Pred desiatimi rokmi v ikare vyšla knižka Peštiansky perkelt, teraz ste čitateľom „navarili“ pokračovanie: Maďarský pomaranč. Zmenila sa chuť názvov, no obe sú dosť temperamentné; sú také aj udalosti vašich rozprávaní?

Udalosti nabrali na temperamente v druhom desaťročí môjho pôsobenia v Budapešti. Ka­tastrofa! Na jeseň 2006 horela budova verejno­právnej televízie, potom aj barikády, policajti vystrelili gumeným projektilom oko jednému z demonštrantov, ktorí predtým hádzali dlaž­dice do ťažkoodencov… Nasadili slzný plyn, videli sme davové scény, aj starý tank na hlavnom námestí, priestor pred Parlamentom používala zberba ako verejný záchod… No, hrôza. Moja drahá Budapešť! Trvalo tri roky, kým Gyurcsány „zmizol“, a ešte rok, kým zví­ťazila VVR, čiže Veľká Viktorova revolúcia. Národ je opäť súdržný… Ale toto je iba druhá časť z tohto „gastro­politického glosára“, tá prvá by mohla byť hoci aj zaujímavejšia. Ale skutočne: zmenila sa chuť udalostí, rozprá­vania, emócií…

Ste dlhoročný rozhlasový spravodajca u našich južných susedov – od roku 1992 žijete v Budapešti. Ako vnímate toto susedstvo?

Maďarčina má výstižné príslovie: zlé sused­stvo – turecká kliatba. Čiže obom susedom spôsobujú zlé vzťahy iba útrapy. Slováci boli dlho vnímaní ako slabší­mladší brat, no mení sa to, nastal výrazný obrat a Maďari ubrali trocha z pocitu svojej veľkosti. Preto som si aj zvolil na obálku knihy maďarský pomaranč v podobe citrónu – susedia sú trocha kyslejší, nervóznejší, smutnejší, frustrovanejší, ale čo je najdôležitejšie: sú naši.

Nadhľad a humor sú výrazné prvky vašich reportáží a glos. Patria aj k vašej životnej filozofii?

Rozhodne. A humor patril aj do maďarskej po­litiky. Veď od politika pochádza jedna z mojich najobľúbenejších hlášok: „Nepovedzte mojej mamke, že som politik, ona si myslí, že som klavirista v bordeli“. My novinári sme s politik­mi akože na nože, podľa mňa preto, lebo sme ich odhalili: oni chcú naše dobro, ale my si ho nedáme. No a neustále im pripomíname rôzne múdrosti, ako napríklad túto: „Nestačí, keď si čestný, musíš tak aj vyzerať“, alebo o jeden stupeň silnejšiu verziu: „Nestačí, keď vyzeráš čestný, musíš ním aj byť!“ Politici sú schopní sa aj uraziť, keď im dokola vyťahujete, že „kto má humor, všetko vie, kto humor nemá, všetkého je schopný“. Nuž, v Maďarsku majú politici stále menej humoru. Čo z toho vyplýva? Iba to, že situácia je síce beznádejná, zato nie zlá…