Architektka Darina Lalíková sa narodila 17. marca 1960 v Nitre. Vyštudovala Fakultu architektúry v Bratislave a po škole pôsobila na Ústave stavebníctva a architektúry SAV, kde si urobila ašpirantúru. Od roku 1995 pôsobí vo Vydavateľstve Eurostav, ktoré je zamerané na vydávanie odborných časopisov a kníh z oblasti stavebníctva a architektúry. Venuje sa aj vlastnej autorskej tvorbe. Je autorkou knihy Rozhovory o architektúre, ktorá vyšla vo Vydavateľstve Eurostav v roku 2010 a knihy 150 tvorivých osobností slovenskej architektúry, ktorá vyšla rok predtým. Za obe publikácie získala v roku 2010 výročnú cenu Spolku architektov Slovenska za publicistickú činnosť. Minulý rok jej vyšla knižka pre deti o architektúre s názvom Ikony architektúry… čo by deti mali vedieť o slovenskej a svetovej modernej architektúre (Vydavateľstvo Eurostav).
Venujete sa propagácii a osvete slovenskej architektúry medzi odbornou i širokou verejnosťou. Spomeniete niektoré aktivity, ktoré ste v poslednom čase týmto smerom zrealizovali?
Okrem vydávania časopisov Eurostav a Arch a odborných kníh pripravujeme pre verejnosť aj odborné konferencie na aktuálne témy. Od roku 2011 je to konferencia Udržateľnosť v architektúre a vo výstavbe a konferencia o inovatívnej technológii vo výstavbe BIM. Zároveň sme organizátormi architektonického ocenenia Cena Arch, ktorá sa udeľuje každoročne a je cenou časopisu Arch. Tento rok sa bude konať už 21. ročník tejto súťaže, ktorej cieľom je propagácia kvalitnej slovenskej architektúry medzi širokou verejnosťou. Zároveň organizujeme každoročne aj Cenu Visio 2020, čo je cena časopisu Eurostav za najvýraznejší čin na Slovensku v oblasti udržateľnej architektúry.
Od roku 2013 realizujete projekt Deti a architektúra. O čo v ňom ide?
Projekt je zameraný na vzdelávanie detí o architektúre. Ide o to, že tie nemajú možnosť v škole, ale ani mimo školy, dozvedieť sa niečo o významných osobnostiach slovenskej architektúry a nepoznajú ani ikonické diela slovenskej architektúry. My sme chceli túto medzeru v ich vzdelávaní vyplniť. Bolo nám ale jasné, že ak chceme, aby sa deti učili o architektúre, musíme zvoliť kreatívnu a interaktívnu formu vzdelávania. Musíme to vymyslieť tak, aby ich to bavilo. Zároveň sme chceli vzdelávať deti na základných školách po celom Slovensku. Preto sme zvolili formu kreatívneho e-learningového kurzu. Deti bavia počítače a nové počítačové technológie, preto sme zvolili formu, ktorá je im blízka. Oslovili sme vyše 150 riaditeľov základných škôl po celom Slovensku, aby sa do projektu zapojili. Ostatné tri roky sa zapája vyše 5000 žiakov – piatakov a šiestakov. Po absolvovaní e-learningového kurzu majú žiaci za úlohu nakresliť výtvarnú prácu na tému architektúra a najlepších päť až sedem prác z každej školy nám učitelia pošlú do Bratislavy. Minulý rok nám prišlo do vydavateľstva vyše 400 výtvarných prác, z ktorých sme pripravili výstavu a 16 prác vybrala odborná porota, zložená prevažne z architektov, na ocenenie. Detských autorov týchto prác z celého Slovenska sme pozvali do Bratislavy na vernisáž výstavy a na druhý deň sme im urobili po Bratislave a významných architektonických dielach tematickú vychádzku, aby spoznali architektonické diela, o ktorých sa učili, aj v reáli.
Všetky ocenené výtvarné práce zo súťaže Deti a architektúra môžeme vidieť na facebooku Vydavateľstva Eurostav. Mnohé sú priam futuristické. Aké bolo ich zadanie?
Zadanie výtvarných prác nadväzuje vždy na tému e-learningového kurzu v danom roku. Ale každý rok môžu deti kresliť aj svoj vysnívaný dom. Mnohé sú naozaj veľmi kreatívne a ich výtvarné práce na tému architektúra sú mimoriadne zaujímavé, a – máte pravdu – mnohé sú až futuristické.
Väčšinu knihy Ikony architektúry tvoria slovenskí architekti a ich diela. Bližšie sa venujete najmä štyrom významným architektom – Dušanovi Jurkovičovi, Milanovi M. Harmincovi, Emilovi Belušovi a Vladimírovi Karfíkovi. Prečo ste si vybrali práve týchto?
Títo štyria páni patria k najvýznamnejším predstaviteľom a zakladateľom slovenskej modernej architektúry. To bol dôvod, prečo som si ich vybrala. Poznať mená architektov, ktorí sú autormi pomníka na Bradle M. R. Štefánika, Kolonádového mosta v Piešťanoch alebo Hotela Carlton v Bratislave by malo patriť k všeobecnému vzdelaniu...
Kniha je založená na faktoch a poznatkoch. Školáci si z nej môžu robiť referáty. No ako ich motivovať k tomu, aby odlepili oči z chodníka a pristavili sa pri nejakej budove?
Myslím, že deti sú prirodzene zvedavé. Ale niekto im musí informácie o architektúre a budovách ponúknuť, a musí to byť zaujímavou formou, aby tie oči z chodníka odlepili. Mali by to byť rodičia alebo škola. Som presvedčená o tom, že ak sa rodičia spolu s deťmi budú viac zaujímať o architektúru, budú jej aj lepšie rozumieť. S architektúrou je to totiž ako s futbalom, každý si myslí, že jej rozumie… a môže ju kritizovať rovnako ako hru na trávniku… Moja skúsenosť je, že najviac kritizujú architektúru ľudia, ktorí o nej nič nevedia. Knihou som chcela vzbudiť záujem detí aj rodičov o architektúru. O to, aby sa o nej dozvedeli viac, aby vedeli, v čom je výnimočnosť niektorých architektonických diel, a prečo by sme ich mali chrániť a starať sa o ne.
Na Slovensku stoja naozaj úchvatné architektonické diela, často konštrukčne náročné, a tým unikátne. Ale vieme sa o ne aj príkladne starať?
Nevieme! Česť výnimkám. Ale to je opäť len dôsledok toho, že o architektúre väčšina ľudí vlastne nič nevie. O všetko, čo chceme, aby prežilo, sa treba starať. Aj o architektúru.
Mnohé z predstavených architektonických diel sú notoricky známe – Eiffelovka, Mohyla M. R. Štefánika, Slovenský rozhlas... No často nevieme, aké konkrétne meno architekta či staviteľa sa za ním skrýva. Pomôže táto kniha deťom predstaviť budovy, okolo ktorých možno denne kráčajú tak, aby im nezovšedneli?
Ja v to dúfam… Možno si nezapamätajú všetky mená architektov z knižky. Ale to vôbec nevadí. Hlavne, že budú vedieť, že o tom v tejto knižke čítali a budú si to môcť nalistovať a pozrieť!
A čo ľudová architektúra? Nestoja za ňou mená známych architektov, ale ľud a je rovnako súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Nemali by deti niečo vedieť aj o domoch stavaných z prírodných surovín najmä po druhej svetovej vojne, keď bol nedostatok stavebných materiálov?
Ak ich začne architektúra viac zaujímať, určite si aj sami vyhľadajú ďalšie informácie. Ľudová slovenská architektúra je jedinečná a naše vydavateľstvo vydalo minulý rok aj vynikajúcu knihu práve o slovenskej ľudovej architektúre, ktorá je dôkazom umu a remeselnej zručnosti našich ľudí. Ide o knihu od Igora Krpelána Zachovanie a pokračovanie rodu. V nej sa dozvedia veľa nielen o pôvodných drevených domoch našich predkov najmä z oblasti Oravy, ale sú v nej aj ukážky príkladnej rekonštrukcie a revitalizácie niektorých z týchto objektov. Je to kniha v mnohom poučná a veľmi inšpiratívna aj v súčasnosti.
Ktorá stavba na Slovensku je vaša najobľúbenejšia a prečo by sme si ju mali všimnúť?
Ťažko sa vyberá len jedno dielo. Zaujímavých budov je aj na Slovensku viacero. Ale ak sa pýtate na moje najobľúbenejšie dielo, k takým určite patrí Kolonádový most v Piešťanoch od E. Beluša. Ide o most, ktorý spája kúpeľný ostrov s centrom mesta Piešťany. Je vynikajúco zakomponovaný do prostredia a má pekne riešené niektoré detaily. Z novších architektonických diel sa mi páči napríklad dvojica bytových domov v Karloveskom ramene v Bratislave alebo materská škola v Banskej Štiavnici.
Existuje (možno zatiaľ len) vo vašich predstavách koncept nejakej budúcej publikácie?
Áno a už na nej aj pracujem. Bude to opäť knižka pre deti a o zelenej architektúre. Rada by som ukázala deťom budovy, ktoré sú ohľaduplné voči životnému prostrediu a vysvetlila im, ako sa dajú navrhovať budovy tak, aby nemíňali zbytočne veľa energie na kúrenie a chladenie, ako sa dá zachytávať dažďová voda a spätne využívať v budovách, ako sa dá využiť v budovách energia slnka a podobne.
Beáta Beláková
