Literárny vedec Ondrej SLIACKY o Martinovi Kukučínovi

Literárny vedec Ondrej SLIACKY o Martinovi Kukučínovi

 „Národu som dal, čo bolo jeho...“

V týchto dňoch si pripomíname 150. výročie narodenia Martina Kukučína (17. 5. 1860 – 21. 5. 1928), významného predstaviteľa slovenskej realistickej prózy. Literárne informačné centrum v spolupráci s ďalšími kultúrnymi inštitúciami pripravilo pri príležitosti autorovho narodenia, ktoré je zapísané v kalendári kultúrnych výročí UNESCO, viacero odborných seminárov a slávnostných konferencií v Bratislave, Revúcej, Madride, Prahe, Dolnom Kubíne, na Brači, v Paríži a Viedni. Hlavným referujúcim na viacerých z nich je literárny vedec a historik prof. Ondrej Sliacky, ktorý osobnosť a dielo Martina Kukučína približuje aj v tomto rozhovore.

* V čom spočíva podstata jeho umeleckého prejavu?

– Z doterajších výskumov vyplýva, že Kukučín ako prozaik nielenže objavil svet dedinského človeka, ale dokázal ho vyjadriť jeho jazykom a z jeho hodnotových pozícií. Ľudová societa sa mu pritom nestala len témou, ale i základom jeho ideovej orientácie. Na rozdiel od Vajanského nie aristokratická vrstva, a už vôbec nie jej suchá ratolesť, ale práve dedinská societa zosobňovala preňho reálny potenciál národného vývinu. Nekonfliktný Kukučín, vyhýbajúci sa názorovým sporom, konfrontáciám neváhal nekompromisne odmietnuť román Eleny Maróthy-Šoltésovej Proti prúdu, hoci Šoltésová patrila k jeho najbližším priateľom.

* Kukučínovo občianske meno bolo Matej Bencúr, podľa čoho si zvolil pseudonym?

– Takmer všetci slovenskí realisti publikovali pod umeleckými menami. Pri Vajanskom, Hviezdoslavovi, Tajovskom, Timrave, Podjavorinskej ich vieme spoľahlivo vysvetliť, Kukučín však o tom nehovoril. A tak sa možno len domnievať, že jeho umelecké meno, pod ktorým publikuje už roku 1883 v Národných novinách svoju prvú prácu Na hradskej ceste, vychádza z očnej choroby jeho matky, pre ktorú ju v Jasenovej nazývali Kukučou. Tento predpoklad by potvrdzovalo i to, že v prvých verziách sa Kukučín podpisuje s krátkym i, teda akoby kukučin syn.

* Zo základných životopisných údajov vieme, že Matej Bencúr vyštudoval učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom a ako učiteľ pôsobil v rodnej Jasenovej. Kedy a prečo sa v ňom prebudila túžba stať sa lekárom?

– V súvislosti s jeho stredoškolskými štúdiami treba ešte spomenúť vyššie evanjelické gymnázium vo Veľkej Revúcej, kam prišiel ako vystrašený jedenásťročný dedinský chlapec. Práve revúcke gymnázium sa neskôr stane motivickým zdrojom jeho emotívnych rekonštrukcií študentského života. Mám na mysli najmä vynikajúcu novelu Mladé letá, predznamenajúcu podobu budúcej umeleckej literatúry pre mládež. Keďže gymnázium peštianska vláda za výdatnej pomoci slovenských maďarónov ruší, pätnásťročný mládenec niekoľko mesiacov študuje v Martine a v Banskej Bystrici a potom mu neostáva nič iné, len absolvovať štúdium na maďarskej učiteľskej prípravke v Kláštore pod Znievom. Po šesťročnom pôsobení v Jasenovej spolu so svojimi žiakmi zo zámožnejších rodín, ktorých pripravuje na externé skúšky na kežmarské gymnázium, skladá skúšky aj on. To je dôkaz, že začínajúci spisovateľ nechce natrvalo zostať dedinským učiteľom, ale uvažuje o ďalšom štúdiu na vysokej škole. Roku 1884 zanecháva učiteľstvo a ide do Šopronu, aby tam absolvoval ôsmy gymnaziálny ročník. Potom odchádza do Prahy na medicínu. Menej je však známe, že najprv sa zastaví v Bratislave, aby sa zapísal na štúdium ev. teológie. Tento krok pravdepodobne urobí len kvôli matke, podľa môjho názoru Kukučín už bol dávno rozhodnutý stať sa lekárom. Po skúsenostiach s  učiteľstvom, najmä závislosťou dedinského učiteľa od úradov presadzujúcich protinárodnú stratégiu uhorskej moci, pochopil, že v rovnakej pozícii by bol aj ako dedinský kňaz, a tak po dvoch-troch dňoch sadá na rýchlik, ktorý smeruje do Prahy.

* Štúdium medicíny v tom čase trvalo päť rokov, prečo Kukučín potreboval o tri roky viac, aby držal v ruke vytúžený lekársky diplom?

– Rozhodne nie pre neschopnosť či ľahostajnosť. Jednoducho nemal peniaze najmä na tzv. skúškové taxy. Čo mal našetrené z jasenovského učiteľovania, to sa rozkotúľalo ešte v prvých semestroch, a od rodičov, ktorí mali problém na bedárskej Orave vôbec prežiť, nemohol očakávať ani groš. Honoráre zo Slovenských pohľadov boli mizerné, a hoci pražskí slovakofili zabezpečovali takým študentom, ako bol on, aspoň biedne obedy, neostávalo mu nič iné, len sa zadlžovať a hladovať. Tak až po ôsmich rokoch s diplom v ruke a s dlžobami na krku opúšťa Prahu a odchádza do Dalmácie, na ostrov Brač.

* Prečo práve tam?

– Kukučín sa potrebuje zbaviť dlhov a na Slovensku nielenže nevie zohnať dobre platené miesto, nevie ho zohnať vôbec. Prijíma teda ponuku bračského veľkoobchodníka s vínom Didoliča a 1. januára 1894 odchádza do bračského mestečka Selca. Finančne je Didoličova ponuka lákavá, za dva-tri roky môže Kukučín svoje pôžičky splatiť, takže odchod neprežíva nijako traumatizujúco, a už vôbec nie tragicky. Tragédia je v tom, že v skutočnosti z rodného prostredia, s ktorým je bytostne spätý ako spisovateľ, odchádza navždy.

* Kukučín je v 90. rokoch už renomovaný slovenský prozaik a Brač je predsa mimo kultúrneho života, navyše v cudzom prostredí začína ako lekár. Ako sa mladý muž vyrovnáva s touto situáciou?

– Nech to znie akokoľvek nepresvedčivo, ale s lekárskou praxou to bolo uňho jednoduchšie než s písaním. Čoskoro sa stáva vyhľadávaným a obľúbeným lekárom. Zo zachovaných svedectiev vieme, že bol výborným diagnostikom, ku komplikovaným pôrodom si ho volali aj kolegovia lekári z iných obvodov, predovšetkým však nezanedbal žiadneho pacienta. Terigal sa na mulici za pacientmi aj niekoľko hodín v každom počasí.

* Ako ovplyvnilo nové prostredie jeho písanie?

– Dlhý čas na Brači nikto ani len netušil, že doktor Bencúr je spisovateľ. Jeho ponocovanie si vysvetľovali prípravou základných liekov, ktoré si naozaj sám vyrábal. Až po jednej intelektuálskej návšteve z pevniny sa rozchýrilo, že ich lieči najlepší slovenský spisovateľ. Nové prostredie však nijako neprospievalo jeho tvorivej činnosti. To, čo v sebe naakumuloval doma, už vyjadril, a nové námety v odlišnom prostredí, v inej kultúre nevie objaviť. Zmôže sa síce na črtu, referenčný záznam, poviedku, sám však vie, že ich estetická a výpovedná hodnota nedosahuje úroveň textov, ktoré v prvej polovici 90. rokov napísal v Prahe. Z jeho listov bratom Slávikovcom, ev. farárom v Dobronivej a Almáši, dnešnom Jabloňovom, vieme, že ťažkú hlavu si z toho nerobí. Na Brač predsa prišiel na rok-dva, o chvíľu sa vráti domov a motivický pramienok, opäť vytryskne s pôvodnou silou.

* Ale domov sa už nevrátil.

– Chce sa mi povedať – našťastie. Pretože, keby sa tak stalo, slovenská literatúra by nemala svoj prvý moderný román Dom v stráni, spätý s Bračom. Ale všetko je to trochu zložitejšie, ľudsky dramatickejšie, než sa na prvý pohľad zdá. Prostredie, v ktorom Kukučín na Brači žije, je k nemu priateľské. Šor dottor požíva všeobecnú úctu, nejedna zámožná rodina by si považovala za česť, keby požiadal ich dcéru o ruku. Napriek tomu sa Kukučína čoraz častejšie zmocňujú nostalgické nálady. Stačí si prelistovať cestopis o ceste po Dalmácii a Čiernej Hore a odrazu máme ako na dlani to, čo skrýva nielen pred cudzími, ale i pred samým sebou. Hroznú túžbu po domove. Všetko, čo vidí, s čím prichádza do kontaktu, mu pripomína rodnú Oravu. Stačí, aby len zazrel čiernohorského pastiera a v tej chvíli je už na úbočí Choča, medzi vlastnými. Akoby to vytušili i jeho slovenskí priatelia, začínajú mu pripomínať, že čas, ktorý si vyhradil na bračský pobyt, sa naplnil a treba sa vrátiť domov. Jeho priateľ ešte z revúckeho gymnázia, ev. farár Jur Janoška dokonca objaví, že v Liptovskom Mikuláši je voľné miesto praktického lekára. Kukučína sa zmocní eufória. Predsa sa len splní jeho túžba byť lekárom doma, medzi svojimi, a znovu písať, písať. Má predsa množstvo plánov. Rád by napísal niečo rozsiahlejšie. Láka ho román o štúrovskej generácii. Lenže potom zahrmí z jasného neba. Časť Mikulášanov ho nechce, potrebujú predsa lekára, a nie spisovateľa, a tak podporujú jeho protikandidáta. V kampani, ktorú rozpútajú, sa pritom neštítia písať na Brač urážlivé anonymné listy, ktoré citlivého Kukučína zraňujú. Odrazu mu je Slovensko čiernou morou, ktorá mu nedá spávať, každý list s pečiatkou Liptovský Mikuláš ho rozruší natoľko, že poštu zo Slovenska prestane otvárať. Možno práve vtedy si sadá za písací stolík a začne písať román. Ibaže nie román so slovenskými reáliami, začne písať Dom v stráni. Potrebuje písať, pretože po takmer desaťročnom pobyte na Brači dospel k poznaniu, že spoločnosť na prahu 20. storočia je úplne iná než tá, ktorú si zliterárňoval dovtedy. V Jasenovej láska prenášala hory, v bračskej realite vzťah dvoch mladých ľudí z rôznych spoločenských vrstiev je nenaplniteľný, pretože protivy života vytvorené nielen tradíciami, ale predovšetkým kultúrnou inakosťou sú neprekonateľné. Kukučín pesimista, tragický vizionár? Nie, to len Martin Kukučín dospel k svojmu vrcholnému realistickému výkonu.

* Aj napriek tomu, čo ste hovorili, Kukučín na Slovensko nezanevrel, román Dom v stráni predsa poslal Jozefovi Škultétymu, ktorý ho publikuje v Slovenských pohľadoch (1903 – 1904). Prečo potom odchádza z priateľského bračského prostredia do neznámej Južnej Ameriky?

– Možno by sa to dalo vysvetliť Kukučínovým povahovým ustrojením, akosi večnou neistotou, ktorá mu nedovoľovala nikde sa udomácniť, nútila ho hľadať nenájdené. Lenže ako všetko, čo sa ho týka, aj toto je trochu iné. Románom Dom v stráni vytvoril predsa dielo, ktoré v slovenskej literatúre nemá obdobu, nepotrebuje teda riešiť tvorivú krízu. Ani osobne na to nemá dôvod. Od roku 1904 už totiž nie je starým mládencom, po beznádejnom zaľúbení do mladučkej Perice Didoličovej sa s ňou ožení. Vari prvý raz živote je naozaj šťastný. O tri roky neskôr je však mestečko Selca opätovne na nohách. Lenže tentoraz nie preto, aby svojho doktora a jeho mladučkú žienku zasypali zrnom, jeho dôvod je celkom iný. Mestečko sa lúči so svojím doktorom, ktorý navždy opúšťa Brač. V posledných rokoch totiž nastali klanové rozbroje medzi Didoličovcami a Štambekovcami, oba rody chcú získať doktora Bencúra na svoju stranu. Lenže Kukučín podobné riešenie zásadne odmieta. Prieči sa to jeho povahe. A tak sa rozhodne na svoj spôsob. Darmo potom obecné predstavenstvo zastavuje nevyhlásenú vojnu, márne Kukučínovi sľubuje hory-doly, roku 1907 sa bračská idyla preňho končí. A Slovensko nevie o ničom. Keď sa tam ktosi zastaví, aby pozdravil slávneho rodáka, Kukučín je už v Santiagu de Chile, v nemocnici, kde sa pripravuje na nostrifikáciu svojho lekárskeho diplomu.

* Vlastne akoby začínal nanovo. Lenže nezačína tak celkom medzi cudzími, v Punta Arenas, kde sa usadzuje, žije veľa chorvátskych vysťahovalcov. Dalo by sa povedať, v cudzom medzi vlastnými.

– Áno. Chorvátov Kukučín už skutočne vníma ako vlastných. Je preto prirodzené, že svoj osud spája s nimi. Zapája sa do ich spolkových, ale aj politických aktivít. O pár rokov v Európe vypukne prvá svetová vojna, a v Punta Arenas, podobne ako v iných centrách chorvátskych vysťahovalcov, sa začína spriadať sen o povojnovej národnej slobode. Kukučín ho sníva spolu s nimi. Sníva o návrate. O návrate domov. Ak po niečom totiž jeho Chorváti túžia, tak je to rodný kraj. Lenže ako zabezpečiť, aby tento návrat bol trvalý. Aby sa opätovne nevytvorili také spoločenské protivy, ktoré budú vyháňať ľudí do všetkých končín sveta. Ako zabezpečiť, aby peniaze slúžili vyššiemu, mravnému cieľu, nie sebadeštrukcii ľudskej spoločnosti. Román, v ktorom si Kukučín kladie podobné otázky, dostáva názov Mať volá.

* Kukučín neodolal tomuto osudovému volaniu. Roku 1922 opúšťa Južnú Ameriku a vracia sa na Slovensko. Natrvalo?

– Tak to vyzeralo. Nová spoločenská situácia komplikovaná vznikajúcimi konfliktmi medzi Čechmi a Slovákmi ho však dezorientuje. Kukučín bol príliš dlho preč, aby sa vedel orientovať. Napokon i spisovateľsky sa dostáva do paradoxného postavenia. Oficiálne požíva úctu ako najvýznamnejší spisovateľ, v skutočnosti literatúra sa už uberá inými cestami, než po akých kráčal on. Jeho ľudskú situáciu navyše komplikuje ťažká duševná choroba jeho manželky. A ešte zložitejšou ju robí fakt, že Kukučín sa už na Slovensku necíti doma. V Martine sa síce od rána do večera pripravuje na splnenie svojej dávnej túžby vytvoriť veľkú fresku o romantickej generácii, ťahá ho to však medzi jeho Chorvátov. Po niekoľkých mesiacoch martinského pobytu navždy odchádza k nim, aby napokon medzi nimi aj umrel. Jeho rodní mu však predsa len preukázali službu. Hoci mnohí z nich robili všetko preto, aby sa nevrátil na Slovensko živý, vlaku s jeho rakvou smerujúcemu do Martina v každom meste vzdávajú hold tisíce ľudí.

Alžbeta Kováčová