Vyhľadávanie
Dočítal som tvoju Nehu s pocitom, že to nie je obyčajná knižka. Asi znamená viac, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Povedz, z čoho sa podľa teba rodia knihy, aké myšlienky treba, aby sa mohli zrodiť dobré knihy?
Knihy sa rodia najmä z naliehavej potreby písať. Táto potreba môže mať rozličné motivácie. Niekoho motivujú peniaze, niekto chce vydať o čomsi svedectvo, iní sa písaním dobre zabávajú. Myslím, že každá kniha je istou správou o človeku, o ľudskom bytí, o ľudskej skúsenosti. Knihy sa teda rodia z potreby a z ľudskej skúsenosti. Človek chce svoju skúsenosť odovzdať. Literatúra však nie je ľudská skúsenosť samotná, je iba správou o nej. Milan Kundera hovorí, že román je meditácia o ľudskej skúsenosti. Myslím, že je to výstižné. Ak by sme to trocha zbiologizovali, myšlienku by sme mohli nazvať spermiou a ľudskú skúsenosť vajíčkom. Dôležité však je, aby sa zachovala rovnováha medzi myšlienkou a skúsenosťou.
Čo je potom literatúra a čo svet? Čo majú teda spoločné a v čom si ich nemožno zamieňať? Čo má spoločné slovenská literatúra so slovenským svetom?
Radšej by som hovoril o literatúre a živote. Jedno druhé prestupuje, jedno druhé dopĺňa. Dobrá literatúra je odrazom života, je to však odraz s vysokou koncentráciou, s veľkou mierou spracovanosti. Isteže aj preto často dochádza pri posudzovaní literatúry k stotožňovaniu s bytím autora, s jeho konkrétnymi skúsenosťami a zážitkami. Nie je to len slovenská špecialita, ale na malom Slovensku, kde sa všetci poznajú, sa to stáva o to častejšie. Autora stotožnia s literárnou postavou a príbehy zo života s literárnymi príbehmi. A bývajú u toho mrzutosti. Pravdaže, literatúra nie je nič viac ako fikcia a mala by sa takto brať. Literatúra by síce mala čo najpresnejšie odzrkadľovať život, avšak to vôbec neznamená, že sú to reálne prežité, konkrétne životy. V Márquezovi táto fikcia napríklad vyzerá na prvý pohľad naozaj ako naozajstný život. Ale ani to nemôže byť nič viac ako doplnok či dovysvetlenie života. Predsa však existujú akési hviezdne okamihy, keď je literatúra možno viac ako sám život. Prinajmenej pre ľudí môjho typu, ktorí dokážu pri literatúre prežiť takmer hmotné šťastie či oslobodenie. Literatúra prevyšuje život aj v takom zmysle, že život dokáže div nie zbožštiť, ako to urobil napríklad Hemingway v Starcovi a mori. Okolo Havany isto žili stovky kadejakých Santiagov, ale iba ten Hemingwayov pretrval dodnes. Tým, že Hemingwayov starec vstúpil zásluhou autorovho stvoriteľského talentu do literatúry, nemôže už nikdy zaniknúť, stal sa večnosťou...
...jeho pravda je oslobodzujúca...
Pravda môže byť nielen oslobodzujúca, ale ja krutá. Aj táto krutosť je však oslobodzujúca. Ak niečo pochopíš, a ak pochopíš niekoho druhého, akoby si sám seba polepšil. Ja to naozaj tak cítim. Nedávno som si opäť čítal Slobodov Pokus o autoportrét, v ktorom si autor ťažká na kritikov, lebo mu vyčítali, že je mu ľahko písať, keď ustavične opisuje iba svoj život. A Sloboda na to hovorí, že predsa nikdy neopisoval svoj život, ale iba svoju skúsenosť. V tom je ten zásadný rozdiel a nesmie sa to zamieňať. A čo má slovenská literatúra spoločné so slovenským svetom? Nazdávam sa, že slovenská literatúra je v absolútnom poriadku. Sú v nej úžasné špičky, je v nej silná vrstva, ktorá dosahuje svetovú úroveň. Dnes máme možnosť čítať všetko, čo vychádza v svetovej literatúre a myslím, že nie sme v ničom pozadu. Naši autori zobrazujú zložitý život človeka takisto elegantne, noblesne i s humorom. Jediný problém je asi v tom, že slovenčina je jazyk piatich miliónov ľudí, a možno iba preto sa málo prekladá. Nedávno som čítal celosvetový hit Tajný denník Adriana Mola a musím povedať, že takých a lepších kníh v slovenskej literatúre pre mládež vyšlo prinajmenej niekoľko tuctov. Svet o nich nevie, ale nie je to len naša chyba, je to celosvetový bôľ – veľký svet malé literatúry ešte neobjavil. Myslím si však, že tak ako na všetky kontinenty prenikla Klára Jarunková, preniknú aj iné knihy.
Na to však treba dravejší manažment... Slovensko pramálo zaujíma svet a preto sa nezaujíma ani o našu literatúru.
Neviem, prečo by svet malo zaujímať Slovensko. Ono musí zaujímať predovšetkým Slovákov. Sme iba jedna molekula sveta, ale aj ak sa začne rozpadať molekula, môže to privodiť rozpad celého organizmu. Ľahostajnosť naozaj nemôže ničomu prospieť.
Takže Neha. Dnes v literatúre i v živote dominuje čosi inšie: drsnosť, brutalita, násilie, rozklad, ktorý sa tvári, akoby sa nič nedialo. Neha spája, neha zachováva... a bojí sa a bolí... Z ktorého sveta ti prišla chuť na nehu?
Žiaľ, musím povedať, že prišla akoby z druhého sveta, akoby bola posolstvom od mŕtvych. Neha ma celého premkla, nebol to len akýsi krátkodobý cit, vzťah týkajúci sa iba zamilovaných ľudí či milovanej osoby. Bal to trvalejší stav, aký človeka premkne po istej, povedzme traumatizujúcej skúsenosti. Vtedy človek pocíti, ako strašne potrebuje nehu, lebo neha je niečo, čo ho robí lepším, čo ho zušľachťuje, čo mu možno pomáha chápať tento svet, o ktorom si vravel, že je brutálny a drsný. Človek však potrebuje nehu na zachovanie svojej vnútornej rovnováhy, aby si pamätal svojich predkov a aby si naši potomkovia pamätali nás. Nehu sme do seba načerpávali od svojich matiek, každá mater je v materstve úžasne nežná. Je známy obraz Madony s dieťaťom. Každá matka je takouto madonou. Odovzdáva dieťaťu úžasnú ľudskú skúsenosť spejúcu k nehe. Táto skúsenosť nesmeruje inde než k pokoju a ku kultúre medziľudských vzťahov, veď ani jedna matka nechce svojmu dieťaťu zle, nechce preň krutosť, násilie, biedu, nezamestnanosť. Čo vyžaruje z obrazu Panny Márie s Ježiškom, vyžaruje z každej matky, ktorá to prenáša na svoje deti. Tento stav by mal prechádzať z matiek na ženy milenky a ženy dcéry a zušľachťovať nás mužov. Každý muž, ktorý má dcéru, dozaista zacítil, čo je to láska k dcére, o ktorej vie, že aj ona bude tŕpnuť o svoje deti, ale popri tom sa môže dostať do rúk zlého muža, na nejakého vlastnou matkou nezušľachteného alebo nejako straumatizovaného človeka. A to je jeden z vedúcich motívov mojej knižky: v jednej žene vlastne zobrazujem trojjedinú ženu – matku, manželku či milenku, dcéru.
Takže tvoja Fialôčka, alias tvoja neha, to nie je len nejaké ľúbostné pradenie, je to skôr výsostne filozofická záležitosť.
Preto pojem neha v celej knihe ani raz nepoužijem. Dostal sa iba do názvu.
Preto, že je to tvoj spôsob uchopenie sveta?
Jedna z možností uchopenia sveta. Tých možnosti je veľa a každý si hľadá svoju cestu.
Tvoj román naozaj vytryskol z obavy o elementárnu ľudskosť. Veď jeho základnou motiváciou je protest proti násiliu a hrubosti. Hrdinku tvojho románu znásilnia takpovediac pred očami milujúceho manžela.
Naozaj to píšem v románe. Verím však, že to čitatelia pochopia ako metaforu. Skutočne, nie je nič ponižujúcejšie ako znásilnenie ženy. Všetkých mužov, ktorí také niečo spáchajú, by som dal bez milosti vykastrovať. Nielenže tým ponižujú ženy, ale ponižujú aj mužov, celú prírodu a celý svet, znevažujú všetku kultúru. Znásilnením milovanej osoby som chcel metaforicky vyjadriť skutočnosť, že takéto brutality medzi nami existujú a asi aj budú existovať, ale že musíme urobiť všetko, aby ich bolo čím najmenej.
Tvoj rozprávač je akosi priveľmi sústredený na seba. Je to náhoda či zámer? Čo to znamená z hľadiska umeleckej stratégie?
Nazdávam sa, že akákoľvek poriadna výpoveď musí vytrysknúť z jednotlivca. Preto píšem svoje knihy v prvej osobe. Som presvedčený, že vtedy pôsobia najsugestívnejšie a najsubjektívnejšie. Subjektivita však musí vyplývať z toho, že človek, každý človek je v podstate iný, a čím hlbšie si to uvedomíme, tým bude ťažšie robiť z jednotlivcov stádovitých a ľahko manipulovateľných tvorov. A potom – ak chceme niečo naprávať, musíme začať sami od seba. Tým, že človek svoje bytie prežíva hlbšie, sústredenejšie, keď zostupuje sám do seba, hoci je to často bolestné, očisťuje sa. A práve toto prežívam napríklad pri písaní, písanie je pre mňa katarziou.
Viem, že v tvojej knižke je napísané všetko, čo si napísať chcel. Ale predsa: zaujalo ma tvoje poňatie života a smrti. Je to akási nekonečná jednota nekonečného času, o ktorej rozprávač uisťuje sám seba, ale vštepuje ju najmä svojmu synovi. Je toto trvanie predpokladom našej identity, či dokonca samotnou identitou?
Je to asi tak, že život a smrť tvoria jednotu. V tomto je trvanie človeka, trvanie kultúry, aj trvanie slovenskej kultúry. Trvanie je skutočne v tom, že smrťou sa nepretrhne niť života, a že sa všetko dedí z generácie na generáciu. Napríklad ľudová rozprávka, a to, že sa šírila od materí a otcov k novým materiam a otcom. A keď ju Dobšinský zapísal, stala sa večnou, zakódovanou skúsenosťou našich predkov. Preto je absolútne rovnocenná tým najväčším knihám kníh, ktoré obohacujú ľudský život. Trvanie človeka je trvaním prírody. V nej sa takmer všetka nesmierna energia sústreďuje na zachovanie života, na jeho trvanie. A v človeku sa toto trvanie povyšuje na kultúru, bez ktorej by ľudský život nemal zmysel...
Identita je teda vlastne kultúra?
Dospeli sme asi k tomu.
A potom nádej. Má tvoj hrdina nádej? Máme nádej? Má ju literatúra?
Keby sme ju nemali, keby ju nemal môj hrdina, nemali by sme v čom pokračovať, v čom trvať. Môj hrdina vkladá do svojho dieťaťa všetko najlepšie. A to je nádej. Nádej literatúry je v tom, že niekoho osloví. Podľa Ruda Slobodu stačí, ak osloví čo len jediného človeka. Možno nie je veľa ľudí, ktorých oslovuje slovenská literatúra, ale nepochybne sú, a aj to je nádej.
Už dávno som sa v slovenskej knižke nestretol s takou presilou erotiky a sexu. Je pre literárne poznanie naozaj také dôležité identifikovať sa aj so sexom?
Neviem, či je tam naozaj nejaká presila erotiky a sexu. Iste uznáš, že je to vec osobného prístupu každého čitateľa. Nechám to preto radšej naňho. Myslím si však, že sex a erotika je normálnou súčasťou normálneho života a prestupuje každý vzťah muža a ženy. Veď taký Freud venoval celý život výskumu ľudskej sexuality a psychiky, ktorá je pod jej vplyvom. Na jednej strane sa dokážeme tváriť strašne liberálne, a na druhej strane si vytvárame tabu zo svojho života. Sex bol v istých fázach vývoja ľudstva oveľa slobodnejší ako dnes, hoci ho pozeráme na videách a v časopisoch a dostávame sa s nimi od malička do styku na každom kroku. Práve to nás však možno skôr zväzuje ako oslobodzuje. Oslobodzuje nás iba ľudská prirodzenosť, a prirodzené by malo byť súčasťou života i literatúry. Keďže chápem vzťah muža a ženy ako vzťah nanajvýš prirodzený, aj erotiku a sex vidím ako niečo vznešené. Veď bez toho by nebolo nijakého trvania. Aj sex a erotika je však vecou kultúry, takisto ako iné veci napĺňajúce ľudského ducha zážitkami, stavmi blaženosti a ktovie ešte čoho. Ako hovoria psychológovia, plnohodnotný sex nás zbavuje frustrácií, frustrovaný naopak – rozmnožuje naše nedostatky.
Nepripisujem tomu zvláštny význam, ale hovorí sa, že tvoj román stojí v celku i v detailoch na osobných zážitkoch. Môžeš to potvrdiť? Pre niektorých čitateľov to bude zrejme hlavný motív čítania tvojej knižky...
Keby v tom neboli aj moje zážitky, nemohol by som byť autorom tejto knihy. Nazdávam sa, že ak má byť literatúra autentická, musí vyvierať z osobnej skúsenosti autora. Lenže osobná skúsenosť sa vrství nielen z vlastných zážitkov, ale napríklad aj z literatúry, z rozprávania priateľov, z fantázie, zo snov, z predstáv. A v takomto zmysle je aj román Neha mojou osobnou skúsenosťou. Táto kniha je možno moja najosobnejšia, lebo je intímnejšia nielen tou otvorenou erotickosťou, ale najmä tým, že sa usilujem rozprávača obnažovať vo všetkých situáciách, aj v takých, ktoré sa snaží zatajovať sám pred sebou. Na druhej strane ma poburuje, že podaktorí ľudia ma stotožňujú s mojimi postavami a že mojich blízkych považujú za prototypy z reálneho života. Už mi telefonovalo zopár známych, že prečo som ich opísal, a že čo si teraz počnú, keď každý bude vedieť, že ide práve o nich. Musím teda povedať, že tá a tá postava nie je ten a ten konkrétny človek, Fialka je Fialkou, stará priateľka starou priateľkou atď. Sú to literárne postavy a žijú si svoj vlastný život, tak nech im všetci dajú pokoj. Nech si ich vážia, alebo aj nie.
Knižku si venoval svojej dcére...
Áno. Knižku som venoval pamiatke svojej dcéry Pauly. Myslím, že jej smrť bola bezprostredným impulzom, hoci touto témou som sa zaoberal dávno predtým. Strata dcéry ma šokovala a veľmi zranila. Preto som jej ju venoval.
Čo si vlastne odpovedal jednej postave z tvojej knihy, keď sa oborila na hrdinu (rozprávača), že „privoláva smrť“ a že „nedokáže milovať živého človeka“?
Písanie je aj istým druhom zaklínania, možno ho v istom zmysle brať aj ako mágiu. Človek zaklína svoj osud, svojich blízkych, svojich priateľov, aby sa im jakživ nestalo to, čo práve napísal. Nemyslím si preto, že som privolával smrť len tým, že som o nej veľa hovoril a písal. Skôr mám pocit, že som ju trocha zastrašil. Pravdaže, človek miluje aj svojich mŕtvych. Ak mal k nim za života naozaj úprimný vzťah, mŕtvi sa nedajú transplantovať ako nejaký prst a odhodiť. Milovaná osoba predsa v milujúcom človeku prežíva, hoci v ňom súčasnej prežíva, povedzme, i láska k živému synovi i živej žene, k svete i k jeho detailom. Ženská postava v poslednej kapitole môjho románu to možno trochu zjednodušila, ak si myslela, že ak hrdina s ňou nepôjde do postele, skončí sa všetka láska. Tak to predsa vôbec nie je.
Takže si jej odpovedal, že láska sa dá prežiť aj inde ako v posteli.
Isteže.
Posadnutosť literatúrou a písaním... uvedomuješ si z toho plynúce riziká? Pravdaže, predovšetkým vlastné... ale aj iných... napríklad tých, čo ti uveria?
Myslím, že ľudia posadnutí písaním, píšu. Iní zas maľujú alebo hrajú. Posadnutosť prehlbuje poznanie nášho sveta. Z toho aspektu je preto pre mňa niečím pozitívnym. Čo by si ľudstvo počalo bez posadnutých ľudí? Čo by si počali ľudia, keby si nenechávali odkazy? A ak mi uveria? Knihu som uviedol mottom z môjho obľúbeného francúzskeho spisovateľa Paula Gulmara: „Moja váha sa rovná objemu citu, ktorý uvoľní moja smrť.“ Citovosť človeka je náramne dôležitá, a ľudia sa nemajú čo hanbiť za svoje emócie. Život nemožno prežiť iba racionálne. Plnohodnotný človek je jednotou racia a emócií a ešte plno všelijakých vecí. Človek v istých fázach vždy väčšmi podlieha niektorému prvku z tejto jednoty, ako nejakej komplexnej vyváženosti. Tak to musí byť. Ak mi teda voľakto uverí, môže sa aj sklamať a môže ma aj preklínať. Môže, čoby nie...
Ja by som mu poradil, že keď zistí, že ti uveril, nech si ešte raz prečíta tvoju knihu.
Pripravil Alexander Halvoník
HALVONÍK, Alexander – HOLKA, Peter: Ľahostajnosť ničomu neprospieva (Rozhovor so spisovateľom Petrom Holkom o jeho novej knihe NEHA). In: Knižná revue, roč. V, 2. 11. 1995, č. 22, s. 5.
