Lužickosrbská poetka Róža Domašcyna (1951) sa narodila v obci Sernjany (Zerna), žije v Budyšíne. Pôvodne vyštudovala ekonómiu hutníctva, neskôr sa prihlásila na Literárny Inštitút v Lipsku, po jeho absolvovaní roku 1989 krátko pracovala v redakcii, od roku 1990 je v slobodnom povolaní.

Debutovala roku 1990, odvtedy vydala štrnásť kníh poézie a krátkych prozaických textov v lužickej srbčine aj v nemčine. Jej najnovší titul, prózy i básne, Blablabla vyšiel tento rok v Lipsku. píše divadelné a rozhlasové hry, fíčre, pripravila päť almanachov klasickej a súčasnej svetovej poézie v lužickej srbčine. Prekladá z viacerých jazykov do nemčiny a lužickej srbčiny, naposledy vyšiel v jej preklade do nemčiny výber básní Jána Zambora Grüner abend / Zelený večer.


Prečo ste do nemčiny preložili básne jána Zambora, čím vás zaujala jeho poézia?

Tvorbu Jána Zambora poznám už dosť dlho, prvý raz sa mi dostala do rúk jeho zbierka roku 1985 počas kurzu slovenčiny v Bratislave. Na festivale srbskej poézie v Budyšíne, kde bol hosťom, mi daroval knižný výber svojich básní Sťahovavé srdce. Na jeho básňach sa mi veľmi páči, ako hovorío detstve , o vzťahu k rodine, ako zobrazuje svoj kraj a prírodu. To je mi naozaj blízke, jeho verše vzbudzujú vo mne spomienky na môj rodný kraj. Preložila som niekoľko jeho básní do srbského časopisu Rozhlad a neskôr som niektoré nemecké preklady ponúkla drážďanskému literárnemu časopisu Ostragehege. Po ich zverejnení mi zavolala nemecká poetka Elke Erb z Berlína, či by som nechcela preložiť viacero jeho básní. Poradila mi, že saské ministerstvo kultúry poskytuje štipendium na prebásňovanie. Hneď som oslovila Rüdigera Fischera z vydavateľstva Verlag im Wald, ktorého tento projekt zaujal, a mne poskytli 8-týždňový štipendijný pobyt v Šamoríne.

 Ako ste vyberali básne, do akého kontextu súčasnej nemeckej poézie ich zaraďujete?

Kontext súčasnej nemeckej poézie som nebrala do úvahy. Pravdupovediac, najviac ma zaujíma, čo sa píše za hranicami Nemecka. Najmä v slovanských jazykoch. Keď ma básne niečím oslovia, poskytnú mi impulz, to ma vždy poteší. Inokedy z tejto poézie cítim blízkosť: čosi dôverne známe z môjho života, z môjho detstva. To nemá vôbec nič spoločné s politickými hranicami ani s nálepkami, ako sú menšinová či väčšinová literatúra, ktoré sú v Nemecku dosť rozšírené.

 Má nemecká literárna obec záujem o súčasnú slovenskú literatúru?

Súčasná slovenská literatúra ani ostatné slovanské literatúry nie sú v Nemecku dostatočne zastúpené. Veľké vydavateľské koncerny majú iné ,,profily“. Viac sa prekladovej poézii venujú malé vydavateľstvá. Preto som veľmi rada, že v Rüdigerovi Fischerovi som našla ochotného partnera. Dvojjazyčné zbierky poézie sú základnou líniou jeho vydavateľstva. Žiaľ, nevychádzajú vo vysokých nákladoch.

 Vaše verše vyšli v antológii súčasných lužickosrbských básnikov Madona má červenú dušu (Milanium 2009). je pre vás tento jazyk pre tvorbu bližší ako nemčina?

Vyrastala som v dvojjazyčnom prostredí. Doma sme hovorili po lužickosrbsky, nárečím Delanského kraja. Moja priateľka zo susedstva hovorila po nemecky. Naša srbčina bola popretkávaná nemeckými slovami. Rada som počúvala jej nemčinu. Pri pasení husí a pri hrách na lúke sme si vymýšľali nové srbsko-nemecké slová. Až v škole som si uvedomila, že moja srbčina nie je spisovná… Tak som získala ďalší jazyk – ,,školský“. To vo mne vzbudilo záujem o jazyky.