Rozhovor s lekárom a spisovateľom Ivom Englerom

Literatúra ako psychoterapia
Rozhovor s lekárom a spisovateľom Ivom Englerom
 
Do slovenskej literatúry ste vstúpili až po šesťdesiatke, keď vám v roku 1995 vo vydavateľstve Odkaz vyšlo „autobiografické, politicko-historické rozprávanie slovenského lekára-emigranta" s názvom Doktor, ten Slovák. To ste už mali za sebou štyridsať rokov emigrácie, úspešnú kariéru chirurga, vedca a prírodného liečiteľa a v nemčine vám vyšlo niekoľko odborných a populárno-náučných kníh. Prečo odrazu tá túžba siahnuť po slovenskom slove?
– Kým človek túži – žije. Pýtam sa však: prečo „odrazu"? Pripúšťam, že to tak môže zvonka pôsobiť. No tak, ako v živote človeka sa aj na pohľad prekvapivé veci – s jeho súhlasom, vedomím a aktívnou participáciou – nedejú „odrazu", hoci tak môžu na prvý pohľad pôsobiť, sú prejavom istej vnútornej kontinuity, smerovania resp. istým zavŕšením navonok nejakého procesu. Prekvapenie z ich zrodu je pocitom pozorovateľa „zvonka".
No priznávam, že svoje zohrali aj vonkajšia geopolitická a moja osobná konštelácia. Na penzii som mal konečne viac času napĺňať svoje ambície presahujúce sféru medicíny v naznačenom význame. Svoju prvú, v Bratislave vydanú, knihu Doktor, ten Slovák, som napísal v roku 1994. Okrem iného som si chcel overiť, že som sa neodcudzil – napriek dlhej emigrácii – svojej materčine. Je v nej značne vysoká miera autopsie a zároveň subjektívny pohľad na pohnuté dejiny slovenského národa cez prizmu životných peripetií lekára Milka Wernera, s ktorým som ako autor každopádne až osudovo spojený.
Môj otec bol obľúbeným lekárom a mama vzdelanou a uvedomelou Slovenkou. Vari preto som sa stal lekárom a zároveň som mal už v mladosti potrebu publikovať v Kultúrnom živote, Roháči, Večerníku, písať hry pre Slovenský rozhlas. Lekár a spisovateľ sa vo mne nikdy nepobili, raz dominoval jeden, inokedy druhý. Napokon, vo svetovej, ale i slovenskej literatúre nie je takáto dvojdomosť nijakou výnimkou, napríklad Matej Bencúr, Ivan Stodola a mnohí iní.
Keď padla železná opona a rozdelilo sa Česko-Slovensko, navštívil som po tridsiatich rokoch domovinu. S odstupom, no citlivo som registroval, koľko sa zmenilo: mnohé poničila totalita; a nielen vonkajšie vzťahy, hospodárstvo, životné prostredie, ale aj vnútorne – myslenie a konanie ľudí. Markantné zmeny neobišli ani slovenčinu. Tá pomalá až maznavá, ktorú som sal s materským mliekom, dostala ráznejší rytmus, hemží sa novými výrazmi. Aj knihy súčasníkov sú štýlovo a jazykovo iné v porovnaní s klasikmi, ktorých som pred  emigráciou čítal. Moja slovenčina mi pripadala ťažkopádna a kostrbatá, antikvárna.
To všetko som bral ako fakt a zároveň výzvu. Nielen vo sfére jazyka, samozrejme. V nadväznosti na predchádzajúcu tvorbu, obťažkaný starou i novou skúsenosťou a poznaním, som napísal onú knihu. Veril som, že sa mi v nej a cez ňu podarí odhaliť svoje vnútro, melódiu zážitkov a symfóniu pocitov. Ak som aj klamal sám seba, nebolo to vedomé klamstvo. Kniha Doktor, ten Slovák bola každopádne mojou odpoveďou, podaním ruky Slovensku.
 
Narodili ste sa v roku 1931 v Trenčíne, ale vaše rodové korene sú v Klenovci, v kraji „tuhých luteránov“. O tom, aké boli tieto korene hlboké, svedčí aj druhá, tiež autobiograficky ladená kniha Zlatá klietka. Odchod z tohto prostredia a potom rozhodnutie emigrovať v roku 1965 z Česko-Slovenska sa zrejme stali trvalým zdrojom emigrantskej traumy, dobre čitateľnej clivoty za domovom, ktorej dávate raz filozofický, inokedy lyrickotrpký výraz. Ba akoby to bolo podstatou, ťažiskom vašej prózy...
Zlatú klietku som napísal v rokoch 1965 – 1968, tesne po emigrácii, ako psychoterapiu. Lebo každý emigrant prežíva traumu, len ju inak ventiluje. Niekto sa snaží preseknúť korene, to však nebol môj prípad vyrovnávania sa so starou vlasťou a domovinou, ktorú človek vlastne nosí stále v sebe, či chce, alebo nie. Samozrejme, v cudzine nemožno žiť z resentimentu, treba sa prispôsobiť novým pomerom, uchytiť sa, uživiť a nebojím sa povedať, byť úspešným. Tieto dve polohy treba vedieť zladiť a vybalansovať, aby sa vzájomne dopĺňali a obohacovali človeka- emigranta, tak trochu rozpoltenú osobnosť. Takýmto médiom mi bola a je literatúra. No ak by som mal len túto ambíciu, mohol som si písať denník; literatúra predsa len obnáša aj iné kritériá ako čisto subjektívnu výpoveď, je tu aj potenciálny čitateľ, ktorému je aktom vydania určená.
Témy, ktorých sa dotýkam nielen v spomínanej knihe, ale aj v ešte nevydanom rukopise Nemocnica pri moste lásky – emigrant, lekár, nemocnica a erotika – neplnili pred tridsiatimi rokmi kníhkupectvá a televízne programy ako dnes. (Nedávno som v jednom televíznom programovom prehľade napočítal za týždeň tridsať podobných tém, zväčša seriálov, v jednom salzburskom kníhkupectve zasa pätnásť podobných titulov.)
Skúsenej prekladateľke Viere Černej sa moje dva uvedené rukopisy páčili. Preložila do nemčiny obsah každej knihy a po jednej kapitole z nich. Nadviazala sľubné kontakty s nemeckými nakladateľstvami, no zakrátko ju skosila zákerná choroba.
 A ja som pre svoje potulky po svete nemal čas prebrať jej iniciatívu a starať sa o vydanie manuskriptov v nemčine... Tak mi zostali „ležiaky". Pracoval som ďalej ako lekár, vedec. Len občas som cez ne siahal po minulosti, ktorá sa mi – napriek všetkým vtedajším ťažkostiam – zdala byť čarovná, pretože čas, ktorý v týchto knihách opisujem a uchopujem, je časom mojej mladosti, túžby a aj veselosti. Okrem toho mi bol známy odpradávna blahodarný vplyv erotiky na obe pohlavia, resp. slovných „zdelení" (iné slovo ako tento bohemizmus mi neschádza príhodnejšie na um) v tejto donedávna ešte tabuizovanej sfére ľudskej existencie. Katolícka cirkev zaviedla pred tisíc rokmi spoveď, Sigmund Freud psychoanalýzu na pohodlnej pohovke, komunisti „sebakritiku" na lavici obžalovaných. Korešpondencia či básne s prídychom erotiky boli ešte donedávna vzácnym korením – a vysoko ceneným.
Dnes masy píšu na počítačoch, ročne vychádzajú tisíce titulov, odborných či beletristických, ktoré sa zapodievajú normálnymi či patologickými stavmi človeka, trápeného na prechode do tretieho tisícročia celým komplexom závažných problémov aj v tej najosobnejšej sfére. Že aj tu je istá devalvácia slova, že diktuje trh a bulvár, že sa rozplýva hodnotový raster medzi normálnym, paranormálnym a nenormálnym, je akousi daňou tejto zmätenej dobe.
Často, keď listujem v knihách, ktorými sú kníhkupectvá zavalené, ľutujem naše ubiedené a drancované lesy. Aj preto som si predsavzal, že už nevydám nijakú „autopsychológiu“. Posledný román Tara pokladám za psychológiu zamilovanej dvojice, nad ktorou sa od začiatku vznáša tieň osudovosti a tragédie.
 
Prekvapilo ma ako dôkladne sa váš hrdina, vaše alter-ego Milko Werner, a jeho priatelia zaoberali v emigrácii novodobými slovenskými dejinami. Táto črta je napríklad príznačná aj pre knihy Slovákov v americkom exile – aj keď vaše úvahy sú podfarbené silnou iróniou. Svedčí to o tom, že ani v emigrácii sa nedá uniknúť dejinám vlastného národa?
– Vlastný národ je ako tieň človeka. Nemôžeme sa ho zbaviť ani keď na nás svieti slnko v Polynézii alebo za Polárnym kruhom. Je osobnou súčasťou každého z nás a tam, kde sa pociťuje z rôznych dôvodov ako čosi cudzie, dochádza k rozpolteniu osobnosti, až k iracionálnym prejavom aj vo sfére písaného slova - napohľad nepochopiteľnej nenávisti k vlastnému národu, k servilite k cudzím a k hypertrofii nenávisti k vlastnému. Vlastný materský národ – jeho tieň – nás prestane sprevádzať až v hrobe, a to už nikoho nezaujíma. Vari každý pozná poviedku Človek bez tieňa, ako jeden muž predal svoj tieň čertovi, ale čoskoro to trpko oľutoval. Človek je nekompletný ľudsky, sociálne i politicky. A každý by mal mať taký „tieň", aký mu podľa zákonov reflexie prináleží. To by však nesmeli jestvovať ideológia a mocenské chúťky, politika ako umenie často i nemožného –napríklad ako zatajiť existenciu jedného starobylého a svojbytného národa pred svetom, no to sme už v inej sfére.
Vrátim sa k emigrantom. Bývajú oddávna vo svojej domovine nie veľmi obľúbení. Je to paradox len na prvý pohľad, pretože dôvody sú naporúdzi: emigranti odišli tam, kde sa im páčilo a darilo lepšie než tým doma. Po druhé: ukázali viac odvahy, pracovitosti a úspechov ako tí, čo neodišli. (Hoci to je otázny uhol pohľadu. Na vec možno pozerať i tak, že je zbabelosťou ujsť z vlasti a neruvať sa s problémami, mocou atď.) A tretí dôvod: ich pohľad na udalosti doma býva kritickejší a konštruktívnejší, pretože majú odstup, hoci „odstup“ môže znamenať aj istú mieru zjednodušeného až zdeformovaného pohľadu bez vlastnej skúsenosti.
Faktom zostáva, že slovenskí emigranti boli doma zriedkakedy dobre či patrične prijatí, vypočutí a ocenení. Pod pojmom emigrant však myslím i na Štefánika či Dubčeka, ktorí úzke emigrantské kritéria nespĺňajú.
Ja som emigroval aj preto, lebo som veľmi túžil cestovať. To sa mi vrchovatou mierou aj naplnilo a toto globtrotterstvo nebolo popretím rodnej vlasti, nebolo únikom pred ňou ako takou, len pred pomermi v nej. Preto som sa ani vo svojich knihách nesnažil uniknúť dejinám vlastného národa. Snažím sa ich reflektovať natoľko, nakoľko mám vedomostí, nie ich univerzálne vykladať. O tých najnovších mám pomenej informácií, na tlač sa spoliehať ani na západe veľmi nedá, fungujú tam stále ideologické klišé, predestinácia, nie objektívne informácie a seriózne komentovanie.
 
Koncom minulého roku vyšla v slovenčine už vaša tretia kniha Tara. Je to tragická love story slovenského lekára a americkej topmodelky v prostredí mondénnej úrazovej kliniky v Saint Moritzi. Hrdinov tohto lyrického i krutého príbehu zblížil rovnaký emigrantský údel. „Niektoré emigrácie sú útekom pred sebou samým", hovorí váš hrdina. Pred čím vlastne utekali ľudia spoza železnej opony? A pred čím vy sám?
– Poznáme dva druhy emigrantov: politických, a nie veľmi vítaných, ekonomických. Za mojej éry ľudia utekali z prvej príčiny najčastejšie, hoci niekedy sa jedno od druhého nedá oddeliť. Ak bol niekto politicky ostrakizovaný, nemohol sa riadne uplatniť, a to sa odzrkadlilo na jeho sociálnej situácii. Ale sú aj takí, čo utekali preto, aby dosiahli západný štandard. No v mojom čase to boli dôvody politické – strach o existenciu a život. Lebo s biedou sa dá žiť bez deformácií, ale s večným strachom o holý život to ide akurát tak hrdinom. A tých skutočných hrdinov, čo by prenasledovanie prežili bez hlbokých následkov na sebe či na deťoch, je pomenej. Iná vec je disidentstvo pod dohľadom či pozornosťou a sponzoringom západu, ktorý viac všímal „disidentov" vyhodených zo strany ako skutočných hrdinov – kňazov, sestričky, politických väzňov päťdesiatych rokov.
Dnešná emigrácia z postkomunistických krajín je vlastne často krádežou mozgov, lebo krajina vychová odborníka, no iná a vyspelejšia ho dokáže lukratívnejšie ohodnotiť a je z toho bludný kruh nespravodlivosti: človek má právo na lepší život, krajina má tiež právo profitovať z toho, do koho investovala nemalé prostriedky. Dilema liberalizmu.
Ja som emigroval, hoci sa mi v Česko-Slovensku darilo ekonomicky až závideniahodne. Bol som mladý vedúci chirurg-traumatológ na klinike, mal som garsónku, chatu v Senci, rodinu, dievča, priateľov... Na západe ma uznali ako politického emigranta nie preto, že som v roku 1965 bez pasu a riskantne ušiel spoza „železnej opony", pretože som – nielen deklaratívne – nesúhlasil s komunistickým režimom a ako slobodný muž som túžil zažiť svet. K uznaniu za politického emigranta prispela i skutočnosť, že som bol bezdôvodne obvinený z nadviazania stykov s nepriateľskými mocnosťami a hrozilo mi prenasledovanie či vynucovanie spolupráce. Paradoxne – v Rakúsku ma po príchode vyšetroval policajt, ktorý bol neskôr odhalený ako agent čs. bezpečnosti. Až potom mi došlo, prečo sa tento rakúsky orgán tak domáhal dozvedieť sa, kto mi pomáhal s útekom a kto o ňom vedel. (Našťastie som v tejto veci konal na vlastnú päsť.)
No ešte k tej emigrácii: za posledných sto rokov emigrovalo zo Slovenska okolo troch miliónov ľudí, zväčša vzdelaných. To je ťažké a tragické púšťanie národnou žilou, vzácnou krvou a logicky sa musí prejaviť negatívne. Slovensko nič tak veľmi nepotrebuje ako vzdelanú a oddanú inteligenciu.
 
Román Tara je vaším „najliterárnejším“ dielom. Príbeh je motivicky prepracovanejší, kompozične zovretejší, autobiografické prvky sú v príbehu viac rozpustené. Práve vypätou lyrickosťou a takmer baladickou tajomnosťou pripomína atmosféru Ondrejovových či Švantnerových próz. Čo zo slovenskej literatúry vás oslovilo ako čitateľa a čo z nej bolo pre vás aj literárne inšpirujúce?
– Človeka vždy osloví to, čo ho v danej životnej etape či situácii osloviť má. Nie je to fatalizmus. Jednoducho človek k tomu podvedome tiahne. V mladosti viac číta živelne, neskôr si premyslenejšie vyberá.
Za mladi sme mali doma rozsiahlu knižnicu svetových a našich slovenských autorov a všetci boli poprední. (Ako je to možné?) Knihy som odmalička hltal. Utkveli mi romány od Nižnánskeho, Ondrejova, Bránskeho. Zo slovenskej literatúry si najviac vážim Kukučína, Tatarku a Hečka. Z modernistov – Mňačka a Mináča. Moji obľúbení svetoví autori boli Tolstoj, Čapek, Remarque, Böll, Camus, Bernhard a mnohí iní. To všetko je spolu s pribúdajúcou skúsenosťou inšpirujúce, hoci nie bezprostredne, skôr ako odblesk v podvedomí, vzdialená skúsenosť. A túžba po domove sa s pribúdajúcimi rokmi viac ponáša na túžbu po mladosti, ktorá dáva istú baladickosť až tragiku, ako to už s vecami stratenými býva. Lyrika je len spôsobom, ako to všetko urobiť znesiteľným a bolesť „peknou“.
 
Bude vaša „cesta“ do slovenskej literatúry pokračovať?
– Rád by som vydal Nemocnicu pri moste lásky, ale ak chcem byť férový, musím sa pozrieť na tento starší text a patrične ho upraviť. Zapodievam sa aj myšlienkou napísať sci-fi o mojom bratislavskom psovi Totovi, o psovi Sambovi, ktorý patril Kolomanovi Sokolovi a bol viac než len psom. V lete vychádza v nemčine odborná populárno-náučná kniha Stratégia zdravého a dlhého života. Je to už tretie upravené vydanie. Na jeseň by sa mala objaviť publikácia Energetizovaná voda a kyslík s vyše sto ilustráciami. Hovorím to preto, lebo sa cez to pýtam: kto a kedy preloží tieto veci do slovenčiny?
Ešte plánujem výber asi 60 fotografií zo svojich 15 tisíc fotografií z potuliek po svete – chcel by som ich vydať knižne aj s vtipnými komentármi a sentenciami. No nie som zasa až taký príčinlivý, ako by sa zdalo, žiadny workoholik. Už som skôr pohodlný. A najradšej čítam to, na čom sa iní ponamáhali.
Moja cesta k slovenskému čitateľovi by mala pokračovať, lebo to nie je cesta za slávou, ale cesta za človekom a pochopením. Takýto ľudský návrat k sebe okľukou cez literatúru a návrat domov, možno s troškou poznania a skúseností, so štipkou nádeje, že to nie je márna námaha.
 
Rozhovor pripravil Anton Baláž
(In: Knižná revue, roč. VIII,  29. 4. 1998, č. 9, s. 12.)