Vyhľadávanie
Martin Jurík (1973) pochádza z Bratislavy, časť života prežil v Nemecku. Pracoval ako novinár, v súčasnosti sa venuje prekladom a písaniu kníh. Je autorom detektívnych trilerov Kým nás smrť nerozdelí (Marenčin PT 2011) a Harlekýn (Ikar 2013). V spolupráci s Michalom Ružičkom vydal parodický steampunkový román Škoricovník. Zlatá cesta (Marenčin PT 2013).
Vo svojej knižnej novinke Projekt Zenta (Marenčin PT) ponúka príbeh v kulisách alternatívnej histórie. Rozvíja v nej myšlienku, ako by mohol vyzerať svet, keby sa sarajevský atentát na Františka Ferdinanda d’Este nevydaril a habsburská monarchia by sa nerozpadla...
Do literatúry ste vstúpili zatiaľ dilógiou detektívnych trilerov. Ich príbeh ostal otvorený. Plánujete pokračovanie?
Pôvodne som plánoval tri príbehy. Adamov a Adriánov príbeh som napísal, tretí – triler s citlivými témami Rómov a súdnictva – mal patriť vyšetrovateľke Saši. Ale pocítil som duševnú vyčerpanosť zo slovenských politicko-spoločenských reálií. Škoricovník bol pre mňa útekom od nich a Projekt Zenta priam vykúpením. Navyše, z Harlekýna, druhej časti plánovanej trilógie, sa predalo niečo vyše 200 kusov. Takže nad trilerom zo slovenského prostredia som zlomil palicu. Hoci Sašin príbeh mohol byť najlepší, jej postavu sa mi podarilo vyprofilovať najpresvedčivejšie.
Detektívke sa v sérii o reportérovi Zárubovi, ktorá sa odvíja v medzivojnovej Bratislave, venuje aj váš otec Ľuboš Jurík...
Otcove detektívne príbehy Antona Zárubu sú pôvabné a mimoriadne autentické. Podľa môjho názoru by si každý z nich zaslúžil rozsah 300-stranového románu. No otec vždy inklinoval ku kratším útvarom, čo ovplyvnilo i rozsah próz cyklu. Dovolil som si do jeho príbehov aj zasiahnuť. Inšpirovalo ma surreálne stretnutie Antona Zárubu so Sigmundom Freudom vo Viedni. Navrhol som, že Anton by v USA 40. – 50. rokov mohol spolupracovať s Chandlerovým Philipom Marlowom. Na moje potešenie otca nápad nadchol. Príbehy Antona Zárubu ovplyvnili aj moju tvorbu: Adrián z románu Harlekýn je Antonovým vnukom.
Čítate si s otcom navzájom svoju tvorbu?
Otca považujem za jedného z najlepších žijúcich slovenských spisovateľov. A tiež za jedného z najmenej docenených. Reportér AZ by si zaslúžil byť orientačným bodom slovenskej detektívky, namiesto toho sú kníhkupectvá zasypané detektívnymi polotovarmi z Vydavateľstva Slovart. Keď si potrebujem osviežiť štylistiku a inšpirovať sa u majstra, siahnem po otcovej knihe.
Na druhej strane som veľmi rád, že otca oslovila moja tvorba. Jeho názor na literatúru som odjakživa považoval za zásadný, hoci sa nie vždy zhodneme v pohľade na toho-ktorého autora či dielo. Otcove názory na literatúru sú triezve a postrehy výstižné. Preto spolu sedávame uňho v Pezinku na terase a ohovárame. Nešetríme žiadnu knihu ani autora. Takmer ako nemecké Literárne kvarteto, ktoré však po smrti famózneho Marcela Reicha-Ranickeho nadobro skončilo.
V najnovšej knihe Projekt Zenta narúšate schému klasickej alternatívnej histórie. Aký máte názor na tento subžáner?
V alternatívnej histórii nie som príliš zorientovaný. Fascinujúci je však poľský románový epos Ľad od Jacka Dukaja. Ak som si správne všimol, najobľúbenejším motívom žánra býva predstava, ako by svet vyzeral, keby Hitler vyhral vojnu. Pritom každý znalec alebo fanúšik dejín vie, že z hľadiska konkrétnych reálií je to nezmysel. Rozpútanie prvej svetovej vojny ma však „mátalo“ už dlho. Zdalo sa mi absurdné, ako jedna šialená náhoda dokáže drasticky ovplyvniť tok dejín. Takýchto „skratov“ histórie nemáme príliš veľa. Téma románu Projekt Zenta vo mne postupne dozrievala a bola pre mňa omnoho dôležitejšou než žáner.
Prostredníctvom alternatívnej histórie Projektu Zenta, odohrávajúcej sa vo svete bez dvoch svetových vojen a s jestvujúcou Rakúskou monarchiou v pozícii lídra kozmického výskumu, sa vám podarilo udrieť aj na strunu demýtizácie našich dejín. Refrénom textu je však Otcova roľa Ivana Kraska... Ako sa, ak vôbec, podľa vás dá uchopiť poctivý patriotizmus?
Dá sa uchopiť. Obyčajnou nezištnou láskou. Preto Krasko. V jednej jedinej jeho básni je toho viac ako v celom štúrovsko-hlinkovskom hejslováctve. Krasko nepotrebuje Devín, Dunaj, Tatry, Cyrila s Metodom. Stačí kúsok zeme, kde sa človek cíti doma, kam patrí. Bola to Kraskova Otcova roľa, vďaka ktorej som sa vrátil z cudziny.
Istý čas ste strávili v zahraničí. Z náznakov roztrúsených v knihách vyhmatávam azda aj rozporuplný vzťah k rodnej Bratislave...
V Nemecku som prežil celkovo desať rokov, popritom aj rok v Prahe. Keď som sa vrátil, mal som pocit, že som veľa zmeškal. To, ako sa mesto rozvíjalo, ako sa zviechalo z apatie komunizmu. Celé divoké roky deväťdesiate – bratislavské „roaring twenties“. Dnes tu už všetko dostať, máme skvelý diaľničný obchvat, relatívne normálneho primátora. Máme však tiež všemocných developerov, ktorí si tu môžu slobodne búrať a stavať, čo a kde sa im zachce. Nech už je však Bratislava akákoľvek, asi by mi vždy chýbala.
Koho a prečo máte v literatúre rád a koho, aj v mene antisnobizmu citeľného z vašich textov, máte rád najmenej?
K mojim nerestiam patrí rypnúť si do iných autorov, najmä v rámci terasových debát s otcom v Pezinku a sarkastických dialógov s Mišom Ružičkom, a vie ma pobaviť, ak si niekto umne rypne do mňa. S písaním kritík som prestal, keď vďaka nim otec prišiel o priateľstvo s Jozefom Banášom a Dánovi fanúšikovia sa mi vyhrážali, že mi nakopú zadok. Mnoho ľudí nemá zmysel pre humor. S Michalom Ružičkom sme vymysleli román Škoricovník aj preto, aby sme naše sklony k zlomyseľnému parodovaniu kanalizovali bez toho, aby sme na smrť pourážali polovicu krajiny.
Začnem však pozitívnymi príkladmi. Michael Crichton mi ukázal, že v inteligentnom trileri je nevyhnutná dôkladná znalosť témy bez nudného poúčania čitateľa. Andrzej Sapkowski je fantastickým rozprávačom, ktorý vie strhnúť čitateľa. Michail Bulgakov mi v majstrovskom románe Majster a Margaréta priblížil hodnotu originálneho humoru. Vďaka H. P. Lovecraftovi nemôžem čítať väčšinu hororov, lebo mi pri géniovi okultnej disonancie pripadajú nevýrazné. Samozrejme, s výnimkou Brama Stokera, E. A. Poa či Gustava Meyrinka. Ale poďme k verejne tajnej láske – vedeckej fantastike. Popri G. Orwellovi obľubujem Stanislawa Lema a Franka Herberta. V ich textoch obdivujem nenútenú múdrosť hlbokých, priam filozofických myšlienok. Vychutnávam si aj skvosty, ako Je ťažké byť bohom od bratov Strugackých, Válku s mloky či Krakatit od Karla Čapka, alebo My od Jevgenija Zamjatina.
Nuž a antisnobizmus... Niekoľkokrát som sa snažil prečítať Ulyssesa Jamesa Joycea. Napokon som sa s hysterickým záchvatom smiechu vzdal. Nič úmornejšie som ešte v rukách nedržal. Vždy sa schuti pobavím na snahe kritikov interpretovať túto knihu (až na názov...) ako Odyseovo putovanie. Už len vzhľadom na to, že Ilias a Odysea boli knihy môjho detstva a dodnes viem niektoré pasáže naspamäť. O niečo lepšie sa mi darilo pri čítaní Ein weites Feld (v preklade Šíre pole) od držiteľa Nobelovej ceny Güntera Grassa. Svojho času sa mi so spisovateľom podarilo dohodnúť interview, a tak som sa ponoril do čítania jeho vtedy čerstvého 800-stranového diela. Keď som sa s Grassom stretol, nemal som poňatia, čo sa ho mám pýtať, pretože román bol, ak si odmyslíme veľké plytké pseudomoralizujúce pozérstvo, o ničom. Z duše mi vtedy prehovoril Marcel Reich-Ranicki, ktorý Grassovu knihu verejne (a veľmi vtipne) doslova „zničil“. V nemeckých médiách vyvolala jeho reakcia búrlivé ohlasy.
V kontexte slovenskej literatúry ste jedným z mála autorov tvoriacich inteligentnú oddychovú literatúru. Čo podľa vás v rybníku našej súčasnej popkultúry a popliteratúry najviac chýba?
Najviac nám chýbajú kvalitní komerční autori. Komerčnosť a úspech predsa nie je nič zlé, doprajme ju tým dobrým. Slovensko si zaslúži viac inteligentných autorov, ktorí vedia písať pútavo, ako napríklad Karika alebo Červenák. Väčšinu slovenskej literárnej komercie však tvorí ťažkotonážny brak, najmä ženská literatúra vo forme evitoviek a Keleovej. Toto zistenie smutne zrkadlí nároky čitateľov. Samozrejme, aj štvrtá cenová má a vždy mala svojich štamgastov. Problém však nastáva, keď sa z gýča, diletantizmu a nevkusu stane trend, keď sa tieto atribúty povýšia na štandard, či dokonca na cnosť. Týmto trpí umenie ako také asi všade na svete. Rub mince u nás tvorí svojpomocné elitárstvo samozvaných géniov združených napríklad v klube finalistov ceny Anasoft litera.
Niekoľko rokov hodnotím produkciu populárnej literatúry, a stále si nie som istý pôsobením faktorov peňazí a čitateľského úspechu. V súčasnosti čoraz väčšmi rozšírená vízia autora, ktorý, loviac správy z Facebooku, priebežne podľa rytmu diskusie napráva román v smere očakávaní a podnetov čitateľov, ma dosť desí... Písanie považujem za prácu dosť osamelú, miestami aj tvorivú. Alebo sa zhovárame o chimére?
Písanie je v prvom rade tvorivá práca. A áno, je osamelá, až hermeticky intímna. Mne sa napríklad veľmi zle tvorí v aktívnom prostredí, pretože si za text už sadám plný podnetov a potrebujem ich správne usporiadať a nadávkovať. Preto píšem v noci. Drvivú časť textov som napísal obklopený tmou, čiernym čajom, mačkami, prípadne hudbou. Nuž, domnievam sa, že dobrý autor je dostatočne sebaistý a presvedčený o svojom texte. Nemal by byť odkázaný na nikoho, iba na inšpiráciu samotnú, inak jeho dielo stratí čaro autentickosti. Spisovateľ by sa mal vykašľať na názory čitateľov na Facebooku, či dokonca na Martinuse. Systém komentárov na Martinuse považujem za tragédiu. Každý si môže vypisovať, čo chce, a tamojšie profily kníh sa na veľké nešťastie stávajú pre čitateľov referenčnými. Martinus síce na jednej strane prispel k rozvoju slovenského literárneho trhu, na druhej strane tiež výrazne prispel k jeho deformácii. Stagnáciu nášho literárneho trhu podmieňuje aj absencia etablovanej nezávislej literárnej kritiky a nedostatok mediálneho priestoru pre ňu. A stagnácia sa zďaleka nevzťahuje len na kvalitu diel, ale predovšetkým na snahu o monopolizáciu trhu zo strany pochybných finančných skupín.
Nuž a peniaze... K písaniu ako povolaniu sa stále pristupuje macošsky. Pritom je to povolanie ako každé iné. Malo by si vedieť na seba zarobiť. Veľké peniaze zarábajú ľudia, ktorí nevytvárajú žiadne hodnoty, avšak ich práca je spájaná so spoločenským statusom. Spisovatelia a celkovo umelci sú stále tak trochu považovaní za darmožráčov. A pritom ich práca obohacuje a formuje identitu krajiny či národa.
Román Škoricovník, ktorého ste spoluautorom, zaplnil parodickým steam punkovým gestom medzeru slovenskej fantastiky. O diele ste diskutovali aj na festivale Slavcon. Ako sa cítite vo fandomovej komunite, aký máte na tento, podľa mňa nielen literárny, ale i sociologický jav, názor?
Komunita fandomu je veľmi náročná a konzervatívna. Na Škoricovník paradoxne prišlo najviac negatívnych ohlasov zo strany spomenutej komunity. Čitateľ nevedel, či má v rukách dobrodružný fantasy príbeh, alebo satiru. Hovorilo sa aj o nepodarenom mačko-psovi, prípadne o snahe kopírovať Pratchetta. Pritom som Terryho Pratchetta nečítal, a keď som aj chcel, spoluautor Mišo Ružička mi to zo strategických dôvodov „zakázal“. Štýlom príbehu i humoru ma skôr ovplyvnili Douglas Adams a Michail Bulgakov. Komunita fandomu je teda síce sympatická a aj napriek vyslovenej kritike sa v nej dobre cítim, ale nespoliehal by som sa na ňu. Najpozitívnejšie ohlasy sa Škoricovníku dostali od ľudí pracujúcich v korporátnom sektore.
Na konte máte detektívny triler, parodickú fantastiku, alternatívnu históriu... A čo tak romanca špikovaná cynizmom?
Cynickú romancu mám hotovú v zásuvke. V nemčine, takmer mi ju svojho času vydalo vydavateľstvo Heyne Verlag. Podľa rozhodujúceho externého posudku by však publikovanie takejto absurdnej frašky vydavateľstvu neprospelo. No nevzdávam sa. Jednou z mojich profilujúcich sa predstáv je napísanie temného erotického trileru s priam pornografickými elementmi. Ale bez samoúčelnosti a lacnej vulgárnosti. Tiež sa mi do pozornosti tlačí jedna antiutópia, ktorú som začal písať ešte pred desiatimi rokmi v nemčine. Čiže, téma si ma vyhľadá sama, nezávisle od žánru. A ak má dostatočnú silu a výdrž, tak jej podľahnem...
