Vyhľadávanie
Vladimír Barborík (1965) vyštudoval slovenskú literatúru a filozofiu na Pedagogickej fakulte v Nitre. Pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Je autorom literárnovedných monografií Pavel Hrúz (2000), Prozaik Gejza Vámoš (2006) a Hľadanie rozprávača (Prózy Vincenta Šikulu) (Literárne informačné centrum 2014).
Pôsobíte v Ústave slovenskej literatúry SAV na oddelení výskumu slovenskej literatúry 20. storočia. Ako si spomínate na svoje literárnovedné začiatky?
Len v dobrom. Nastúpil som tam v roku 1992 na ročný študijný pobyt, pričom o tejto možnosti som sa dozvedel iba náhodou od budúceho kolegu a dnes vzácneho priateľa Vladimíra Petríka. Ale pre moje úplné začiatky (ešte by som nehovoril o literárnej vede, skôr o pokusoch čosi o literatúre napísať) bol najdôležitejším človekom Ľubomír Plesník z Ústavu jazykovej a literárnej komunikácie na Pedagogickej fakulte v Nitre. Venoval mi úprimný a povzbudzujúci záujem, ktorým vo mne prebudil chuť napísať o literatúre aj niečo nad rámec bežných študijných povinností. Dodal mi sebadôveru, viedol niekoľko mojich ŠVOČ-iek i diplomovú prácu. Bol pre mňa učiteľom v akomsi vyššom, dnes už málo používanom zmysle slova. Literatúra, ale aj umenie boli uňho predmetom hlbokého vnútorného záujmu, nie iba pedagogickej rutiny – a zážitkovosť nebola iba výskumnou kategóriou, ale čímsi, čo bolo skutočne spojené so životom. Na fakultu v Nitre mám iba dobré spomienky – na Pavla Plutka, Pavla Siku, Petra Libu, Tibora Žilku, Františka Koliho... A do tohto zoznamu by som rád pridal aj učiteľa filozofie Emila Dragúňa a psychológa Štefana Knotka. Ale Plesník bol rozhodujúci.
Mali ste už v tom čase predstavu o tom, akým smerom sa bude uberať vaša literárnovedná dráha?
V čase, keď som po skončení štúdií prišiel do Ústavu slovenskej literatúry, som nijakú konkrétnu predstavu nemal, a dlho potom tiež nie (vlastne ani dnes nedokážem s istotou povedať, čomu sa budem venovať o pár rokov). Hodnú chvíľu mi trvalo, kým som dokázal odlíšiť svoje recenzné písanie od toho typu literárnovednej práce, ktorý vyžadovalo vedecké pracovisko. Veľmi mi v tom pomohla prajná atmosféra ústavu, viacerí kolegovia, ktorí nimi boli v plnom zmysle tohto slova aj napriek vekovému a skúsenostnému odstupu: môj školiteľ Vladimír Petrík, Fedor Matejov, Peter Zajac – každý svojím spôsobom inšpiratívny...
Vaša výskumná práca sa zameriava na medzivojnové a povojnové obdobie v slovenskej literatúre. Ste autorom monografií o prozaikoch Gejzovi Vámošovi, Pavlovi Hrúzovi a najnovšie aj o Vincentovi Šikulovi. Prečo ste sa rozhodli práve pre týchto autorov?
Pri každom z týchto spisovateľov to bolo inak. Pri Vámošovi išlo o pracovné zadanie, tému dizertačnej práce, ktorú som akceptoval predovšetkým preto, že som o to zamestnanie stál. Dovtedy som od Vámoša nečítal ani riadok a vybral som si ho z niekoľkých ponúk preto, že toho napísal najmenej. Dosť dlho mi trvalo, kým som si k jeho dielu našiel aký-taký vzťah cez jeho nevšednú osobnosť a životné osudy. Monografia vznikla ako prepracovanie a biografické doplnenie dizertácie.
U Pavla Hrúza ma najprv fascinovalo meno, v ktorom som nečítal názov druhu ryby, ale hrúzu, teda hrôzu, ako hovorila moja stará mama. Zdalo sa mi, že človek s takým menom musí písať niečo strašné – krváky, horory... Na vysokej škole sme sa o ňom neučili, keďže po roku 1968 nemohol publikovať, ale v druhej polovici 80. rokov sa začal vracať do verejného komunikačného okruhu aspoň cez prózy v časopisoch. Niečo som zachytil v Slovenských pohľadoch či Romboide, a keď sa mi začiatkom roku 1990 dostala do rúk kniha Chliev a hry, bolo rozhodnuté – bezvýhradne ma oslovil. Koncom desaťročia som dostal možnosť napísať monografiu o niektorom súčasnom autorovi, a už som vedel, že to bude on. Vtedy som mal prečítané všetko, čo dovtedy napísal, imponovala mi jeho skeptická vecnosť bez romantiky, sentimentu a hystericko-neurotického bŕľania sa v sebe samom, jeho humor, ako aj vzťah k jazyku, regiónu a jeho minulosti. A potom jeho ľudský formát: nikdy sa neľutoval, bol skromný a hoci som počas písania knihy za ním párkrát zašiel, nikdy nemal potrebu vyjadrovať sa k môjmu čítaniu jeho diela. Rešpektoval kompetencie čitateľov, kritiky i literárnej vedy, ale nikdy sa im v tvorbe neprispôsoboval.
Vincenta Šikulu som osobne nepoznal, od začiatku 90. rokov som čítal jeho aktuálne prozaické knihy, niektoré aj recenzoval. Jeho písanie sa mi však vtedy zdalo akési nenápadné, v porovnaní s inými autormi jeho generácie, povedzme, zakríknuté, príliš samozrejmé až tradičné. Nijaký vypätý modernizmus... Prozaik Šikula sa mi naplno otvoril cez súbor Povetrie z konca 60. rokov. Pri jeho čítaní som zistil, že väčšina koncepčných rozlíšení, s ktorými som dovtedy pristupoval k novšej slovenskej próze (moderné – tradičné, osobné – spoločenské, subjektívne – objektívne, súčasné – historické, lokálne – univerzálne...), stráca zmysel, že zrozumiteľnosť, komunikatívnosť sa nevylučujú so zážitkom. A práve zážitok, ktorý sa pokúšam po rokoch aj sám sebe trochu objasniť, bol prvým podnetom na monografiu o prozaikovi Šikulovi.
Monografiu o Vincentovi Šikulovi vydalo Literárne informačné centrum ako tretí titul edície Autor číta autora. Ako sa vám čítajú Šikulove texty?
Nie všetky z tej asi dvadsiatky Šikulových prozaických kníh pre dospelého čitateľa sa mi prihovárali s rovnakou intenzitou, no všetky sa čítali dobre, ľahko. Treba dodať, že samotná ľahkosť nie je hodnotou, ale ani kazom, hoci „ľahkému“ textu skôr odpustíme povrchnosť, ako prekomplikovanému významovú prázdnotu. Navyše Šikulova ľahkosť môže čitateľa zmiasť, v jeho prácach nenarazíme na vývesné štíty, ktoré by nám oznamovali „Pozor, umenie!“, „Literatúra!“, „Hodnoty!“ Napríklad útla knižočka Nebýva na každom vŕšku hostinec otvára nebývalý významový priestor, rozľahlejší, než nájdeme vo väčšine hrubých slovenských románov.
Kniha nesie názov Hľadanie rozprávača a často sa v nej vyskytuje zmienka o Šikulovom rozprávačskom talente. V čom teda spočíva?
Rozprávanie u Šikulu možno uchopiť viacerými spôsobmi. Hĺbkovo ako elementárny postoj, spôsob, akým sa subjekt jeho próz vzťahuje k svetu. Nie je náhoda, že mnohé z jeho postáv v stave krajného ohrozenia, najhlbšieho zúfalstva rozprávajú, ale nie preto, aby sa zachránili – rozprávajú, lebo je to jediný spôsob, akým si ešte udržiavajú kontakt so svetom. Ďalej prostredníctvom rozprávania postavy rozprávač, a azda i autor, nadväzujú kontakt s iným: Šikulova koncepcia prózy je dialogická, jej východiskom je záujem o druhého, s výnimkou niektorých raných poviedok sa jeho rozprávač nikdy nesústreďoval výhradne sám na seba.
V užšom zmysle slova literárna, poetologická dimenzia Šikulovho rozprávačstva spočíva v schopnosti transformovať pôvodne ústny prejav do písanej podoby. Každý, kto sa pokúsil vytvoriť v písanej forme živý dialóg, vie, že nejde o vec prepisu, že nestačí sadnúť si niekam medzi ľudí a doslovne zapisovať to, čo počuje od vedľajšieho stola. Je to vecou dosť náročnej štylizácie. Šikulov talent nechať zaznieť v texte ľudský hlas, ktorý disponuje akoby až fyzickými kvalitami, hlas, ktorý „počuť“, považujem za unikátny.
Pri čítaní Šikulových próz sa môžeme často stretnúť s autobiografickými črtami a postrehnúť autorov vzťah k hudbe. Aký význam mali tieto prvky pri vašich interpretáciách jeho textov?
Z hľadiska autobiografickosti možno Šikulovu tvorbu rozdeliť na dve skupiny. Menšia časť textov, najmä tie, ktoré vyšli z pozostalosti, má priznane autobiografický charakter. Podstatná časť jeho tvorby však k čitateľovi prichádza ako fikcia, čo možno chápať aj ako určitú formu hry. Snažil som sa jej pravidlá rešpektovať a napriek ponúkajúcim sa podobnostiam nestotožňovať tieto práce s autorovou životnou empíriou. O tej som informovaný len v obmedzenej miere, nespoľahlivo. Ak by mal Šikula potrebu objasňovať vzťahy medzi prózami a vlastným životom, ako najkompetentnejší v tejto oblasti by to urobil. Takto mi nezostáva nič iné, len rešpektovať jeho ambíciu, aby podstatná časť diela hovorila sama za seba a zo seba.
Podľa všetkého bola hudba pre Šikulu rovnocenná s literárnou tvorbou. Už v prvej fáze reflexie jeho diela v 60. rokoch sa často hovorilo o hudobnosti jeho vety. Na otázku, aký je vzťah medzi dvoma spomenutými výrazovými systémami („jazykmi“) a či je zmysluplné hľadať nejaké podoby „prekladu“, by mohol odpovedať odborník z pomedzia muzikológie a literárnej vedy. Túto kompetenciu nemám. Napokon, jedna monografia nič neuzatvára a Šikulovo dielo je otvorené ďalším interpretáciám – zaslúži si to.
Šikula patrí medzi prozaikov silnej generácie 60. rokov. Predsa len sme už o pol storočia ďalej. Ako zapadajú jeho prozaické texty pre dospelých do súčasnej slovenskej prózy?
Áno, životný svet Šikulových próz je už minulosťou, práve tak ako svet, v ktorom žili postavy Tolstého, Čechova, Camusa, Mila Urbana či Františka Hečka. Z hľadiska vývoja ako pokroku by malo ísť o veci už prekonané. Vieme, že to tak nie je, že sa nám prihovárajú, hoci nie prostredníctvom povrchovej podobnosti s našou aktuálnou situáciou, ale čímsi hlbším, podstatnejším. Šikulova tvorba a tvorba jeho vrstovníkov sa práve klasicizuje, vychádza vo výberoch, súborných vydaniach, reflektuje sa skôr literárnohistoricky ako kriticky... Nie je už vývinovo aktuálnou, ale to neznamená, že nemá čo povedať. Stala sa súčasťou tradície, ale tradícia nie je nič hotové a uzavreté, svoj zmysel nadobúda v rukách súčasníkov, oni rozhodujú o jej životnosti. Súčasná domáca próza je v zajatí subjektu, individualizovaná. Pred polstoročím bol v podobnej tvorivej situácii aj Šikula, čítame ju v prózach debutovej zbierky Na koncertoch sa netlieska, výrečná je aj skutočnosť, že dosť dlhý čas predtým sa pokúšal presadiť ako básnik. Isteže, cesta, ktorou vykročil zo seba von, sa nedá zopakovať, veď načo aj, ale ani dnes nemusí byť márne uvedomiť si spomenuté súvislosti.
Edíciu Literárneho informačného centra Autor číta autora otvorila v roku 2012 kniha Stanislavy Repar Úzkosť dokorán (Nové čítanie poézie Viery Prokešovej), o rok neskôr vyšla monografia Jána Zambora Niečo ako láska, niečo ako soľ (Miroslav Válek v interpretáciách).
