Vyhľadávanie
Rozhovor Daniely Balážovej s laureátkou Ceny Anasoft litera 2021 a Ceny René 2021 Barborou Hrínovou
Porota prestížnej literárnej súťaže Anasoft litera to mala tento rok pri konečnom výbere ťažké. O víťazke Barbore Hrínovej a jej debute Jednorožce napokon rozhodla „zvýšená autorská vnímavosť a schopnosť zosilňovať – dúfajme – aj čitateľskú citlivosť“.
Začnime koncoročne. Aký bol pre vás tento rok? Ako hodnotíte dosah pandémie na literatúru a kultúru?
Ako autorka vnímam obmedzenie podnetov a celkové stíšenie a spomalenie spoločnosti ako stimulujúce pre tvorbu. Myslím si, že pre literatúru bolo posledné obdobie prajné. Jar a leto boli navyše priaznivé aj pre podujatia, ja som si celkom užívala besedy v rámci ALU (Anasoft litera uvádza) – navštívila som viaceré pekné mestá na Slovensku a stretla zaujímavých ľudí. Na VŠMU sme už v prvej vlne pandémie prešli na učenie online, takže návrat k dištančnej výuke ma nezaskočil. Keďže na katedre scenáristiky a dramaturgie sa zaoberáme predovšetkým prípravou textov, môže to pohodlne takto fungovať, oveľa horšie sú na tom výrobné ateliéry, ako aj celé odvetvia umenia, ktoré priamo závisia od realizácie pred divákmi...
Váš debut Jednorožce naznačuje, že máte zmysel pre humor. Pobavili vás aj reakcie po jeho vydaní?
Ani nie. Asi som mala šťastie na veľmi vnímavých recenzentov a recenzentky, ktorých knižka oslovila a pochopili ju približne tak, ako som zamýšľala. Zvlášť po diskusii LQ, ktorá býva často veľmi kritická a Jednorožce z nej vyšli dobre, zo mňa opadlo prvotné dosť veľké napätie. S humorom som sledovala skôr dianie pred vydaním knižky, keď v marci vypukla pandémia a na chvíľu sa zdalo, že zaniknúť môže nielen knižný trh, ale aj celý svet, ako sme naň boli zvyknutí. Hovorila som si, že ja už asi naozaj nikdy nedebutujem a že som svoju neistotu preniesla do celospoločenského kolapsu. Bola som veľmi rada, že sa napokon situácia ustálila a mohli sme knižku uviesť, dokonca naživo, v krátkej etape letného uvoľnenia.
Svoje postavy ste vo viacerých rozhovoroch charakterizovali ako večných hľadačov. Patríte k nim aj vy, keďže človek je tvor večne nespokojný?
V poviedkach mi nešlo ani tak o zobrazenie večnej nespokojnosti, pretože tou naozaj trpíme priebežne asi všetci, ale skôr o hľadačstvo, ktoré je typické len pre istý typ postáv. Že sa niekto nevie dlhšie ustáliť, nájsť svoje miesto vo svete. Súvisí to s inakosťou, s tým, že moje postavy narážajú na stereotypy a neprijatie v spoločnosti. Nájsť šťastie, lásku alebo hoci aj pracovné miesto im potom trvá dlhšie. Nejde tu však len o konfrontáciu so spoločnosťou, je to spôsobené aj ich vnútornou nestálosťou, neistotou, možno komplikovanosťou. V tomto zmysle „jednorožce“ určite odrážajú časti mňa samej. Niekedy zvyknem o veciach príliš dlho rozmýšľať, pochybovať. Ale nevnímam to ako negatívnu črtu. Mne sú sympatickí ľudia, ktorí sa nezabývali v nejakom vopred a definitívne osvojenom svetonázore, filozofii alebo príslušnosti k sociálnej skupine, ale neustále svoj názor korigujú podľa toho, čo vidia okolo seba. Veční hľadači sú pre mňa aj tí, ktorí sa nezabarikádovali vo svojich istotách a presvedčeniach, ale sú otvorení novému.
Vaše poviedky pôsobia ako príbehy bežných tridsiatnikov spracované citlivou pozorovateľkou. Boli pre vás inšpiráciou konkrétni ľudia?
Áno, pri písaní ma väčšinou inšpiruje realita, nesprostredkovaný zážitok. Považujem to v niečom za nenahraditeľné a jedinečné, je to však len môj koncept a niekoho môže inšpirovať, naopak, svet médií alebo literatúry. Predobrazy postáv v mojich poviedkach pochádzajú z môjho okolia, ale nikdy ich nezobrazujem jedna k jednej alebo priamočiaro. Myslím, že v životoch tých reálnych ľudí sa udialo aj veľa iného, ako sa deje v mojich textoch. Ja si vyberám len to, čo mi zapadá do témy, o ktorej rozmýšľam. V prípade Jednorožcov to boli variácie na témy samoty, neistoty, inakosti. A mala som obdobie, keď som, napriek tomu, že som z Bratislavy, žila v podnájmoch a tam sa prirodzene stretnete so vzorkou ľudí, ktorí sa ešte neustálili a sú v akomsi prechodovom štádiu života. To ma na nich, ale aj na sebe v období písania knižky fascinovalo.
Čím vás priťahovala inakosť a jej vnímanie spoločnosťou?
Inakosť sa v Jednorožcoch vyskytuje vo dvoch rovinách; jedna je doslovná, z definície, kam patria postavy z LGBTI+ komunity, a druhá je univerzálna, všeľudská, veď napokon každý človek je menšina sám osebe. Nechcela som na postavách zdôrazňovať moment ich sexuálnej identity či vonkajškovej odlišnosti, pretože si myslím, že takíto ľudia sú súčasťou každodennosti a v ničom podstatnom sa od väčšiny nelíšia. Skôr ma zaujímala a iritovala ich spoločenská percepcia, ktorá často aj na malú odchýlku od normy reaguje veľmi odmietavo a kriticky. Chcela som v poviedkach vytvoriť priestor, v ktorom by sme sa mohli aj na „odlišné postavy“ či rôzne nedostatky pozrieť trochu ľudskejšie.
Ako dlho zrelo rozhodnutie vydať zbierku poviedok?
Zbierku poviedok som chcela vydať už veľmi dávno, ale po skončení vysokej školy mi akosi chýbalo vnútorné ustálenie a možno aj odvaha nasmerovať všetko tam, kde ma to lákalo najväčšmi. Nutnosť uživiť sa otestovala moje prvotné idealistické zámery. Písala som scenáre pre televízie, pracovala som na dokumentárnych projektoch a zámer napísať knižku zostával dlhšie len v teoretickej rovine. K Jednorožcom som mala veľa poznámok aj širší súbor postáv, ktorý sa napokon podľa potrieb celku okresal. Veľa som o nich rozmýšľala aj pochybovala a veľa škrtala. Keď si už sadnem k počítaču, mám väčšinou dve verzie textu vymyslené aj zavrhnuté vo svojej hlave. Takže to bola pomerne dlhá cesta, ale som rada, že sa mi napokon podarilo obmedziť vnútorné monológy a dostať sa k písaniu.
Jednorožce prekračujú hranice Slovenska. Bonymu začína byť v jednej chvíli jasné, že „kým si nájde partnerku, spozná aspoň Vyšehradskú štvorku“, Alica sa pri pobyte v Gruzínsku obáva, aby po prisahaní na Bohorodičku o pár hodín nemusela prisahať na fotografiu Maa... Do akej miery vás inšpiruje svet?
Cestovanie je prirodzene inšpiratívne vo svojej podstate, je úplne jedno, či idem na výlet do Skalice alebo na druhý koniec sveta. Strávila som dlhší čas v Gruzínsku a v USA a oba pobyty mi priniesli veľa zážitkov a pozorovaní, ale aj iný pohľad na domácu kultúru. Inde ako na Slovensku by som už žiť nechcela. Myslím si, že ani tu doma nie je svet len taký náš, domáci, ale prostredníctvom internetu a styku so zahraničím sa veľmi rozšíril a obohatil. Ale aj skomplikoval. Takmer každý nosí v smartfóne a vo svojej hlave takú malú „globálnu dedinu“ a konfrontuje sa s ňou. Svet za hranicami Slovenska ma teda inšpiruje do tej miery ako svet doma – hľadám v ňom situácie a podnety, ktoré zobrazia moje postavy v zaujímavom svetle.
Bolo zámerom nedržať postavy len v Karpatskej kotline, v jednom regióne či len v meste?
Čiastočne je cestovanie prirodzený životný štýl mojich postáv, generácie tzv. mileniálov. Takže som ani neuvažovala o tom, ako ich udržať v nejakom jednom, limitovanom priestore. Zrejme ma baví skúmať tie isté témy v rôznych prostrediach. Moja ženská postava na Kaukaze sa mi zdá v niečom rovnako osamelá a stratená v spoločnosti ako starenka vo východoslovenskej dedine. Chcela som však zobraziť toto novodobé „nomádstvo“ nielen z pohľadu „večných hľadačov“, ale aj z hľadiska ich rodičov a ešte starších. V poviedke Klebeta sa prelínajú osudy starnúcej a ešte staršej ženy, ktorých potomkovia sú rozlezení po svete a ony ich životnému štýlu nerozumejú. Cítia sa osamelé na svoj vlastný spôsob.
Máte vysoko nastavenú latku. Čo pre vás ako autorku debutu znamená získanie Ceny Anasoft litera 2021?
Pri odovzdávaní ceny som povedala, že som to vôbec nečakala, pretože viem, ako to vyzerá zvonku. Že je to debut a časť spoločnosti to vníma ako „veľké prekvapenie“. Ja som však počas roka vnímala recenzie a pozitívnu diskusiu okolo knižky, ktorá mi dávala dôvod na isté príjemné tušenie. Ale bola som, samozrejme, skeptická. Veľmi ma potešilo zdôvodnenie poroty, prečo mi tú cenu udelili, v ktorom úplne presne vystihli, o čo mi v Jednorožcoch išlo, ešte pred tým, než som začala písať. Určite je to pre mňa aj záväzok, ale nepociťujem to ako nepríjemný tlak. Ocenenie vnímam skôr ako radosť a motiváciu, ku ktorej sa môžem vracať pri recidívach neistoty a pochybovania.
Podľa poroty v najužšom výbere skončila „silná, kvalitatívne vyrovnaná trojka“. Koho ste tipovali na víťaza?
Mojimi favoritmi boli Richard Pupala a Jana Juráňová. Rišo pre jeho symbiózu dokonalej poviedkovej formy a citu, ktorý vložil do svojich poviedok. Prečítala som všetky jeho tri knižky a vždy to bol pre mňa zážitok. Ponorenie sa do sveta, ktorý je v kulisách obyčajnej všednosti veľmi intenzívny, až existenciálny. Jana Juráňová aj vo svojom románe Naničhodnica veľmi zaujímavo konfrontuje spoločenské stereotypy a nasvecuje situácie slabších. Najmä prvá časť knižky o osemdesiatničke Ľudmile, nachádzajúcej dočasný azyl na chodbách nemocnice, je napísaná skvele. Prečítala som takmer všetky knižky z „desiatky“ a v každej bolo pre mňa niečo silné a zaujímavé.
Z poviedky Chémia by mal vzniknúť film. V akom štádiu je jeho príprava? Rátali ste pri písaní poviedok s tým, že by sa mohli pretaviť do filmového scenára?
Tento projekt má veľmi dlhú históriu. Scenár začal vznikať ešte pred knižkou, z rovnakého materiálu. Napísali sme s kamarátkou, tiež scenáristkou, námet na desaťdielny televízny seriál a jednu časť sme neskôr rozpísali do podoby filmového scenára. Ja som rovnakú tému paralelne rozpísala do podoby poviedky. Vznik filmu je však veľmi komplexný a zdĺhavý proces, ktorí závisí od mnohých ľudí, premenných, ale aj od šťastia. Zdalo sa, že sa to vyvíja sľubne, ale došlo k zmene produkčnej spoločnosti, a tak sa celý proces nastavil od začiatku. Ale to hlavné – scenár – už máme a teraz čakáme na vyhodnotenie Audiovizuálneho fondu, či nám dá zelenú a posunie nás ďalej. Ale vo všeobecnosti nepíšem prózu s účelom, žeby z nej mal vzniknúť film. Na literatúre si cením aj oveľa väčšiu nezávislosť ako pri filme a kratšiu cestu k realizácii.
Aké sú vaše plány do budúcnosti? Čo je námetom novej prózy, ktorú pripravujete?
Moje plány sa týkajú aj zdravia a venovania väčšej pozornosti životu ako takému. A áno, pracujem na dlhšej próze, ale ešte uvidím, či to bude nakoniec román alebo zbierka troch noviel. Spájajúcim motívom je jeden atypický muž, vzťah otca a dcéry, rodina, zvláštne malé spoločenstvá, ktoré utvárame. Ale nechcem prezrádzať viac, je to stále v procese vzniku. A po skončení pandémie, ak v niečo také môžeme dúfať, by som chcela oživiť aj niektoré svoje cestovateľské plány.
Barbora Hrínová (1984)
Vyštudovala Filmovú a televíznu fakultu VŠMU v Bratislave, kde je odbornou asistentkou v Ateliéri scenáristickej tvorby. Absolvovala študijné a výskumné pobyty v Gruzínsku a v USA.
Je autorkou rozhlasových dokumentov, v oblasti televíznej scenáristiky spolupracovala na niekoľkých seriáloch a dokumentárnom cykle Prvá. Je ttrojnásobnou finalistkou súťaže Poviedka (2008, 2017, 2018) a laureátkou Ceny Anasoft litera 2021 a Ceny René 2021 za debut Jednorožce.
Foto: Martina Juríčková
