Ľubomír Feldek hovorí o ukrajinskom básnikovi Bohdanovi Ihorovi Antonyčovi

Ľubomír Feldek hovorí o ukrajinskom básnikovi Bohdanovi Ihorovi Antonyčovi

„Som dieťa zmámené, so slnkom na dne kešene“

Napísal o sebe jeden z najvýznamnejších ukrajinských lyrických básnikov Bohdan Ihor Antonyč, ktorého storočnicu si pripomíname. Narodil sa 5. 10. 1909 v Novycji pri Gorliciach v oblasti Lemkovščiny (súčasné Poľsko) a zomrel 6. 7. 1937 vo Ľvove. Pochádzal z rodiny dedinského farára a po skončení poľského gymnázia v Sanoku študoval slovanskú filológiu na Ľvovskej univerzite. Za krátky život mu v 30. rokoch vyšli tri básnické zbierky (Privítanie života, Tri prstene, Kniha leva), posmrtne dve – Zelené evanjelium a Rotácie. V slovenčine vyšli jeho básne knižne Prstene mladosti (Prešov, SPN-OUL 1966), pripravil ich literárny vedec, ukrajinista Mikuláš Nevrlý, o desať rokov vychádza výber jeho poézie Očarený pohan v košickom Východoslovenskom vydavateľstve v  preklade Ľubomíra Feldeka. Na fragmenty básne B. I. Antonyča skomponoval skladbu pre miešaný zbor Elégia o prsteni mladosti Ilja Zeljenka.

* Váš preklad Antonyčových básní vyšiel pred vyše tridsiatimi rokmi, ako si spomínate na prvé stretnutie s jeho poéziou?

– O svojom prvom prekladateľskom dotyku s Antonyčom píšem už v doslove k spomínanému košickému vydaniu. Na Antonyča ma upozornil poľský básnik Jerzy Pleśniarowicz. Zarecitoval mi z neho pár veršov spamäti a nechal ma hádať, kto ich napísal. Hádal som Jesenina. Zhodou okolností, nedávno som prekladal Jesenina a znova som si overil, že som nehádal tak zle. Naozaj je tam veľká príbuznosť. Jesenin aj Antonyč majú spoločný básnický panteizmus, zmysel pre jednotu všetkého živého aj neživého. Osobitne chcem zdôrazniť, že kým tradičná personifikácia sa v modernej poézii demonštruje najmä prienikom ľudského a zvieracieho sveta, u Antonyča aj Jesenina sa básnická pozornosť prenáša najmä na rastliny. Už 15-ročný Jesenin napísal báseň o javorčiatku, cicajúcom matkine zelené vemená. Alebo z dospelejšieho Jesenina mi schádza na um ten jednonohý starček – klen. A Antonyč? To isté! „Rastie tráva a rastie Antonyč...“ Alebo: „Diak mal najkrajšiu dcéru v sele – dievčinu pomiloval javor...“

* Čím okrem výraznej obraznosti a neobyčajnej básnickej reči môže osloviť Bohdan Ihor Antonyč súčasného slovenského čitateľa?

– Antonyč oslovuje a bude oslovovať nielen slovenského, ale každého čitateľa poézie, včera, dnes, zajtra – on vedel, čo je to poézia. Na svete sa vyskytujú stovky a tisíce básnikov, ale zaujímavé je, že väčšinou tápajú, iba niekoľkí to vedia tak bezpečne, ako Li-Po, Chajjám, Jesenin, Antonyč, Lorca... Na Slovensku to boli predovšetkým anonymní tvorcovia ľudovej lyriky – a potom dlho nič, kým sa neobjavila trnavská skupina, a po nej zase nič... Antonyč má iba tú smolu, že sa narodil v regionálnom zákutí... Inak by celý svet už dávno vedel, že to bol jeden z najväčších moderných lyrikov...

* Máme pred sebou básnika zložitého filozofického myslenia, ktorý aj od prekladateľa vyžaduje, aby našiel kľúč k tajomstvu jeho poetiky. Aké bolo vaše hľadanie kľúča k tajomstvu Antonyčovej poézie?

– Pri každom básnikovi môžeme hovoriť aj o filozofii – pri Antonyčovi sa znova dostaneme k jeho básnickému panteizmu a jednote prírody. No abstraktnú filozofiu musíme ponechať filozofom – Antonyčov panteizmus sa realizuje predovšetkým a výlučne básnickými prostriedkami. A to je aj kľúč k jeho prekladaniu.

* Nemáte dojem, že širšie slovenské literárne publikum si nejako nevšimlo hodnoty Antonyčovej poézie? Je to azda osud mnohých básnických prekladov?

– Ani neviem, či si môj preklad literárna kritika všimla. Pre mňa bolo dôležité, že som si svoj preklad, a hlavne – prostredníctvom prekladu – originál všimol ja sám. Antonyč je prítomný v slovenskej poézii aj cez moje Antonyčom inšpirované básne, tak ako je v nej prítomný Lorca ako Stachova inšpirácia... Moderná poézia sa v tomto smere totiž nelíši od ľudovej piesne alebo rozprávky: pravá inšpirácia nepozná hranice, ani jazykové bariéry, letí okolo sveta. Ba nepozná dokonca ani hranice medzi plagiátom a originálom... Len si všimnite, koľko jednonohých stromov podupkáva v slovenskej lyrike – všetko sú to synovia a vnuci Jesininovho starčeka-klena. Alebo Antonyčovho sexuálneho maniaka – javora.

* V poznámke prekladateľa ste napísali, že spomínaný výber sa neprekladal rýchlo, skôr pomaly, s väčšími – menšími prestávkami štyri roky, ale – „s takým pôžitkom, ako doteraz máločo“. Nepomýšľali ste vrátiť sa ešte niekedy k poézii Bohdana Ihora Antonyča?

– Neviem. Nezariekam sa. Hoci – už som starý, dosť času som stratil, čiže získal prekladaním. Hlavne si už len upratujem. Mimochodom, s hrôzou som pred pár dňami zistil, že medzi mojím haraburdím leží aj nepodpísaná zmluva na zhudobnenie jednej Antonyčovej Elégie. Môj priateľ Iľja Zeljenka vedel, akou skvelou inšpiráciou je aj pre hudbu dobrá poézia, a rád si vyberal z mojich prekladov. (Zhudobnil napríklad aj moje preklady piesní starých Aztékov). Čo si však asi pomyslel, keď som z lajdáctva nepodpísal zmluvu na Antonyča, ktorú mi agentúra poslala už pred mnohými rokmi? Už sa ho na to neopýtam... Vypátrajte ju a uveďte ju v Prešove. Prídem si ju vypočuť – aj tú zmluvu ešte dodatočne podpíšem. A keby sa našlo vydavateľstvo, ktoré by môj preklad znova vydalo, iste by som v sebe našiel ešte energiu ten výber o niekoľko nových prekladov obohatiť. Antonyč bol totiž génius, jeden z najväčších géniov modernej poézie...

Ivan Jackanin