Je boľavé text dokončiť

Potešilo vás víťazstvo v Poviedke?

Áno, veľmi. Tešila ma prémia už v roku 2021. Po nej som si vravel, aké by bolo pekné jedného dňa dostať aj hlavnú cenu. Len ma prekvapilo, že som na to čakal vlastne iba necelý rok.

Čo vás na hodnotení vašej poviedky najväčšmi zaujalo?

Potešilo ma, že porotkyne ocenili jej krehkosť, ktorá prechádza do drsných pasáží, ale aj jej iróniu a typ humoru. Je mi jasné, že nemusí sadnúť každému. Nakoniec, asi je jednoduchšie ľudí príbehom rozplakať než rozosmiať. Je to krásny pocit, keď autorky, ktoré čítam a ku ktorým vzhliadam, ocenia moje texty, ich kvality a dokonca v nich rozpoznajú aj môj autorský štýl.

Prešli ste si úspešne skutočne veľkým množstvom literárnych súťaží. Súťažili ste s prvým textom, ktorý ste napísali?

Nie. Prvé texty skončili na mojej facebookovej stránke. Založil som si ju asi v jedenástich a pomerne úspešne rozbehol. Pravidelne som tam pridával svoje fiktívne romantické aj hororové príbehy na pokračovanie. Ale spomínam si na prvú poviedku, s ktorou som súťažil a neuspel. Mal som asi pätnásť. Porotkyňa mi vtedy na diaľku odporučila, aby som sa namiesto písania radšej venoval vyrezávaniu sošiek z dreva alebo plávaniu. Takže ju pozdravujem. A som rád, že som si to od nej vtedy až tak nevzal k srdcu.

Začínali ste s prózou. Kedy k vám „prišla“ i poézia?

Čaro poézie som objavil, až keď som sa zaľúbil do svojho spolužiaka. Gýčové, ja viem, no v živote je gýča veľa a často si to ani neuvedomujeme. Dospievanie je obdobím extrémne silných emócií a poézia mi v ňom bola veľmi nápomocná. Samozrejme, v poézii nejde iba o nejaké výkriky čistých emócií. V poézii je hĺbka, mágia... Keď som sa neskôr snažil napísať dobrú báseň, nešlo to. Až neskôr som zistil, že najlepšiu poéziu píšem práve vtedy, keď sa ju písať nesnažím. Mnoho pasáží i vo svojich prozaických textoch vnímam aj ako poéziu. A mal som aj obdobie, keď som s textom experimentoval. Napísal som báseň, ktorú som následne použil ako skicu a rozpracoval ju do prózy.

Oba vaše texty, ocenené v súťaži Poviedka (Zrazenina, prémia 2021 a Self-help, víťazný text roku 2022), majú nielenže jasne rozpoznateľný jednotný rukopis, ale pracujú s takmer identickou postavou.

Ja vnímam Suku a Trnku, hlavné postavy oboch poviedok, takmer ako totožnú postavu. Pokiaľ ide o posun, vnímam ho skôr v osobnostnom posune Trnky. Trnka je vlastne Suka o nejaký čas neskôr, po udalostiach, ktoré prežila. Zároveň sa v jej príbehu vraciam aj do ich minulosti. Teda ešte pred obdobie než Suka spoznala Intelektuála, Psa a prežila s nimi to, čo s nimi prežila. Trnka je po týchto udalostiach o niečo trpkejšia, drsnejšia.

Váš naratív sa mi javí ako oznamovací, až sterilný, akoby každá veta prinášala jasnú definíciu o živote postavy. Je to zámer?

Od začiatku sa snažím čo najjasnejšie zadefinovať svoje charaktery. Než sa mi to naozaj podarí tak, aby bol opis postavy čo najstručnejší a zároveň aby každá ďalšia veta prinášala novú informáciu o postave, vznikne obrovské množstvo iných, rozťahanejších verzií. Tie si však ukladám do priečinku rozpísaných verzií. Nezbavujem sa ich úplne.

Hlavná postava v poviedke Self-help (ako aj v prémiou ocenenej poviedke Zrazenina) nemá meno, iba prezývku, ktorá vyznieva ako definícia a explicitná motivácia jej konania. Čo pre vás predstavuje jej bezmennosť?

Pri tejto odpovedi si budem protirečiť. Pre mňa to nie sú prezývky, ale ich skutočné mená, aspoň v dĺžke toho-ktorého textu. Zároveň je to veľmi dobrý postreh. S touto „bezmennosťou“ pracujem aj vo svojich ďalších textoch. Má to veľmi dôležitý význam. Sú to postavy stratené samy v sebe i vo svojej identite, na ktoré vplýva ich nie práve najláskavejšie okolie a prostredie, v ktorom sa nachádzajú. Je pre ne preto veľmi jednoduché, ba priam prirodzené prijať to, čo im je dlhodobo podsúvané od ľudí, na ktorých im z nejakého dôvodu záleží. Či už ide o ich lásky alebo najbližšiu rodinu.

Vaše postavy sú často uväznené v akomsi stave stratenej identity. Dá sa povedať, že sa pri písaní o nich niečo o sebe dozvedáte?

Och, no a koľko! Nejaký čas som mal pocit, že je celkom sentimentálne myslieť si, že v sebe niečo pri písaní objavím. Ale ono sa to naozaj deje. Pri písaní sa zrazu množstvo vecí začne pripomínať, vychádzať na povrch. Či už ide o môj existenčný pocit, každodennosť alebo rodovú identitu. Toto všetko tam postupne objavujem. Práve preto je pre mňa občas celkom boľavé, keď text dokončím. Mám chuť sa k nemu potom vrátiť, prepísať ho, rozšíriť. Ale už to nejde. Text je dokončený, určitá životná fáza uzatvorená v ňom. Nie je nič viac, čo by som doplnil, povedal či napísal.

Čítate svojich rovesníkov v slovenskej literatúre?

Samozrejme. Zároveň ma teší a inšpiruje, keď vidím, ako vychádzajú úspešné knihy mladým talentovaným ľuďom, ktorých som spoznal ešte pred ich debutmi. Mám na mysli napríklad Nicol Hochholczerovú či Dominiku Moravčíkovú. Teším sa z debutu Jakuba Speváka, s ktorým som robil rozhovor do školského časopisu, ale i do magazínu QYS. Milujem Jednorožce Barbory Hrínovej, všetky knihy Márie Modrovich. Mám rád poéziu Kataríny Kucbelovej a Márie Ferenčuhovej. Inšpiruje ma prozaický štýl Ivany Gibovej či Uršule Kovalyk. Texty Dušana Dušeka, Jany Beňovej a Veroniky Šikulovej mi zasa boli veľkou inšpiráciou v mojich pisateľských začiatkoch, keď som to s literatúrou začal brať vážne.

A kto zo svetovej tvorby je pre vás zárukou dobrého textu/básne?

Existuje mnoho autorov s ich jedinečným rukopisom a témami, ktorými má oslovujú a netrúfam si povedať jedno meno. V poslednom čase ma však veľmi oslovili básne Andrewa McMilliana. Z prózy zase Édouard Louis. A mám ešte hroznú slabosť pre írsku autorku Sally Rooney – také moje guilty pleasure.

Môžeme sa tešiť na váš debut? Budete čerpať z už napísaných ocenených poviedok?

Áno, chystám debutovú knihu. A presne tak, pôjde o pokračovanie víťazných poviedok. Rád by som sa v nej dostal až na dreň tej deštruktívnej krízy identity, ktorú moje postavy prežívajú, s ktorou súvisí aj strata ich mien. Po dlhšej úvahe som usúdil, že bude najlepšie pokračovať tam, kde som skončil. Ide o poviedky. Môžu fungovať aj samostatne, no spolu vytvoria jeden väčší a vzájomne prepojený celok/príbeh. Tam sa vlastne ukáže to, čo pre postavy znamená tá ich „bezmennosť", na ktorú ste už poukázali. Kam až môže zájsť a najmä, či vôbec bude aspoň jedná z postáv schopná reagovať na svoje skutočné meno, ak ju ním konečne niekto osloví. Nakoniec, s týmto motívom sa hrám už od prvej poviedky. Teším sa na to!