Zdá sa mi, že termín „literárna kritika“ je v súčasnosti pomerne zaujímavou témou – v poriadku, možno je to zaujímavé iba v rámci mojej bubliny, ale... Bol som zvedavý na názor niekoho, kto sa kritikou zaoberá dosť dlho na to, aby názor mal, a aby to bol názor relevantný. Okrem iného som sa teda aj o relevancii názorov rozprával s kolegom z Katedry slovenskej literatúry a literárnej vedy FiF UK a literárnym kritikom a historikom Petrom Darovcom (1970).
Ako sa ti javí súčasné rozvrstvenie? Vyzerá to tak, že existuje seriózna kritika, ktorá sa ešte stále rieši po literárnych časopisoch, a potom knižné blogy, čo je momentálne veľmi rozšírená sféra, plus takzvaní influenceri ako jeden z najnovších fenoménov. Máš pocit, že to celé môže fungovať ako nejaká pyramída, ktorá postupne vedie ľudí k hodnotnejšej literatúre, alebo sú to oddelené svety?
Najprv technická poznámka – tento rozhovor vzniká v kaviarni a je to rozprávanie bez prípravy, žiadna literárnohistorická štúdia, ktorú by si pravdupovediac táto otázka zaslúžila, takže to bude len také nezáväzné „tliapanie“. Vlastne si neviem predstaviť, ako by som o tom „vážne“ uvažoval, pretože – ako sa dá rozprávať o takom fenoméne ako literárny život? Literárna kritika je totiž pre mňa viac súčasťou literárneho života, je to ten nikdy sa nekončiaci rozhovor o literatúre, ktorý sa odohráva jednak na papieri, ale aj v mnohých iných podobách, ako sú dajme tomu aj kaviarenské rozhovory.
Každopádne, myslím si, že v rozprave o literatúre je to rovnako, ako keď sa napríklad o politiku zaujímajú politológovia – a potom všetci ostatní, ktorí o tom tiež píšu na Facebooku. Teda ešte stále existujú ľudia, ktorí sa literárnej kritike venujú nejakým spôsobom profesionálne, majú zamestnanie spojené s tým, že ich živí čítanie a písanie o literatúre, a potom sú ľudia, ktorí to majú ako hobby – čo je vlastne dobré, že sa im o tom chce písať –, ale tie svety sú nepochybne oddelené. Deprofesionalizáciu však vidíme všade, prečo by sa to nemalo týkať práve literatúry? Tak, ako má dnes už každý názor na všetko, tak ho má pochopiteľne aj na literatúru, a ten názor má rovnaký výtlak, dokonca môže mať oveľa väčší výtlak, lebo môže byť jednoduchší, ľahšie čitateľný, zreteľnejší, extrémnejší, dajme tomu – a toto priniesli sociálne siete. Jednoducho – nemusí to byť práve ten najsofistikovanejší názor, ktorý sa dostane do najväčšieho okruhu ľudí. Tak je to aj s knihami.
Priznám sa, že podľa mňa by tieto úrovne mali alebo mohli na seba nadväzovať tak, ako by to v ideálnom prípade bolo napríklad vo vede – sú vedci-výskumníci a popularizátori, ktorí výskum nejakým spôsobom približujú ľuďom. Má tento kanál šancu existovať v našej oblasti, alebo „akademická“ literárna kritika ostane v takom stave, že nikto zo širšieho okruhu o ňu nebude mať záujem?
No, napríklad mňa baví písať do médií, ktoré majú čo najväčší dosah, pričom mi pripadá až trochu absurdné, že mi niekde v denníku ten priestor vôbec ponúkajú, hovorím si, preboha, kto to tam bude čítať? Takže asi skôr redaktori denníkov majú niekedy ambíciu priniesť aj sofistikovanejší názor. Myslím si, že ak má literárna kritika mať nejaký zmysel, tak by sa mala pokúsiť tú knihu prečítať naozaj zaujímavo a neplytko – a z toho už plynie istá miera nesamozrejmosti, naozaj to nie je celkom pre každého, ľudia nemajú prirodzenú potrebu čítať, väčšinou im stačí odporúčanie „dobré“ alebo „zlé“, „to si určite prečítajte, to je pecka“. Ďalšie interpretácie už nezaujímajú každého, iba pár fajnšmekrov, ktorých fascinuje taká čudná vec, ako to, že sa nejaká kniha dá prečítať niekoľkými zaujímavými spôsobmi, a preto si tú knihu prečítajú sami a ešte si aj prejdú niekoľko kritík a až z tej výslednice si robia celkový dojem – čo je vec, ktorá je úplne netriviálna a nemôžeme to chcieť od každého... Bolo by až čudné, keby toto robilo priveľa ľudí, ale pre mňa je toto literárna kritika. Takže je to vec naozaj pre veľmi vyhranený okruh ľudí, a preto si myslím, že tie svety sa úplne nepretnú s nejakými knižnými blogmi alebo niečím podobným.
Mám však pocit, že to nie je iba nezáujem, ale že aj túto oblasť zasiahla nedôvera k elitám. Prečo myslíš, že ľudia – ak už aj prečítajú nejakú náročnejšiu kritiku – nedôverujú hodnoteniu niekoho, kto päť rokov študuje ten odbor a ďalších päť rokov sa ešte profesionálne venuje literatúre?
Ak vôbec niekto prečíta nejakú náročnejšiu kritiku, čo som si vôbec nie istý (smiech). Ale áno, je to súčasť širšieho trendu – dnes je veľmi populárne nedôverovať akémukoľvek sofistikovanému názoru. Názor, ktorý má šancu sa presadiť, musí byť natoľko jednoduchý, aby bol komunikovateľný. Ľuďom sa pochopiteľne nechce hlboko vnárať do nejakého problému, či už je to problém literárny, fyzikálny, politický alebo akýkoľvek, zároveň však túžia mať naňho názor. Takže jednoducho mnohokrát prijímajú názor, ktorý im o tej komplikovanej veci povie niečo veľmi jednoduché a zároveň dostatočne výrazné – a napríklad oveľa ľahšie sa tvorí výrazný a pre niekoho zaujímavý názor z nejakého extrémneho odmietnutia. A, samozrejme, veľkú úlohu tu hrá aj imidž, pretože žijeme vo vizuálnom svete, deväťdesiat percent informácií vnímame očami, takže literatúra je v podstate v zúfalom postavení – ponúka niečo, čo ľudia akoby nechcú. Ľudia chcú v skutočnosti niečo krátke a vizuálne, napríklad poster. Takže keď je niečo pripísané na poster, tak to skôr niekto bude vnímať ako relevantný názor, na rozdiel od desaťstranovej štúdie, ktorú nikto neprečíta.
Tak či tak – aj ľudí, ktorí majú potenciál zaoberať sa knihami ako takými, je málo. Takých, ktorí sa venujú knihám na úrovni diskurzívneho čitateľa.
To je pravda, veľa ľudí sa o to ani nepokúša, aj keby mohli. Jedným z predmetov, ktoré učím na Filozofickej fakulte UK, je literárnokritický seminár, na ktorom okrem iného čítame texty literárnych kritikov a mnoho študentov literatúry – na najprestížnejšej slovenskej univerzite – mi na seminári verejne povie: „No, ja som tieto kritiky ani veľmi nedočítala, pretože pre mňa ako obyčajného čitateľa sú príliš náročné a vlastne aj nudné, lebo oni sú tak pre odborníkov.“ Keby toto bolo na lekárskej fakulte, tak by asi povedali, že: „Viete čo, mňa pohľad na ľudské vnútornosti nezaujíma, viete, to je skôr pre takých odborníkov a ja som len študent šiesteho ročníka lekárskej fakulty.“ Takže takýto je stav – záujem aj tých ľudí, ktorí by mali byť odborníkmi, je minimálny... a pritom to nie sú nevnímaví ľudia, skôr ide o to, že dnešný svet si vyžaduje typ krátkodobého vnímania, ktoré je o inom, než o nejakom hlbokom vhľade do nejakej veci – ktorá je navyše taká neužitočná, ako je literatúra.
No a keď ide o ľudí, ktorí píšu literárnu kritiku nejakým spôsobom pravidelne – len tak to asi má zmysel – aj mňa vždy zaujímali skôr kritici ako tie knihy, o ktorých sa píše. Viac ma zaujímalo kontinuálne čítanie niektorého kritika, no schopnosť, akú mal napríklad Vladimír Petrík, ktorý sa podľa mňa dlhodobo nemýli v názore na knihy a niekoľko desaťročí bol schopný ich čítať s veľkým porozumením a dokonca aj odhadnúť ich potenciál v nejakom širšom kontexte, dnes v tomto prostredí absentuje. V súčasnosti je veľmi málo ľudí, ktorí by sa mohli, chceli alebo vedeli realizovať tak, že by boli dlhodobými kritikmi a my by sme ich dokázali dlhodobo čítať a vidieť, že ten človek rastie na nejakú zásadnú osobnosť, o ktorú sa mi oplatí zaujímať. Je to aj tým, že literatúra je pre drvivú väčšinu tých ľudí skôr hobby ako profesia. Kritici minulých desaťročí mali pocit, že sú profesionálnymi literátmi a súčasťou toho ich literátstva v istej životnej fáze – pre niekoho dokonca celoživotne – bolo písanie literárnej kritiky. To dnes v podstate nie je, práve preto, že hobby tohto typu vydrží na nejaké obdobie, ale aby vydržalo celoživotne, tak to je také... zvláštne.
Je podľa teba možná v literárnej kritike akási spätná profesionalizácia?
Otázka je, či by sa to niekomu aj chcelo, nejde totiž len o čas alebo materiálne zabezpečenie, ale aj o spoločenský dosah – význam literárnej kritiky výrazne upadá a zrejme málo talentovaných, šikovných, hlbokých a tak ďalej ľudí chce svoj život obetovať tomu, že budú literárnymi kritikmi. Keď si zoberieme výrazných kritikov predchádzajúcich desaťročí, tak otázka je, či by dnes títo istí ľudia, vstupujúci do života ako dvadsiatnici, chceli byť pri týchto možnostiach výberu povolania literárnymi kritikmi. Kedysi to bolo občas zaujímavé a vzrušujúce a tí ľudia mali pocit, že môžu síce málo, ale aspoň niečo ovplyvňovať v nejakom širšom kontexte – uvedomme si, že napríklad na revolúcii v 89. sa podieľali literárni kritici, čo z dnešného hľadiska znie absurdne, pretože ak by aj dnes bol niekto literárnym kritikom, tak jeho dosah na nejaké spoločenské fungovanie je prakticky nulový, ale Šútovec, Zajac, Mikula, to boli výrazné tváre revolúcie, ktorú navyše nejakým spôsobom aj akoby zľahka avizovali Slovenské pohľady. A v 60. rokoch zasa Kultúrny život nebol len o kultúre, ale mal presah niekde ďalej. Aj Mladá tvorba je dodnes síce vnímaná ako časopis pre mladých, ale odohrávalo sa v ňom veľa vecí, ktoré boli spoločensky zaujímavé... Je tu teda aj tento problém – či by ešte niekoho bavilo robiť kritiku ako celoživotný program.
Takže – je literárna kritika na Slovensku už mŕtva?
Nie, nie je – vždy sú ľudia, ktorých to nejakým spôsobom baví, úplne z hĺbky ich vlastného osobného rozhodnutia, nie z hľadiska nejakých spoločenských výhod alebo grantových systémov. Sú tu ľudia, ktorých v nejakej životnej etape baví zaujímavo a hlbšie uvažovať o knihách a potom o tomto uvažovaní aj písať, samozrejme, jeden to robí lepšie, druhý horšie. Tak, ako tu vždy budú ľudia, ktorí budú písať knižky, tu však budú ľudia, ktorí ich budú zaujímavo čítať – akurát ich asi bude málo, asi budú oni sami ovplyvňovať veľmi málo ďalších ľudí, ale nemyslím si, že by to malo zaniknúť.
Objavilo sa teda po roku 2000 podľa teba v oblasti literárnej kritiky niečo zásadné?
Myslím si, že najzásadnejšia vec, ktorá tu vznikla v oblasti literárnej kritiky – a istým spôsobom aj v oblasti literatúry –, je Cena Anasoft litera. Cez túto cenu sa dá hovoriť o inom pôsobení literárnej kritiky, cena je spoločensky veľmi výrazne vnímaná, spôsobuje to, že sa zrazu o literatúre rozpráva v relatívne širšom spoločenskom okruhu. A v porote tej ceny sedia ľudia, ktorí sa dajú chápať ako dobrí čitatelia, nie sú to vždy literárni kritici, ale väčšinou áno. Takže keď hovoríme o nejakom spoločenskom fungovaní kritiky, tak toto je skvelý príklad toho, ako to predsa len v tom dnešnom posterovom svete môže byť – porota dá jedno krátke odporúčanie: „Prečítajte si týchto desať kníh, v ktorých si možno niečo nájdete.“ To je podľa mňa silný odkaz, ktorý nepotrebujem vyjadriť šesťstranovou štúdiou alebo hlbokou literárnou kritikou, ale zároveň má nejakú výpovednú hodnotu. Môžeme sa teraz sporiť o tom, či Anasoft dostala správna kniha alebo nesprávna, ale tá cena sama je z hľadiska literárnej kritiky – a literatúry celkovo – veľmi hodnotná.
Matúš Mikšík
