Vyhľadávanie
Farebné kamienky v čiernom plátne
Jaroslava Blažková znova medzi slovenskými čitateľmi
Návraty spisovateľky Jaroslavy Blažkovej na Slovensko predstavujú okrem krátkej fyzickej prítomnosti aj jej návraty do slovenskej literatúry. Keď prišla domov pred štyrmi rokmi, vyšiel jej vo vydavateľstve Aspekt výber z prozaickej tvorby zo šesťdesiatych rokov, ale aj nová knižka pre deti Minka a Pyžaminka. A pri jej minuloročnej novembrovej ceste čakali na autorku v Bratislave dve nové knižky: Happyendy (Aspekt) a Mačky vo vreci (Q 111). Do tretice ešte treba uviesť, že Jaroslava Blažková sa ocitla aj v novom vydaní Slovníka slovenských spisovateľov pre deti a mládež (Literárne informačné centrum) a znova a už definitívne sa stala i jednou z najvýznamnejších a najoriginálnejších autoriek slovenskej literatúry pre deti 20. storočia.
Začiatkom decembra 2005 navštívila Jaroslava BLAŽKOVÁ aj Literárne informačné centrum a počas tohto stretnutia vznikol nasledujúci rozhovor.
· Rozprávky o mačkách vo vreci, ktoré mal na rozkaz zlej Kokrhele utratiť jej nevlastný syn Ivan (ale všetko sa v príbehu vyvinulo celkom inak), vznikli ešte roku 1968, ale v knižnej podobe vychádzajú až po tridsiatich siedmich rokoch. Toto „zdržanie“ zrejme súvisí s vaším odchodom do exilu krátko po vpáde okupačných vojsk do Československa.
– Rozprávky o mačičkách, ktoré sa ocitli v tom rozprávkovom vreci, a muselo ich v ňom byť presne dvadsať, som písala na objednávku detského časopisu Zornička. Redakcia ma požiadala o seriál rozprávok na dvadsať pokračovaní, a tak som si musela vymyslieť dvadsať mačičiek a zároveň aj dvadsať dobrých skutkov, ktoré musí urobiť Ivan, aby mačičky z toho rozprávkového vreca vyslobodil. Redakcia mi stanovila aj presný rozsah jednotlivých rozprávok, takže vznikli veľmi dynamické príbehy. Hoci som ich vymyslela a napísala požadovaných dvadsať, do môjho odchodu do emigrácie stihlo vyjsť v Zorničke len devätnásť z nich. Ten ostatný potom doputoval za mnou až do Kanady. Našťastie, zásluhou redaktorky Slovenského rozhlasu pani Beaty Panákovej dostali rozprávky aj rozhlasovú podobu. Krásne ich narozprávala pani Zdena Grúberová. Keď som neskôr získala ich nahrávku, veľmi rada a často som ju počúvala so svojimi kanadskými priateľmi. Bola som pyšná, že si uchovali svoj výmyselnícky pôvab, ktorý oslovil aj mojich, už značne odrastených priateľov. A som veľmi vďačná mojej priateľke Kvete Daškovej, že rozprávky vydala aj knižne. Dúfam, že dokážu pobaviť aj dnešnú, „televízorovú“ generáciu detí na Slovensku.
· Druhá kniha, ktorá vás na Slovensku čakala, boli Happyendy. Žánrovo by sme ich mohli označiť ako „spoveď v listoch“, ich obsahom je váš osobný príbeh z nedávneho obdobia, keď ste opatrovali manžela po mozgovej porážke. Ako tento príbeh vznikol?
– Podnet prišiel od mojich ,,aspektušiek“, mojich dobrých víl z vydavateľstva Aspekt. Vymysleli si, že jedno číslo Aspektu venujú osudom žien a vyzvali ma, aby som doňho prispela. Povedala som si, že aj môj momentálny osud je hotový príbeh a podobnú situáciu iste prežíva mnoho iných žien. Tak sa zrodili prvé dva príbehy, ktoré sa potom stali súčasťou knižky. Písaním príbehov do Happyendov sa mi do istej miery podarilo uniknúť zo situácie, ktorou som inak žila dvadsaťštyri hodín denne, pretože môj manžel si vyžadoval nepretržitú starostlivosť. Tie krátke večerné a nočné chvíľky, keď som ho uložila spať a ponorila sa do písania, boli únikmi z toho domáceho uväznenie.
· Napriek ťažkej situácii, v ktorej ste sa ocitli, z tejto knižky vyžaruje duch ľahkej irónie. Bezvýchodiskovú zdravotnú situáciu manžela odľahčujete už slovníkom (nazývate ho Dušičkou, Vtáčikom) a najmä drobnými, humornými situáciami...
– Nechcela som, aby príbeh vyznel negatívne, povedala som si, že do toho čierneho plátna zakomponujem farebné kamienky, jasné okamihy, príbehy, ktoré vyznievajú viac ironicky ako tragicky. Veľmi mi záležalo na tom, aby som ukázala, že aj koniec života môže mať svoju dôstojnosť. Preto titul knihy, vzhľadom na tému, možno chápať ironicky, ale to, čo je jeho podstatou, je vážne.
· Happyendy prijali na Slovensku veľmi dobre kritici aj čitatelia. Zrejme sa do Kanady vraciate povzbudená týmto záujmom o vaše nové literárne dielo. Je to pre vás podnet pokračovať v písaní?
– Chcem pokračovať. Prežila som na Slovensku veľmi pekné a povzbudzujúce stretnutia s priateľmi i čitateľmi. Mnohí, aj mladí, poznajú moje knižky zo šesťdesiatych rokov, čo je pre mňa osobitne povzbudzujúce. Aj preto chcem písať, pretože bez písania akoby som už neexistovala. Momentálne som len v štádiu vymýšľania a hľadania, lebo nechcem pokračovať v starých veciach, chcem prísť s niečím novým. Poliaci hovoria, že spisovateľ potrebuje pazúr, ktorým by sa zadrapil do príbehu. Rada by som vymyslela príbeh, pri písaní ktorého by som mala pocit šťastia – a aby som tento pocit dokázala preniesť aj na iných.
Pripravil Anton Baláž
