Vyhľadávanie
Gustáv Murín (1959) je známy predovšetkým ako autor kníh literatúry faktu o slovenskej mafii, ako Mafia v Bratislave, Gorily v podsvetí či Mafiáni. Krvavé príbehy: Zúčtovanie? (všetky Marenčin PT), ale venuje sa aj prozaickej a esejistickej tvorbe, odbornej literatúre a publicistike. Jeho knihy boli preložené do 49 jazykov.
Ako funguje systém tvorivých pobytových štipendií pre autorov?
Systém tzv. spisovateľských penziónov, alebo, ako ho nazývajú v zahraničí, spisovateľských kolónií, funguje po celom svete. Najstaršie zariadenie Yaddo v USA je z roku 1900 a doteraz tam absolvovalo štipendijný pobyt viac ako 6000 autorov. Ja som bol na takomto pobyte v USA trikrát – prvý raz cez International Writing Programme v Iowe, druhýkrát v Ledig House v štáte New York a do tretice na univerzite OU Norman v Oklahome. Okrem toho na ostrove Paros v Grécku, v Sičeve v Srbsku, v kolónii Mojácar v Španielsku a vo švajčiarskom Lavigny. Dĺžka pobytu môže byť od jedného do troch mesiacov, výnimočne až pol roka či rok, štipendium hradí autorovi výdavky na ubytovanie a stravu, doprava je na vlastné náklady. Väčšinou sa v takýchto zariadeniach nachádza 8 až 16 ľudí. Na Slovensku má autor nárok na 21 dní tvorivého štipendia do roka, ale pobyty nie sú určené len pre spisovateľov, môžu o ne požiadať aj novinári, herci, dramatickí umelci, televízni a filmoví tvorcovia, vedci, prekladatelia, takže v tomto smere je to otvorené pre širokú škálu tvorcov. V zahraničí to býva niekedy limitované, napríklad vekom (do 35 rokov), alebo okruhom krajín, z ktorých autori pochádzajú. Špecializujú sa preto, že je tam toľko rozmanitých príležitostí.
Koľko takýchto zariadení je u nás pre autorov k dispozícii?
Literárny fond má na Slovensku dve tvorivo-rekreačné zariadenia: Domov Ivana Stodolu v Piešťanoch a Domov slovenských spisovateľov v Tatrách na Peknej vyhliadke. Tretím bol kaštieľ v Budmericiach, ktorý je momentálne zatvorený. Kapacita zariadenia v Piešťanoch je 6 izieb, v Tatrách asi dvojnásobok. Tieto zariadenia boli veľmi dobre obsadzované do roku 1989, potom nastal obrovský boom zahraničnej knižnej produkcie a slovenskí vydavatelia nemali záujem vydávať domáce tituly. Takže v podstate ani nebolo čo tvoriť a klesol aj záujem o tieto pobyty. Počas posledných dvoch-troch rokov sa to zase mení k lepšiemu, pretože aj čitatelia sa oveľa viac zaujímajú o slovenských autorov. Bohužiaľ, pri nedávnom pobyte som narazil na nový problém – dokáže sa naň preháčkovať aj pseudo-autor, ktorý si nechá hovoriť prezident, a jeho hlavnou tvorivou činnosťou je prepašovanie manželky, ktorá tam nemá čo robiť a ruší ostatných. Títo zúfalci si totiž rýchlo všetko prisvojujú a táto božia stvora si asi naozaj myslela, že je to už len ich. Ale to sa stáva, že do arény sa okrem býkov občas dostanú aj volky...
S akým cieľom sa chodí na štipendijné pobyty? Musí si autor vopred stanoviť, čomu sa bude venovať, alebo si to môže špecifikovať až po príchode?
Do tvorivo-rekreačných zariadení sa chodia dokončievať rukopisy. Nemôžete tam prísť s tým, že máte ešte len nápad a chcete ho realizovať, ale mali by ste mať hotových aspoň 70 percent diela. Dotiahnuť rukopis totiž vyžaduje úplnú koncentráciu. Vedľajším efektom takéhoto pobytu je vzájomné spoznávanie sa nielen spisovateľskej komunity. V Mojácare boli v prevahe výtvarníci a bol tam aj hudobník, v Lavigny bol aj libretista modernej hudby, na Parose hlavne prekladatelia. Vynikajúcim miestom pozoruhodných stretnutí bol kaštieľ v Budmericiach, pretože tam chodili významní zahraniční autori, prekladatelia... Ďalší rozmer dodáva pobytu prajné prostredie, vždy sa tam vytvára akási domácka atmosféra, priestor na rozhovor, či už s kolegami autormi, alebo so zamestnancami. Raz prišiel na Slovensko na pozvanie nášho PEN klubu Chris Merill – americký autor a zároveň riaditeľ jedného takéhoto zariadenia v USA. Považoval som za užitočné, aby navštívil Budmerice, a hoci bol v septembri kaštieľ kvôli čerpaniu dovoleniek zamestnancov zatvorený, vedenie Literárneho fondu nám vyšlo v ústrety. Aj zamestnanci sa naozaj obetovali a ochotne sa o neho postarali. A táto obetavosť je pre zariadenia Litfondu príslovečná. Veď zmyslom takéhoto pobytu je sústredenie sa na prácu. Vo svete už pred stáročiami prišli na to, že najdôležitejšou podmienkou vrcholného výkonu umelca, je koncentrácia. A tú ľahšie dosiahnete mimo každodenných povinností, na mieste, kde je o vás postarané a vy sa môžete naozaj sústrediť len na písanie.
Ako vyzerá bežný deň spisovateľa počas tvorivého pobytu?
Režim zahraničných verzií Budmeríc je stabilný. Predpokladá sa, že dopoludnia a popoludní každý pracuje, a aby sa autori navzájom nerušili, raňajky a obedy si pripravuje každý sám. Sú tam na to k dispozícii dve plné chladničky, ktoré bohato stačia. Naopak, večere sú exkluzívne – nejde pri nich len o jedlo, ale zdôrazňuje sa, aby sa tvorcovia stretli a porozprávali o tom, čo počas dňa urobili. Kuchári si dávajú záležať, aby na večeru pripravili aj regionálne špeciality, a jedlo sa naschvál servíruje na veľkých misách, aby si ho účastníci pobytu museli navzájom podávať, spolupracovať a vzájomne komunikovať. V zariadeniach Literárneho fondu to funguje trochu inak, večere nie sú také okázalé, ale skôr striedme. Celkovo je jedlo aj zariadenie u nás v porovnaní so svetom sparťanské – sú to akési spisovateľské kasárne.
A vo svete?
Tam sa kladie dôraz aj na spoločnú komunikáciu prítomných tvorcov – veď to bývajú umelci rôznych disciplín. Často sa preto večer debatuje na mnohé zaujímavé témy a debaty sa neraz natiahnu až do noci. Pozoruhodné je, že práve táto tvorivá atmosféra kole oči takým nositeľom slamy v topánkach, akými sú u nás Hvorecký či Karika. Nikdy v Budmericiach neboli, ale zato sú odborníci na tento Domov slovenských spisovateľov a ich zúfalé dojmológie tak rád v Živote papagájuje redaktor Filipko. Keby tí len tušili, že napríklad v Lavigny sa ako samozrejmosť pred večerou podávajú miestne vína, aby sa aj touto formou prezentoval región. V španielskom Mojácare bolo miestne víno „ad libidum“, nech si tí traja naštudujú, čo to je. Nikdy zrejme nepochopia, že spisovatelia, ktorí sa na takýto pobyt dostanú, nepotrebujú ich provinčné rady na to, ako sa po večeri pri víne venovať v mnohých ohľadoch obohacujúcim diskusiám.
Absolvovali ste viacero tvorivých pobytov na Slovensku aj v zahraničí. V čom spočívajú najzásadnejšie rozdiely medzi nimi?
Zahraničné pobyty sú oveľa veľkorysejšie, lebo status spisovateľa je tam úplne iný: ste uznávaný, rešpektovaný, nevidíte tam tú podivuhodnú, čudnú zášť voči tvorivým ľuďom, ktorá je absurdná a vôbec ju nechápem. Napríklad Ledig House v USA je vlastne bývalá farma a bolo nás tam 10 – 12 autorov. Ústredná budova v koloniálnom štýle bola celá z dreva, mali sme tam veľkú knižnicu, jedáleň, kuchyňu..., ale okrem iného sme mali k dispozícii auto. V kuchyni na dreze boli položené kľúče, v aute boli doklady, a mohli ste sa vybrať, kam ste chceli, len ste to museli niekomu oznámiť a ešte v ten deň sa vrátiť. Bol tam navyše k dispozícii tenisový kurt a plavecký bazén. Tenisové kurty zadarmo boli aj v Iowa City. Vo Švajčiarsku boli zasa k dispozícii bicykle. Veď, keď sedíte už tretí alebo štvrtý deň nad rukopisom, nevyhnutne si musíte nejakým spôsobom prevetrať hlavu, prísť na iné myšlienky. V zahraničí sa okrem toho organizujú čítačky, prezentácie pre miestnych obyvateľov, takže aj s nimi komunikujete a oni si vás vážia. Na ostrove Paros sme boli ubytovaní v bývalom turistickom hoteli v nádhernej štýlovej dedinke Lefkes a jedna z herečiek na pobyte tam pre nás napríklad odohrala predstavenie jedného herca. U nás, žiaľ, pracujú niektorí novinári za podpory zmienených zúfalcov na vytváraní averzie voči spisovateľom z nevedomosti a z veľkej hlúposti.
Ako sa bežný slovenský autor môže dostať na štipendijný pobyt do zahraničia?
Pobyty v zahraničí sú avizované na webových stránkach inštitúcií, ktoré ich ponúkajú, stačí zadať do vyhľadávania „writers‘ colony“ alebo „writers‘ pension“. Funguje, samozrejme, aj výmena informácií medzi spisovateľmi, ktorí sa na takýchto pobytoch zoznámili. Keď sa chcete uchádzať o štipendium, treba vyplniť prihlášku a organizátori potom vyhodnotia, či ste vhodný kandidát. Pri mojom prvom pokuse prihlásiť sa do Yaddo ma milo prekvapili: odpísali mi, že ma, bohužiaľ, nevybrali, ale zároveň vyzvali, aby som sa nezabudol prihlásiť znovu, lebo komisie sa menia. V USA je asi 80 pobytových štipendií, funguje to aj tak, že keď sa chce nejaké menšie mestečko zviditeľniť, otvorí takýto penzión, ale špeciálne určený pre jedného, maximálne dvoch autorov. Podmienkou je, aby bol autor ochotný pracovať s danou komunitou ľudí, čiže organizovať pre nich besedy, čítačky, prednášky... Existujú aj špecializované časopisy, napríklad v USA sú dva, v ktorých na 100 stranách každý mesiac vychádza prehľad, kde sú aké štipendiá, kam sa dá ísť... Koluje dokonca anekdota o jednom dosť známom spisovateľovi, ktorý takto na rôznych tvorivých pobytoch strávil vraj polovicu svojho života. A najpodstatnejšie je, že mu to nikto nezávidel! Mnohí si teraz povedia, aký je ten spisovateľský život úžasný, autor môže každú chvíľu niekam ísť... Lenže to si môže dovoliť len niekoľko najúspešnejších autorov na voľnej nohe. Ak musíte pracovať a popri písaní sa aj uživiť, čo platí pre väčšinu tvorcov, nie je zasa až také jednoduché nájsť si čas, aj keby vám ten pobyt ponúkli.
Komu by ste najviac odporúčali takéto pobyty?
Najmä mladým autorom počas štúdia alebo krátko po ňom. Je to pre nich naozaj úžasná príležitosť. Napríklad na International Writing Programme sa nás stretlo 32 autorov z 30 krajín sveta. Bol to bezpochyby zážitok na celý život. A medzinárodné kontakty sú dôležité aj preto, aby človek zistil, že literatúra sa trápi rovnako všade vo svete. V USA síce vychádza viac ako milión titulov ročne, ale len 5% z nich v náklade nad 5 000 výtlačkov. Okrem toho človek vidí, čo všetko sa dá s literatúrou robiť, ak je na to vôľa a prostriedky. Napríklad vo francúzskom meste Cognac organizujú s pomocou najslávnejších koňakových firiem literárny salón, v Nórsku zrealizovali nápad špeciálneho literárneho vagóna, po Stockholme zasa jazdil básnický autobus... Celý problém spočíva v tom, že my Slováci sme sa dostali do slobodného sveta zrejme nepripravení na to, že vyspelejšie národy už dávno nepovažujú kultúru za príťaž, ale, naopak, za niečo, čo štát pozdvihuje. Lebo len kultúrny človek je dobrým pracovníkom a tým, že je kultivovaný, pristupuje inak aj k svojej práci, nie je to robot bez ducha. U nás, bohužiaľ, vznikla akási falošná predstava o spisovateľoch takmer ako o darmožráčoch. Je to naozaj veľmi ťažký boj s podivuhodným spiatočníctvom. Kritici Budmeríc a Literárneho fondu sa tvária, že boria „komunistické prežitky“, a pritom o rovnakej podpore literárnej tvorby vo svete, kde komunizmus nikdy nemali, nevedia zrejme nič. V skutočnosti si adoptovali staré myslenie predpokladajúce, že spisovateľ „len“ píše. Je veľmi smutné, keď si predstavíte, že ste pozývaný do zahraničia s najväčšou úctou (a teraz nemyslím len na seba, ale na väčšinu našich autorov), a doma sa musíte boriť s takýmito prekážkami. Nedávno som bol v gruzínskom Tbilisi, kde do takéhoto spisovateľského penziónu vláda naopak investuje. My sme tu mali „liberála“ Krajcera, ktorý ako minister kultúry povzbudzoval proti-kultúrne nálady. Hlúposť na neuverenie...
Treba na záver pobytu aj dokladovať, či spisovateľ splnil vytýčené ciele?
Po skončení pobytu treba vypracovať správu pre Literárny fond a v knihe by malo byť tiež uvedené, že bola dokončená vďaka štipendiu. To sa líši od amerického systému: oni si vás preveria dopredu podľa vašich tvorivých výsledkov, a keď do vás vložia dôveru, nemusíte už nič dokladovať. Ak rozpoznajú, že ste tvorivý typ, už o vás ďalej nemajú starosť. Vedia, že vám to jednoducho nedá a takto darovaný čas určite zužitkujete. Na mojom prvom veľkom štipendijnom programe v Iowe sme mali prednášky, na ktorých nám predstavovali USA a ich literatúru, a vôbec sa neočakávalo, že by sme tam niečo špeciálne písali. A práve tam sa začali moje cestovné príbehy, ktoré sú odvtedy publikované už v 28 cudzích jazykoch. Navyše som tam urobil aj projekt knihy Jeden deň ako pokračovanie nápadu, ktorý sme realizovali ako mladí autori v rámci PEN klubu v almanachu Európa práve teraz. Každý z účastníkov pobytu opísal jeden deň strávený v USA tak, ako ho videl svojimi očami. Bolo úžasné čítať a porovnávať, ako Ameriku vnímal Estónec, Austrálčan alebo ja ako Slovák.
Na pobyty sa chodí dokončievať diela, ale určite sú aj miestom nových inšpirácií...
Spisovateľská práca by sa dala prirovnať ku kontemplácii, určitej forme meditácie. Je to trochu mníšska práca, lebo ju musíte robiť v tichosti a samote, a práve preto sa tieto zariadenia v mnohom podobajú na kláštory. Nachádzajú sa na veľmi pekných a zaujímavých miestach, ktoré vás očarujú svojou prírodou. Nedávno som to zažil v Gruzínsku: tam vás príroda tak veľmi oslovuje, až to dojíma. V Iowe zasa bolo veľmi očisťujúce vidieť každý deň z okna rieku, park, zapadajúce slnko... V Lavigny sa spisovateľský kaštieľ nachádza priamo na brehu Ženevského jazera, to je niečo úžasné. Niekto už dávno, pred stáročiami rozpoznal, aké je nesmierne dôležité, aby tvorca komunikoval s krásnom naokolo. V tomto zmysle nám na Slovensku najviac chýbajú Budmerice s ich vzácnym parkom.
