Samo Čarnoký (1981) je dizajnér a typograf, pôsobí ako pedagóg na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Je spoluautorom publikácie
NEÓNa (Vl. náklad 2014), autorom knihy
Fonts SK (Slovenské centrum dizajnu 2018)
. V roku 2016 sa stal laureátom Národnej ceny za dizajn za svoju dizertačnú prácu
Súčasná tvorba písma na Slovensku, nedávno získal najvyššie ocenenie v kategórii profesionálneho dizajnu
Národnej ceny za dizajn 2018 za knihu
Spis 44 (Dive Buki 2017).
Kniha Spis 44 má pomerne neštandardný dizajn vzhľadom na to, ako zvyčajne vyzerajú publikácie dokumentárnych fotografií. Ako vizuál vznikal?
Keďže ide o fotografickú publikáciu, od začiatku bolo mojím zámerom vymedziť fotografii čo najväčší priestor. Každá fotka je exponovaná na plné dve strany na spadávku (až po okraj), na základe toho sme určili aj samotný formát knihy. Všetky fotografie majú vymedzený rovnocenný priestor, s výnimkou jedinej na záver, ktorá je panoramatická a núti diváka k interakcii otvorením zloženej strany. Zároveň sa konfrontuje s autorkiným textom k tejto fotografii. Vzhľadom na to, že fotografie sú cez dve strany, rozhodli sme sa pre otvorený chrbát, ktorý umožňuje maximálne otváranie strán a pohodlnú manipuláciu. Okrem týchto funkčných riešení sme sa rozhodli k ostatným elementom grafickej úpravy, ako je obálka, typografia, pristupovať koncepčnejšie voči obsahu a inak, ako je to zvyčajne štandardom pri publikáciách tohto typu. Výsledkom je, že na obálke nie je použitá žiadna fotografia, dizajn je skôr nenápadný a vytvorený s ohľadom na to, aby tlmočil viac samotnú tému než fakt, že ide o fotografickú publikáciu. Inšpiráciou sa stal spis, alebo akýsi imaginárny väzenský záznam. Táto asociácia nám určila aj ďalšie prvky dizajnu, ako sú pečiatky a typografia, ktorá pripomína strojopis. Nápad so zapečateným odkazom, ktorý sme pôvodne zvažovali použiť na obálku, sme neskôr aplikovali na titulný list a postupne sa vykryštalizovali ďalšie nápady – neštandardná väzba, ktorá nabáda k interakcii, dosky potiahnuté modrým plátnom, ktoré majú pripomínať väzenskú uniformu, či autentická spoluúčasť odsúdených, ktorí označili/dotvorili obálku a zvolené strany vyrobenými pečiatkami.
Autorkou knihy je Lena Jakubčáková, ktorá navštevovala mužské väznice a mapovala osudy väzňov. Ako prebiehala vaša spolupráca?
Lenka sa zaoberala touto témou dlhodobo a keď ma oslovila na spoluprácu, mala pripravený materiál, z ktorého sa vyselektovali fotografie do knihy. Dôležité je, že dizajn knihy vznikal pomerne dlho. Čas nás netlačil a odstup, ktorý vznikol počas procesu práce, mal veľmi pozitívny účinok. S Lenkou sa nám obojstranne spolupracovalo veľmi dobre, veľa sme diskutovali a skúšali rôzne možnosti a nápady. V procese práce sa Lenka pýtala aj na nezainteresované názory – konzultovala napr. so známymi fotografmi ako Jindřich Štreit, Rafal Milach a Imrich Veber, alebo s dizajnérkou Katarínou Rybnickou. Všetky tieto pohľady nám vo výsledku pomohli rozhodnúť sa a ujasniť si niektoré riešenia.
Cenu si získal aj za svoju dizertačnú prácu, z ktorej vychádza publikácia Fonts SK. Ako vznikala?
Publikácia
Fonts SK priamo nadväzuje na dizertačnú prácu „Súčasná tvorba písma na Slovensku“, ktorú som v rámci obsahu výskumnej časti dôslednejšie zeditoval a rozšíril o nové informácie. V porovnaní s dizertačnou prácou som sa rozhodol detailnejšie prezentovať jednotlivé písma. Každému som sa rozhodol vymedziť priestor samostatnej strany a charakterizovať ich prostredníctvom krátkych popisov. Zároveň som tu považoval za dôležité doplniť informácie nielen o autorstve a datovaní, ale aj kontaktné údaje a odkazy na weby autorov alebo zdroje, kde je možné vyhľadať písma dostupné na trhu. Táto kapitola tvorí najrozsiahlejšiu časť publikácie. Okrem toho som do knihy začlenil autentické rozhovory s vybranými tvorcami, ktoré boli súčasťou výskumu dizertačnej práce a plasticky dotvárajú obraz o stave dizajnu písma v našom prostredí.
Nad formou som uvažoval v závislosti od obsahu. Relatívne už na začiatku práce som mal pomerne ujasnené, ako bude vyzerať layout, sadzba, prezentácia písiem, väzba a formát – a v procese som to ďalej dolaďoval. Toto ujasnenie bolo dôležité kvôli grantu, ktorý som žiadal na vydanie, a bol som veľmi rád, keď sa mi podarilo získať tieto zdroje. Kým som však začal naostro robiť grafickú úpravu, dával som dokopy zber materiálu, editoval pôvodné texty a priebežne aktualizoval obsah o nové informácie. V súbehu som riešil ostatné náležitosti – jazykové korektúry, preklady do anglického jazyka a celkovú edičnú prácu. Keď bol obsah takmer kompletný, prišla na rad grafická úprava, tlač a v závere propagácia a uvedenie knihy do života.
Celkovo to bola pre mňa odlišná práca ako zvyčajne, keď som v úlohe dizajnéra. Tentoraz som predovšetkým autorom textov, tvorcom obsahu a komunikátorom, editorom, manažérom, PR a propagátorom a až v poslednom rade tým, kto knihu graficky upravil. Bolo to náročné, ale aj veľmi obohacujúce.
Ktorá fáza práce na knihe bola pre teba najzaujímavejšia? Výskum, zbieranie materiálu, rozhovory, alebo až tá záverečná grafická?
Z pohľadu pedagóga to bol výskum a z pohľadu dizajnéra grafická práca.
Kniha obsahuje rozhovory s tvojimi slovenskými a českými „kolegami“. Sledujete navzájom svoju tvorbu, spolupracujete, alebo sa vnímate ako konkurencia?
Myslím, že lokálna komunita pomerne dôsledne vníma a sleduje prácu ostatných tvorcov. Za seba by som povedal, že sme si skôr vzájomnou motiváciou a osobne sa vždy teším z úspechov iných. Býva aj zvykom, že autori si svoje písma vzájomne konzultujú. To platí obzvlášť pre akademické prostredie, kde vznikajú písmarské práce pod vedením pedagóga. Výnimkou nie je ani spolupráca (napr. viaceré písma z produkcie Typotheque) alebo spoločné realizácie (spomenúť možno autorskú dvojicu Andrej & Andrej – Andrej Čanecký, Andrej Barčák).
Publikácia Neón a reklamná typografia do roku 1989 na východe Slovenska (NEÓNa), ktorej si spolu s Radoslavom Sinčákom autorom, zachytáva miznúce reklamné písmo vo verejnom priestore z obdobia od konca 50. do začiatku 90. rokov 20. storočia v mestách na východnom Slovensku. Čo vás inšpirovalo k jej zostaveniu?
S Radom nás spojilo stretnutie v zdieľanom podnájme, kde sme zistili, že máme spoločné hobby. Oboch nás zaujíma písmo vo verejnom priestore (obzvlášť písmo z minulosti) – Rada z pohľadu architekta a písmového nadšenca a mňa z pohľadu dizajnéra a tvorcu písiem. Raz sme si povedali, že by to bola fajná kniha a tak to vzniklo.
V súvislosti s NEÓNou mi napadá – máš nejaké svoje „srdcovky“, prípadne obľúbené bizarnosti v rámci typografie vo verejnom priestore?
Srdcovky – neónové nápisy „Mladosť“ a „Papier“ v Košiciach a z bizarností mám napríklad rád otočený mäkčeň na písmene „ť“ z nápisu Mladosť v Spišskej Novej Vsi.
Pre dizajn všetkých zmienených publikácií je charakteristický minimalizmus, ktorý je však veľmi premyslený, precízny a neprvoplánovo korešponduje s obsahom. Môžeme tento „sofistikovaný minimalizmus“ vnímať ako tvoj špecifický autorský „rukopis“?
To by som nechal posúdiť iných, ale keď sa viac zamyslím, tie spoločné prvky, ktoré spomínaš, tam sú, nie je to však cielené. Každá práca vyžaduje iný prístup, iné metódy, výrazové prostriedky, som si však vedomý, že na výslednej práci sa zvyčajne odrazia osobné preferencie a spôsoby uvažovania. Proste moja práca je odrazom toho, ako uvažujem a k čomu inklinujem.
Tvoje začiatky sú spojené so streetartom a graffiti. Ako si sa dopracoval k tomu, že sa budeš profesionálne venovať tvorbe písma?
Ono to bol akýsi prirodzený vývoj, v ktorom sa spojilo hobby so štúdiom grafického dizajnu. Kedysi som maľoval písmená na steny, dnes ich kreslím v počítači. Graffiti som už opustil a tvorba fontov ma zatiaľ stále baví a snáď ešte aj chvíľu bude.
Ako dlho ti trvá vytvoriť písmo od konceptu a prvej skice až po hotový font? Ako vôbec ten koncept vzniká?
To je relatívne, záleží od charakteru písma (iné je tvoriť nadpisové a iné textové písmo), rozsahu znakovej sady, počtu rezov v kompletnej rodine a ďalších parametrov. Nadpisové písmo v jednom reze s obmedzeným počtom znakov viem vytvoriť za deň, alebo pár dní, rozsiahlejšie písma za týždne, mesiace a komplexné textové rodiny veľkého rozsahu môžu priebežne vznikať aj pár rokov. Príkladom je písmová rodina Inka, ktorú som postupne tvoril asi tri roky, na druhej strane je napríklad nadpisové písmo Katarzia (digitalizácia rukopisu špeciálne pre knihu
Barbora, Boch a Katarzia), ktoré som do podoby digitálneho fontu spracoval asi za deň/dva.
Ako vnímaš svoju písmarskú prácu s odstupom času? Je niečo, čo by si riešil inak?
Zvyknem byť k svojej práci dosť kritický a s máločím som úplne spokojný, takže áno, je toho dosť. Pravdou však je aj to, že väčšinu starších písiem považujem za uzavretú a nezvyknem sa k nim vracať. Napriek tomu z času na čas urobím niektorým písmam menšie revízie, obzvlášť ak ma upozornia na prípadné chyby ich užívatelia.
Je možné vnímať v tvorbe písma na Slovensku niečo špecifické alebo lokálne?
Aj keď tu možno badať isté náznaky odkazujúce k formálnej dekoratívnosti (príkladom sú návrhy písiem od Martina Benku), vo všeobecnosti hovoriť o špecifickom Slovenskom písme je veľmi špekulatívne. Do úvahy treba brať fakt, že v Európe a celom západnom svete používame všetci rovnaké – latinské písmo. Jednotlivé jazyky tu odlišuje diakritika a to sa odráža nielen na korektnom dizajne diakritických znamienok, ale aj na riešení špecifických kombinácií znakov s akcentami (napr. ľk, ďk...). Okrem formy je zaujímavým špecifikom aj obsah, ktorý je v domácich písmach často prezentovaný názvami písiem s lokálnym významom a konotáciami – Preto, Lečo, Komu, Bryndziar, Valibuk, Poleno, Anča, Veselica, Ajeto, Pat a Mat a iné.
Na čom momentálne pracuješ?
Je toho viac, chcel by som konečne dokončiť svoju webku a sústrediť sa viac na propagáciu svojej práce, dotiahnuť pár rozpracovaných písiem a mám plány na niekoľko ďalších. Aktuálne chystám sprievodnú výstavu ku knihe
Fonts SK, ktorá bude v priebehu decembra v Galérii umelcov Spiša v Spišskej Novej Vsi a ku ktorej spoločne s mojou partnerkou Evkou (Inkou) Tkáčikovou pripravujeme tlačeného sprievodcu pre detského diváka.
Ivana Gibová
