Výtvarníčka Elena Lichá-Zábranská (1948) zosumarizovala v monografii Ľuba Lauffová (FO ART) pohľad na tvorbu jednej z najzaujímavejších postáv slovenskej fotografickej scény (1949 – 2004).

Aká bola vaša cesta k výtvarnému umeniu a tvorivej fotografii?

Tvorivú fotografiu som išla študovať v neskoršom veku, pretože až vtedy nastali priaznivé okolnosti. Dlho som výtvarníčila ako autodidaktka. Nebolo mi to dopriate v študentskom veku, a tak som popri zamestnaní stavebnej inžinierky žila aj obdivom k umeniu. Kupovala som odborné knihy, chodila po výstavách. Pohli mnou najmä pobyty v New Yorku v 90. rokoch minulého storočia. Návštevy Guggenheimovho múzea, Múzea moderného umenia, galérií súčasného umenia v Soho, vždy ma oslovovali zo sveta dovezené nové trendy. Doma som sa zúčastňovala spolu s neprofesionálnymi výtvarníkmi súťaží, kurzov, plenérov. Mimoriadne dôležitá výzva prišla na Letnej fotografickej škole v Poprade v roku 2001 počas predstavovania Inštitútu tvorivej fotografie Sliezskej univerzity v Opave. Profesor Štreit vtedy povedal: „Máme radi, keď sú študenti starší, pretože sa to odráža na ich fotografiách, sú zrelšie a s takými študentmi sa nám lepšie pracuje.“ Bol to pre mňa podnet z Neba. Kombinované štúdium, kde môžete rozvíjať svoju tvorivosť, bez vekového obmedzenia uchádzača... Toto bolo to, čo som vždy chcela.

Vieme, že ste túto životnú výzvu prijali...

Inštitút tvorivej fotografie v Opave zanechá na študentovi punc jedinečnosti. Cítim vďačnosť, že som si túto jedinečnosť dopriala aj vďaka môjmu sympatizantovi manželovi a rodine. Veď kufrík s farbami zn. Mánes som dostala od manžela hneď na prvé spoločné Vianoce. Aj keď som v minulosti vystavovala maľby, v súčasnosti si ma podmaňuje viac fotografické médium, baví ma zostavovať fotosekvencie, fotopríbehy do autorských kníh.

Čo vás inšpirovalo na vytvorenie monografie o fotografke Ľube Lauffovej?

Nikdy som sa s Lauffovou nestretla osobne, ale jej tvorba mi imponovala, jej fotografie pôsobili na mňa v socialistickej šedivosti atraktívne a mali šteklivú výpovednú hodnotu. Sledovala som jej výstavy, jej tvorivé posuny, ilustrácie. Rešpektovala som ju, a až keď náhle odišla z tohto sveta, zacítila som potrebu zblížiť sa s ňou a vykonať akési zadosťučinenie. V rámci diplomovej práce som začala robiť výskum jej diela a života.

Publikácia je doplnená aj autentickými spomienkami rôznych osobností na Ľubu Lauffovú. Boli jej kolegovia ochotní viesť dialógy?

Urobiť monografiu o Ľube Lauffovej bola nielen pre mňa jedna z možných výziev, ktorej sa buď chytíte, alebo nie. Vyžadovala si zodpovednosť i náročnosť prístupu, analýzu a syntézu všetkých dostupných materiálov. Komunikácia s ľuďmi, ktorí Lauffovú poznali, mi potvrdila silu jej osobnosti. Zbohatla som aj o spoznanie výnimočných ľudí tvoriacich slovenskú kultúru.