kultúry spisovatelia, výtvarníci a ostatní tvorcovia kníh. Ponúkame priestor všetkým, ktorí spoluvytvárajú toto kultúrne spoločenstvo, no predovšetkým oslovujeme autorov, ktorí vlani dosiahli pozoruhodný tvorivý výsledok alebo zaznamenali úspech, napríklad ocenenie v súťaži.

Ako prvú sme oslovili prozaičku, dramatičku, prekladateľku, autorku pre deti a mládež, publicistku, redaktorku a editorku Janu JURÁŇOVÚ. Vlani sa s prozaickou knihou Orodovnice (Aspekt 2006) dostala medzi desiatich finalistov literárnej ceny Anasoft litera 2007 a získala za ňu Cenu Bibliotéky 2007 za najlepšie ženské pôvodné dielo.

·        Stáva sa podľa vás slovenská literatúra ostrovom samým pre seba, alebo sa jej darí  prenikať do každodenného života?

– Pre mňa literárna komunikácia vždy v prvom rade znamenala komunikáciu s knihami a až potom s tými, čo ich napísali. Od školských liet viem, že stretnutie s autorom môže byť aj poriadne znechucujúce a odkedy občas vystupujem aj v tejto pozícii, mám tento fakt na zreteli. Literatúra nikdy pre mňa nebola priestorom, do ktorého niekto patrí, a niekto nie. Na literatúre sa zúčastňujeme, alebo aj nie – ako autori, autorky, čitatelia, čitateľky, kritici, kritičky, vydavatelia, vydavateľky. Literatúra dnes už nie je inštitúciou, je to menšinová záležitosť. Občas sa niekto vypne k nadľudskému výkonu a začne organizovať literárne stretnutia a ja to veľmi kvitujem, aj keď nie vždy mám dosť energie a kapacity priamo takéto aktivity podporiť. Napokon, sama veľmi dobre viem, čo námahy nás to v Aspekte stojí pripravovať takéto podujatia a najmä ich medializovať, aby sa ľudia dozvedeli a prišli. Literárny život dnes podľa mňa funguje tak, ako sme toho všetci schopní – cez vydavateľstvá, občas cez nejaké stretnutia a všetko si to vyžaduje veľa námahy a energie.

A možno aj mimo tejto ankety – najboľavejším miestom je škola, v ktorej literatúra bola kedysi takmer „inštanciou“ a dnes sa z tohto pátosu stáva tragikomédia. To všetko predtým by som pokojne nechala na život, ale toto ma naozaj štve.

  • Čo vám v našom slovenskom literárnom živote chýba, ako by sa mohla zlepšiť cesta od tvorby k jej príjemcom?

– Myslím, že každému je jasné, že by pomohli médiá, nielen rozhlas, v ktorom sa všeličo deje, ale najmä televízia. Žiaľ, dnes je to tak, že čo nie je v TV, to neexistuje. Nemyslím si, že by tam mali byť tváre ľudí, ktorí píšu, no mohli by tam byť nejakým spôsobom prítomné knihy. Nerada by som však pôsobila ako slovenskí herci a herečky, čo plačú za starými dobrými pondelkami. Ale ak si teda môžem povedať – tak: Viac peňazí, rozumnejšia grantová politika, dobre vychovaní čitatelia a čitateľky, viac recenzentov a recenzentiek, čo by sa naučili rozoznávať medzi postavou a autorkou či autorom... A komu to vlastne píšem? Zlatá rybka nikde, a keby aj – už je tých prianí aj na ňu priveľa. J

Jana Juráňová