Ľubomír Feldek hovorí o tvorbe pre deti

O tvorbe pre deti hovorí Ľubomír Feldek

Veľký tresk – začiatok slobodnej fantázie

V porovnaní s inými autormi si Ľubomír Feldek na svoj autorský vstup do literatúry pre deti pamätá na deň presne, bolo to 30. novembra 1957 v bratislavskej kaviarni Palace, kde napísal Hru pre tvoje modré oči. V knihe Moja žena Oľga a nekonečno (Q 111 2004) spomína, nielen ako napísal túto zábavnú veršovanú rozprávku pre deti, ale aj ,,ako vznikla trnavská skupina“. Bolo to práve v tomto čase, na sklonku roku 1957, keď pripravovali skupinové číslo Mladej tvorby na apríl 1958 a zaradili doň tri programové manifesty (Bude reč o poézii, Bude reč o literatúre pre deti a Bude reč o preklade). Napriek nešťastnému koncu Feldekovho debutu – knižku Hru pre tvoje modré oči s ilustráciami Miroslava Cipára na príkaz cenzúry zošrotovali – neodradilo ho to od tvorby pre deti. Vlastne dodnes je rozprávkam verný, naposledy mu vyšli Veľká kniha slovenských rozprávok (2003) s ilustráciami Petra Uchnára, ale mnohých potešil aj výber z úspešných kníh Modrá kniha rozprávok (1974) a Zelená kniha rozprávok (1983) ako  Modrozelená kniha rozprávok (2004) s ilustráciami Albína Brunovského. V literatúre pre deti je aktívne prítomný päťdesiat rokov, približne taký počet titulov pre deti mu vyšiel, okrem toho je autorom bábkových hier o Botafogovi a scenára k filmu Perinbaba.

• Mohol by si nám pripomenúť niektoré myšlienky programu Bude reč o literatúre pre deti? Čo z neho je stále aktuálne a prípadne, ako by si ho dnes rozšíril?

– Je milé, že si tak dobre pamätáš, čo som napísal pre deti. Rovnako milé pre mňa, 73-ročného starca, býva stretávať dospelých ľudí, ktorí už sami majú deti a vnúčatá– a počúvať od nich, že vyrástli na mojich knihách. Nedávno manželka jedného politika na otázku, odkedy ma pozná, odpovedala, že spáva so mnou od svojich troch rokov.

Program Bude reč o literatúre pre deti bol programom, ktorý hlásal slobodnú fantáziu. Čiže slobodu. Za socializmu sa slobodná fantázia označovala za balamutenie mladého čitateľa, socialistický realizmus vyžadoval totiž od umelcov, aby sa správali neslobodne – preto dal Ústredný výbor KSS vtedy, v apríli 1958, zlikvidovať tak skupinové číslo Mladej tvorby, kde mal vyjsť ten program, ako aj, v roku 1959, knižné vydanie Hry pre tvoje modré oči, ktorá ho realizovala. No o tom, čo vtedy zakazovali a šrotovali, sa predsa len vedelo, predsa len sa to stalo a už sa to nikdy neodstalo. Rád to prirovnávam k Veľkému tresku, aj ten trval krátko, a jeho následky trvajú dodnes. A hovorím o tých veciach s presnými vročeniami (1958, 1959) aj preto, že sú to dôležité dátumy nielen pre historikov detskej literatúry, ale aj pre historikov komunizmu. Za posledných dvadsať rokov sa totiž objavilo zopár oneskorených bojovníkov proti totalite, ktorí tvrdia, že socialistický realizmus držal v netvorivom područí slovenské umenie 42 rokov. Nezmysel. Neboli sme až takí idioti a už 10 rokov po Víťaznom februári 1948 sme slovenské umenie z pazúrov socialistického realizmu definitívne vyslobodili.

• Aké knižky si dával svojim deťom, aké dávaš svojim vnúčatám? Vidíš nejaký generačný posun v tom, čo si čítal v detstve ty, čo čítali tvoje deti a teraz tvoje vnúčatá?

– Posun je iba ak v hierarchii médií. Keď tri tisíc Londýnčanov naplnilo renesančné divadlo a videlo Shakespearovu hru, odohrávala sa udalosť s najväčším mediálnym dosahom. Keď tisíce ľudí zaplnia divadelné sály dnes, je to nič proti tomu, čo v tej istej chvíli sledujú televízni diváci, seriáloví herci sa môžu iba usmievať nad tým, ako si divadelní herci vykladajú srdce na dlaň pre tak málo divákov – a navyše v predstavení väčšinou nezaznamenanom, a teda neopakovateľnom (zatiaľ čo televízna záležitosť sa môže opakovať zas a znova). A predsa sa divadlo ďalej hrá, a ďalej kraľuje! Podobne je na tom aj kniha. Nijaký internet ju neprevalcuje – najkrajšou šancou nových médií je, že sa s knihou naučia spolupracovať. A myslím, že sa to už deje. Najnovšie vynálezy smerujú práve k tomu.

Takže nič sa nebude meniť, iba budú pribúdať noví výborní autori.

Z tých starých som sám čítal, a potom aj deťom dával čítať Dobšinského rozprávky, Hronského Smelého Zajka a Budkáčika a Dubkáčika, Erbenovu Kyticu (v slovenskom, t. j. svojom) preklade, ale aj Carrolovu Alicu v krajine zázrakov, Brzechwovu Akadémiu pána Machuľu, Nezvalove Veci, zvieratá, kvety a ľudí pre deti… No a samozrejme potom prišiel Robinson, Gulliver, verneovky… Práve som si spomenul na jeden pekný zážitok. Keď sme (tuším to bolo v roku 2001) spolu s profesorom Jánom Vilikovským mierili do Florencie na výstavu slovenskej literatúry pre deti (kde som predniesol svoj známy prejav o rozprávkach, ktoré nás napísali), debatovali sme v aute aj o tom, čo z talianskej literatúry pre deti spomenieme, keby sa nás na to pýtali. Mne sa hneď vynorila z pamäti Vampova kniha Denník Janka Búrku, ktorú som mal v detstve veľmi rád iste aj preto, že jej hrdinom bol zlý chlapec, ktorý v každej kapitole spáchal nejakú novú výtržnosť. Aj profesor Vilikovský mal tú knihu v detstve rád, no nebol si istý, či tam taká spomienka niekomu niečo dnes povie. Napriek tomu som to na besede vo florentskej Biblioteke nationale spomenul – a vyvolalo to nadšenie. Aj v auditóriu sedelo pekných pár starcov i mladých ľudí, ktorí sa hlásili k Vampovej knihe ako k jednej zo svojich najobľúbenejších. A dokonca sa ukázalo, že Vampa je vo Florencii nielen obľúbený, ale sa tam aj narodil.

Takže, naozaj si myslím, že o osud knihy všeobecne ani o osud knihy pre deti sa netreba obávať.

• Slovensko bude tento rok čestný hosť na medzinárodnom knižnom veľtrhu v Bologni. Aj tvoje knižky budú na ňom reprezentovať našu knižnú tvorbu pre deti, čím môžu zaujať, čím by si chcel, aby zaujali?

– Azda Veľká kniha slovenských rozprávok. Práve vychádza po slovinsky.

Najviac sa prekladala Modrá.

Ale obávam sa, že moje knižky nemôžu zaujať nikoho vo svete, pretože ani to, čo bolo preložené, nie je na trhu. 

Jednak preto, že za mojej éry okrem Kláry Jarunkovej už len málokto zo slovenských spisovateľov prerazil cez železnú oponu do sveta.

A jednak preto, že ja som sa ani preraziť neusiloval, naopak, usiloval som sa písať nepreložiteľne. Písal som pre deti najmä poéziu, a tú som písal tak, že polovicu vždy za mňa napísala sama slovenčina.

Slovenčina je pre básnika úžasný spolupracovník.

V spolupráci s ňou som napísal vždy niečo, o čom som vedel, že to vychutná predovšetkým slovenský čitateľ.

Sociológovia hovoria, že sebavedomie má byť bez prívlastkov.

Obávam sa, že v poézii pre deti to neplatí. Sebavedomie slovenského básnika pre deti je slovenské básnické sebavedomie.

No a čo? Veď aj krčmár obsluhuje hlavne tých svojich štamgastov…

Marta Bábiková