Kniha ako memento radikalizácie

Taktiež aj o jeho práci reportéra a projekte Zabudnuté Slovensko. Naša krajina podľa neho patrí medzi pokojné časti sveta, čo si často nevieme vážiť.

Ako ste sa dostali k písaniu reportáží o Bal­káne?

Bolo to pomerne jednoduché, ako napokon všet­ko v živote. V rokoch 1993 až 1994 som jazdil ako fotograf a reportér do Medžugorja v Bosne a Hercegovine, kde boli údajne zjavenia Panny Márie. Neďaleko ležal Mostar, kde sa bojovalo, a viackrát som tam išiel. To bol takpovediac môj iniciačný zážitok. Intenzívnejšie som sa Balkánu venoval počas náletov NATO na Juhosláviu a po­čas vojny v Kosove. S českým kolegom sme tam opakovane jazdili.

Zaznamenával som exodus vyháňaných Al­báncov, neskôr Srbov. Pod vplyvom týchto hroz­ných skúseností som s kamarátmi založil a viedol organizáciu Človek v ohrození. Opravovali sme v Kosove školu a „popritom“ som písal reportáže. V tejto maličkej krajine, kde sa stretáva (často nie mierovo) kresťanstvo s islamom, srbský ži­vel s tým albánskym, som bol medzičasom asi päťdesiatkrát a mám pocit, že som ju dôverne spoznal.

Počas každej z ciest som písal reportáže, mal som množstvo poznámok a rozhovorov. Po do­hode s vydavateľmi z Absyntu som o takmer 30 rokoch mojich skúseností s krajinami bývalej Juhoslávie napísal knihu – ako zhmotnenú pamäť pre tých, čo dekádu občianskych vojen nezažili, aj ako memento pre Slovákov, kam až môže viesť radikalizácia politických lídrov.

Hovoria ľudia o tom, čo prežili cez vojnu?

Prípad od prípadu, dom od domu. Keďže som re­portér, nepíšem „od stola“, ale jazdím za ľuďmi do terénu. Rozumiem síce po srbsky, ale málo na rozhovory v tomto jazyku. Preto už dve de­kády jazdím s tlmočníkmi, ktorí ovládajú všetky balkánske jazyky, najmä s etymológom Ľuborom Králikom z Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV. To mi takpovediac otvára dvere do domácnos­tí, pričom, samozrejme, rešpektujem, že ľudia dodnes trpia prežitými traumami a niekedy so mnou hovoriť nechcú.

Spamätali sa už Balkánci zo všetkých tých konfliktov?

To je zložitá otázka, odpoveď asi presahuje mož­nosti tohto rozhovoru… Usiloval som sa to popí­sať vo svojej knihe. Iba stručne: krajiny bývalej Juhoslávie boli v 90. rokoch ako „sud prachu“, čo je inak výstižný názov filmu Gorana Paskaljevića. Dodnes to nie je ideálne, no vidím veľmi pozitívne zmeny a dúfam, že všetky skôr či neskôr budú súčasťou EÚ. Teda, ak to stihnú skôr, ako sa odtiaľ vysťahujú práceschopní na Západ…

Spor medzi Kosovom a Srbskom trvá už dlhé roky a iba pomerne nedávno sa začala situá­cia zlepšovať. Prečo Srbi nedokážu tolerovať Albáncov a ich kultúru?

Nepovedal by som, že Srbi to nedokážu. Stroj­ca genocídnej politiky prezident Slobodan Mi­lošević pred dvadsiatimi rokmi padol. Žijú ale pamätníci tej éry, mnohí z nich nostalgicky spomínajú. Mladší už nie sú natoľko zaťažení stereotypmi, ale naratív a mýtus o Kosove ako kolíske srbského národa (ktorú nám Albánci ukradli) prežíva v mysliach a vedomí. Na to svojim srbským kolegom a kamarátom vravím, že ak by ich lídri nepáchali genocídnu politi­ku voči etnickým Albáncom, Kosovo by bolo dodnes súčasťou Srbska.

Má strach vplyv na výslednú podobu vašej práce?

Na takéto otázky nerád odpovedám a myslím to úprimne, že nejde až tak o mňa, ja som iba ten, ktorý vydáva svedectvo, textom aj obrazom, o ťažkom údele iných.

Už sa vám stalo, že ste nejaký príspevok ne­odovzdali, pretože ste situáciu vyhodnotili ako príliš nebezpečnú?

Stalo sa mi, že som v danej chvíli nefotografoval, lebo som sa ozaj veľmi bál. Na Balkáne, ale aj v krajinách ako Pakistan či Haiti.

V rámci projektu Zabudnuté Slovensko or­ganizujete v našich mestách diskusie o fa­šizme. Dokonca sa na vás prišli pozrieť aj kotlebovci. Dali vám tieto diskusie nejaký nový pohľad na Slovákov a ich mentalitu?

Odpoveď presahuje možnosti tohto rozhovoru, ale ak mám zvýrazniť jednu vec, je to poznanie, že aj s voličmi ĽSNS treba viesť živý, tvrdý, ale slušný dialóg. A to v „zabudnutých“ regiónoch, kde žijú nielen kotlebovci, ale aj nesmierne šikovní aktivisti. Slovensko je pestré, čo je dobré.